Lajos Mészáros: Československý (Slovenský) ústavný systém

ustava nagy

V prípade vyslovenia porušenia základných práv môže ústavný súd prisúdiť sťažovateľovi aj satisfakciu, primeranú finančnú náhradu. Ústavný súd SR sa skladá z trinástich sudcov. Sudcov ústavného súdu vymenúva na návrh Národnej rady SR na dvanásť rokov prezident republiky. Národná rada navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov. Za sudcu ústavného súdu môže byť vymenovaný občan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiahol vek 40 rokov, má vysokoškolské právnické vzdelanie a je najmenej 15 rokov činný v právnickom povolaní. Výkon tejto funkcie je nezlučiteľný s poslaneckým mandátom, s členstvom vo vláde alebo politickej strane či hnutí. Člen ústavného súdu môže byť odvolaný v prípadoch taxatívne vymenovaných v ústave. Ústavný súd rozhoduje v pléne alebo v trojčlenných senátoch. Ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že napadnutý zákon, alebo iný všeobecne záväzný právny predpis nie je v súlade s ústavou, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia. Všeobecné súdy a prokuratúra. Medzi všeobecné súdy patrí Najvyšší súd SR a sem patria aj krajské súdy (Najvyšší vojenský súd) a okresné súdy (obvodné vojenské súdy). V čase bojovej pohotovosti sa môžu v krajine ustanoviť aj vyššie či nižšie poľné súdy. Sudcov všeobecných súdov vymenúva a odvoláva prezident republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky a to bez časového obmedzenia. Za sudcu môže byť vymenovaný občan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do parlamentu, dosiahol vek 30 rokov a má vysokoškolské právnické vzdelanie. Sústavu súdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej republiky a ostatné súdy. Súdne konania prebiehajú na troch inštanciách. Na prvej rozhodujú okresné súdy, prípadne v jednotlivých, zákonom určených prípadoch krajské súdy. Proti rozhodnutiu prvostupňových súdov sa možno odvolať na krajskom, resp. na najvyššom súde. Najvyšší súd rozhoduje aj o mimoriadnych právnych opravných prostriedkoch, a keď už rozhodoval vo veci odvolania, v takom prípade o prípadnom preskúmaní napadnutého právoplatného rozhodnutia rozhoduje jeho iný senát. Prokuratúra chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu. Na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky. Generálny prokurátor skladá sľub do rúk prezidenta republiky.

Prokuratúra zastupuje štát v trestnoprávnych veciach, ale zastáva aj úlohu „komisára“ pre občianske práva, hlavne vo verejnoprávnych veciach. V prípade porušenia práv sa naň môže obrátiť každý občan, a keď prokurátor zistí, že práva navrhovateľa boli skutočne porušené, na základe svojich právomocí je povinný tieto práva chrániť zákonnou cestou. Generálny prokurátor sa zodpovedá Národnej rade Slovenskej republiky, ktorej predkladá informácie o stave zákonnosti v republike. Generálny prokurátor vymenúva prokurátorov a má právo predkladať ústavnému súdu návrh na začatie konania o vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou. Môže sa zúčastňovať na zasadnutiach vlády a na plenárnych zasadaniach Najvyššieho súdu SR, kde má poradný hlas. Príslušní prokurátori sa môžu zúčastňovať aj na zasadaniach samosprávnych orgánov, kde majú poradný hlas. Sústavu prokuratúry tvorí generálna prokuratúra, krajské a okresné prokuratúry, osobitné postavenie majú vojenské prokuratúry. Verejný ochranca práv je nezávislý orgán Slovenskej republiky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom. Územnú samosprávu tvorí obec a vyšší územný celok. Obec a vyšší územný celok sú samostatné územné samosprávne a správne celky združujúce osoby, ktoré majú na ich území trvalý pobyt. V Slovenskej republike je základom územnej samosprávy obec, ktorú zastupuje obecné zastupiteľstvo a starosta (primátor) obce, ktorí sú volení na základe väčšinového volebného systému relatívnou väčšinou na štvorročné obdobie. Na Slovensku je 2 821 obcí, 79 okresov (z nich 5 sa nachádza na území Bratislavy a 4 na území Košíc) a 8 vyšších územných celkov. Popri obciach existujú aj osobitné územné celky – vojenské obvody, vytvorené Ministerstvom obrany Slovenskej republiky. V Slovenskej republike sa uplatňuje dvojitý (paralelný) systém verejnej správy, keď na obce je prenesená len časť verejnej správy a jej značnú časť vykonáva na prvom stupni okresný úrad na čele s prednostom, ktorého menuje vláda. Druhý stupeň verejnej správy tvoria krajské úrady, ktorých predsedov na návrh ministra vnútra menuje tiež vláda.

