Lajos Mészáros: Československý (Slovenský) ústavný systém

ustava nagy

Pre menšiny oboch štátov mala veľký význam vyhlásenie zmluvných strán, že v oblasti úpravy práv a povinností osôb patriacich k národnostným menšinám žijúcim na ich území budú uplatňovať oboma stranami prijatý a podpísaný Rámcový dohovor Rady Európy o ochrane národnostných menšín – ak zabezpečí väčší rozsah ústavných práv a slobôd, počínajúc dátumom ratifikácie tejto zmluvy a horeuvedeného Rámcového dohovoru oboma stranami, a budú v záujme ochrany práv osôb patriacich k maďarskej menšine v Slovenskej republike a k slovenskej menšine v Maďarskej republike uplatňovať normy a politické záväzky zakotvené v nasledujúcich dokumentoch ako právne záväzky: – Dokument Kodanskej schôdzky Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe o ľudskej dimenzii z 29. júna 1990, – Deklaráciu Valného zhromaždenia Spojených národov č. 47/135 (1992) o právach osôb patriacich k národnostným alebo etnickým, náboženským a jazykovým menšinám, – Odporúčanie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy č. 1201 (1993), rešpektujúc individuálne ľudské a občianske práva, vrátane práv osôb patriacich k národnostným menšinám. Národná rada Slovenskej republiky prijala zákon č. 270/1995 o štátnom jazyku Slovenskej republiky, ktorý upravuje používanie slovenského jazyka ako štátneho jazyka, neupravuje však používanie liturgických jazykov a používanie jazykov národnostných menšín a etnických skupín. Používanie týchto jazykov upravujú osobitné zákony. V zmysle zákona o štátnom jazyku má na území Slovenskej republiky slovenský jazyk prednosť pred ostatnými jazykmi, je jazykom úradného styku v slovnej i písomnej podobe (teda aj v prípade samosprávnych orgánov). Podľa tohto zákona zamestnanci verejnoprávnych orgánov a organizácií sú pri výkone svojich pôsobností povinní používať štátny jazyk, písomné podania sa predkladajú v štátnom jazyku. Na verejných nápisoch, informačných tabuliach a reklamách sa môže objaviť cudzí text (napr. v jazyku menšín) len ako preklad slovenského textu a až po ňom. Používanie menšinových jazykov je povolené v menšinových rozhlasových a televíznych vysielaniach, miestne rádiá a televízne štúdiá môžu vysielať neslovenský program len vtedy, ak pred ním alebo po ňom odznie obsah relácie aj po slovensky. Podľa zákona o štátnom jazyku na menšinových kultúrnych podujatiach sa program musí konferovať najprv po slovensky. Na dodržiavanie zákona dohliada ministerstvo kultúry, za porušenie zákona mohli byť od roku 1997 právnické osoby postihované pomerne vysokou pokutou. Kontrola má byť úlohou tzv. jazykových poradcov. Zákon o štátnom jazyku zrušil zákon Slovenskej národnej rady č. 428/1990 Zb. o úradnom jazyku, podľa ktorého sa jazyk národnostných menšín mohol používať v úradnom styku v takých obciach, kde podiel príslušníkov menšiny prekročil 20 % obyvateľstva. Skupina 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky sa obrátila na Ústavný súd Slovenskej republiky, aby ten vyslovil nesúlad ustanovení zákona o štátnom jazyku s Ústavou Slovenskej republiky, resp. medzinárodnými zmluvami o základných ľudských právach a slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý stanovuje zákon. Návrh skupiny poslancov nepokladal za protiústavný celý zákon o štátnom jazyku, ale len niektoré jeho ustanovenia. Návrh skupiny poslancov spochybnil z 13 paragrafov zákona o štátnom jazyku až 7 paragrafov (celkom 26 ustanovení alebo ich časti), a bola napadnutá aj protiústavnosť či nesúlad preambuly tohto zákona s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach.

Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí PL ÚS č. 8/96 vyslovil za nesúladné s ústavou iba ustanovenie § 3 ods. 5 v spojení s ustanovením § 12 zákona o štátnom jazyku s čl. 34 ods. 2 písm. b) ústavy, podľa ktorého národnostné menšiny majú právo používať ich jazyk v úradnom styku, pretože zákon o štátnom jazyku ustanovením § 12 znemožnil praktické uplatňovanie (ústne i písomne) základného práva obsiahnutého v čl. 34 ods. 2, písm. b) ústavy. Pokiaľ ide o ďalšie napadnuté ustanovenia zákona o štátnom jazyku, týmto ústavný súd nevyhovel, napr. dospel k záveru, že „Národná rada Slovenskej republiky nie je takým orgánom štátu, ktorý sa v rámci svojich ústavou vymedzených právomocí zaoberá aj uplatňovaním vnútroštátnej alebo medzinárodnej úpravy ľudských práv alebo základných slobôd […], preto neprichádza do úvahy ani možnosť porušenia čl. 11 ústavy výlučne v dôsledku zákonodarnej činnosti“. Inak povedané podľa ústavného súdu v zmysle napadnutého zákona nebolo možné vyrubiť pokuty za porušenie tohto zákona dovtedy, kým nie sú zverejnené formou všeobecne záväzných platných právnych noriem tie pravidlá, ktorých porušenie sa môže sankcionovať. Čo sa týka ostatných námietok, ústavný súd sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal vecne napr. námietkami voči ústavnosti preambuly, lebo ju hodnotil ako slávnostnú uvádzaciu vetu, ktorá síce môže mať význam pri objasnení predmetu a cieľa zákona, ale slávnostný úvod predchádza samotnému textu normy, teda neobsahuje práva a povinnosti, preto sa nemôže dostať do rozporu s ústavou, resp. s medzinárodnými zmluvami. Podľa názoru skupiny poslancov tým, že podľa napadnutého zákona štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území štátu sa vytvára stav, „keď sa ostatné jazyky nevyhnutne dostanú do postavenia druhoradých jazykov, pričom občania, ktorí hovoria iným jazykom ako slovenským, sa dostanú do postavenia druhoradých, menejcenných a diskriminovaných občanov“. Uvedené podľa názoru skupiny poslancov napĺňa tiež znaky „rasovej diskriminácie“ nakoľko „rozlišuje a zvýhodňuje ľudí na národnostnom princípe tým, že uprednostňuje jazyk jedného národa pred jazykmi ostatných národnostných alebo etnických skupín”. Podľa právneho názoru ústavného súdu však uvedené treba vykladať vo väzbe na tú časť preambuly, podľa ktorého je slovenský jazyk „aj všeobecným dorozumievacím jazykom jej občanov”. Aby sa dosiahol tento účel zákona, a slovenský jazyk mohol slúžiť ako všeobecný dorozumievací prostriedok jej občanov, bolo potrebné, aby v tých prípadoch zákonnej úpravy, kde by tento účel (a prostredníctvom iného ako slovenského jazyka) nebolo možné dosiahnuť, mal zákonom stanovenú prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky.

Je prirodzené, že v tomto stručnom prehľade nemáme možnosť podrobne analyzovať 73 strán nálezu ústavného súdu v súvislosti s napadnutými ustanoveniami zákona o štátnom jazyku, považujeme však za potrebné ešte poukázať na tú napadnutú časť uvedeného zákona, ktorým sa zrušil zákon č. 428/1990 Zb. o úradnom jazyku v Slovenskej republike z roku 1990, čím sa prakticky znemožnilo používanie menšinových jazykov v úradnom styku, pretože zákon o štátnom jazyku orgánom verejnej moci a správy expressis verbis ustanovil, že pri výkone svojich pôsobností povinne používajú štátny jazyk na celom území Slovenskej republiky. Ústavný súd v tejto súvislosti zaujal stanovisko, podľa ktorého „nakoľko zákonodarca doteraz neprijal osobitný zákon o používaní jazyka menšín alebo etnických skupín v úradnom styku, zrušovacie ustanovenie § 12 zákona o štátnom jazyku vyvolalo v právnom poriadku Slovenskej republiky stav, keď občania Slovenskej republiky patriaci k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám nemajú možnosť používať svoj jazyk v úradnom styku“. Ústavný súd teda poukázal na to, že v slovenskom právnom poriadku vzniklo právne vákuum, ktoré treba zaplniť, čiže čo najskôr treba prijať zákon o používaní jazykov menšín. Niektoré ustanovenia zákona o štátnom jazyku môžu byť v rozpore aj s uvedeným Rámcovým dohovorom Rady Európy na ochranu národnostných menšín a so slovensko−maďarskou základnou zmluvou, ale tieto medzinárodné dokumenty boli uverejnené v zbierke zákonov bezprostredne pred rozhodnutím ústavného súdu a navrhovatelia na túto skutočnosť nereagovali, preto ich ani ústavný súd nebral do úvahy ex offo pred vynesením konečného svojho rozhodnutia. Súčasne s prijatím zákona o štátnom jazyku slovenská vláda, ako aj slovenský parlament vyjadrili politickú vôľu prijať aj zákon o používaní jazykov národnostných menšín a etnických skupín a tým naplniť a vykonať ustanovenie čl. 6 ods. 2 a čl. 34 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ale toto politické predsavzatie sa počas tretej vlády Vladimíra Mečiara (1994 – 1998) nenaplnilo. Nepotrebnosť zákona o používaní jazykov menšín vláda Vladimíra Mečiara odôvodňovala najmä tým, že jazykové práva osôb patriacich k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám už čiastočne upravuje viac ako 30 rozličných noriem v právnom poriadku Slovenskej republiky a nepovažovala za potrebné, aby sa o používaní menšinových jazykov prijal jeden ucelený zákon.

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7 8 9