Št, 28. marca 2024.

Lajos Tuba: Ochrana životného prostredia

4 . DÔLEŽITÉ UDALOSTI DEVÄŤDE-SIATYCH ROKOV

4.1. Spor okolo Vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros

O vybudovaní vodného diela uzavrela zmluvu československá a maďarská vláda ešte roku 1977, ale výstavba napredovala len pomaly. Keď sa v polovici osemdesiatych rokov výstavba zrýchlila, v Maďarsku sa proti nej zdvihla vlna búrlivých protestov. Ich výsledkom bolo, že v máji 1989 maďarská vláda pozastavila najprv stavbu v Nagymarosi a v júli aj v okolí Dunakiliti a Gabčíkova. Maďarský parlament v októbri 1989 prijal roz-hodnutie o zastavení stavby vodného diela Nagymaros a v prípade stavby Dunakiliti – Gabčíkovo nariadil prešetrenie. Toto rozhodnutie bolo tlmočené československej vláde v novembri zaslaním nóty. Kvôli revolučným udalostiam sa táto otázka nedostala na program dňa, maďarskí stavbári opustili stavenisko tak, že nechali pri Dobrohošti nedokončenú hrádzu prívodného kanála. V lete 1991 sa v oblasti Šamorína celý mesiac konali intenzívne protestné akcie proti vodnému dielu. Počas celého roka 1991 prebiehali rokovania medzi oboma štátmi, a hoci na rokovaní 2. decembra bolo riešenie už na dosah, k dohode napokon nedošlo. Jadro sporu bolo v tom, že podľa maďarskej strany by boli ekologické škody spôsobené vodným dielom nenapraviteľné, kým podľa československého stanoviska by sa tieto dali technickými zásahmi napraviť.

V spore o vodné dielo predstavovala predovšetkým maďarská a slovenská politická moc postoje, ktoré sa dali len ťažko zladiť. Kompromisné riešenie hľadal najmä Josef Vavroušek, federálny minister životného prostredia, ktorý sa dostal do oficiálnej rokovacej delegácie ako jediný predstaviteľ československej vlády. Biológ Vavroušek, ktorý bol pred rokom 1989 jednou z vedúcich postáv praž-ského (protirežimového) ochranárskeho hnutia, dokázal prekonať svoj dlhoročný zásadný odpor voči vodnému dielu a vysloviť, že v tejto situácii môže byť riešením len hľadanie menšieho zla. On ho našiel v tzv. variante D. Podľa neho by mal byť Dunaj medzi Bratislavou a Šamorínom namiesto hrušovskej zdrže vedený síce nad úrovňou terénu, ale v podstate len v pôvodnom koryte cez prívodný kanál ku gabčíkovskej elektrárni. Vďaka tomu by sa bol dal zrekultivovať hamuliakovský a šamorínsky systém bočných ramien, ktorý bol počas výstavby zničený.

V poslednej chvíli sa k Vavrouškovi pridala aj časť slovenskej vodohospodárskej elity a s jej pomocou bol podrobne vypracovaný plán variantu D. Maďarsko však vytrvalo pri svojom celkom odmietavom stanovisku, tak sa Vavrouškova snaha ukázala ako zbytočná. Následky toho ani v Bratislave nedali na seba dlho čakať, vo Výskumnom ústave vodného hospodárstva (VUVH) došlo k odvolávaniu a odchodom do dôchodku. 15. decembra 1991 Československo vyhlásilo, že postaví tzv. variant C. V rámci neho Československo uzavrelo hrušovskú zdrž na ľavom brehu Dunaja novou, 11 kilometrov dlhou hrádzou a v oblasti Čunova vybudovalo 2,5 kilometrovú sústavu v bezprostrednej blízkosti maďarských hraníc v pravej záplavovej oblasti, a tak na vlastnom území dokončilo gabčíkovské vodné dielo. Maďarsko na protest 19. mája 1992 vypovedalo zmluvu z roku 1977. Stavebné práce variantu C sa začali v januári 1992. Dlho nikto neveril, že sa to za rok dá ukončiť, ale napokon boli výkonom časti náročných prác poverené rakúske firmy a slovenská vláda (bez oficiálneho súhlasu československej vlády) dala 24. októbra 1992 pri Čunove sotva na kilometer od štátnych hraníc prehra-diť Dunaj a spustila gabčíkovské vodné dielo. Po tomto akte 27. októbra v Londýne obidve krajiny súhlasili s tým, že vec spoločne podajú na Medzinárodný súdny dvor v Haagu, čo 7. apríla 1993 maďarská vláda a následne už slovenská vláda aj uskutočnili. Počas dlhoročného súdneho procesu je dôležitou udalosťou dohoda dvoch predsedov vlád, Gyulu Horna a Vladimíra Mečiara v januári 1995, v zmysle ktorej Maďarsko 22. júna 1995 dalo do pre-vádzky na Starom Dunaji pri dunakilitskom vzdúvadle vybudovanú prelievanú prehrádzku, čím sa celý Szigetköz (v Maďarsku) zachráni pred úplným vyschnutím.