Roku 2001 vznikli samosprávy strednej úrovne, teda vyššie územné celky a začala sa decentralizácia kompetencií štátnej správy, ich prevod aj na samosprávy. Druhostupňová samosprávna územná štruktúra kopíruje štruktúru štátnej správy na strednej úrovni, čiže územie samospráv strednej úrovne je totožné s územiami krajov a úrady samospráv fungujú tiež v sídlach krajov. Prevod jednotlivých kompetencií štátnej správy na samosprávy sa začal najmä tým, že sa do kompetencií obecných samospráv dostali matričné úrady a školské zariadenia (materské, základné a stredné školy). Ústava Slovenskej republiky bola doposiaľ priamo novelizovaná štyrikrát. Prvý raz to bolo v súvislosti s právomocami hlavy štátu, druhý raz vo väzbe na zakotvenie inštitútu priamej voľby prezidenta republiky, tretí raz to bolo v záujme zavedenia vyšších územných celkov, neskôr ustanovením sudcovských samospráv a teda v záujme posilnenia nezávislosti súdov, zakotvenia inštitútu verejného ochrancu práv (ombudsmana) v ústave, ako aj Najvyššieho kontrolného úradu SR. Tzv. „veľkou novelou“ ústavy došlo k podstatnému rozšíreniu právomocí ústavného súdu a k zmenám v ústave došlo aj preto, aby sa splnili ústavné podmienky vstupu do Európskej únie. V rokoch 1993 a 1994, v období príprav na prijatie Slovenskej republiky do Rady Európy boli prijaté tri také zákony, ktoré pomerne pozitívnym spôsobom upravujú používanie osobných mien príslušníkov menšín a označovanie ich sídel. V zmysle zákona č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku sa umožnilo, aby rodičia mohli dať svojmu dieťaťu aj cudzojazyčné (teda neslovenské) rodné meno. Ak mal niekto z príslušníkov patriacich k národnostným menšinám do prijatia tohto zákona v osobných dokladoch zapísané meno po slovensky (alebo po česky), v zmysle tohto zákona sa mu umožnilo požiadať na príslušnej matrike o zápis svojho mena podľa pravidiel materinského jazyka. Uvedený zákon o mene a priezvisku však ešte nezodpovedal vo všetkom tým podmienkam, ktoré Slovensko pri vstupe do Rady Európy prijalo, preto došlo aj k novele niektorých ustanovení zákona č. 154/1994 o matrikách. Podľa tejto novely vznikla možnosť bezplatne požiadať o výpis z matriky v súvislosti so zmenami rodného mena a ženám, ktoré nie sú slovenskej národnosti, bolo umožnené používanie ich priezviska bez prechyľovacej prípony „−ová“ (okrem slovenského kontextu). Treťou právnou normou bol tzv. „tabuľový“ zákon (zákon č. 191/1994 o označovaní obcí v jazyku národnostných menšín), ktorý povoľuje označenie obcí aj v jazyku národností, ak daná menšina tvorí aspoň 20 % obyvateľstva obce. Zoznam dotknutých obcí spolu s povolenou formou používania názvu obcí, obsahuje príloha zákona. Obce môžu formou hlasovania svojich obyvateľov, teda referendom rozhodnúť o zmene označenia obce uvedenej v prílohe tohto zákona a môžu touto formou určiť označenie obce v jazyku národnostnej menšiny, ak sa v prílohe uvedeného zákona toto označenie nenachádza. Referendum však podľa tohto zákona nemožno uskutočniť v obciach, ktorých názov bol zmenený v rokoch 1867 až 1918 a 1938 až 1945. Roku 1995 Slovenská republika podpísala Rámcový dohovor Rady Európy na ochranu národnostných menšín a takisto uzavrela aj tzv. základnú zmluvu s Maďarskou republikou. Obidva dokumenty zakotvujú, že osoby patriace k národnostným menšinám majú právo používať svoj materinský jazyk aj v úradnom styku.

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7 8 9