Pi, 29. marca 2024.

Lajos Tuba: Ochrana životného prostredia

Haagsky tribunál vyniesol rozsudok 25. septembra 1997. V ňom vyslovuje nasledovné:

– Maďarsko roku 1989 nemalo právo pozastaviť a následne zrušiť tie práce, na ktoré sa zaviazalo v dokumentoch patriacich k medzištátnej zmluve, ktorú roku 1977 Maďarsko a Československo podpísali;

– Československo malo právo v novembri

1991 iniciovať vypracovanie dočasného alter-natívneho riešenia (tzv. variantu C), ale nemalo právo na to, aby toto riešenie v októbri

1992 jednostranne uviedlo do prevádzky;

– Protokol z 19. mája 1992 pripojený Maďarskou republikou k zmluve z roku 1977 a k nej patriacim dokumentom z právneho hľadiska tieto dokumenty neanuloval (sú teda stále platné a vo vzťahoch medzi stranami smerodajné);

– Slovensko ako následnícky štát Česko-slovenska sa stalo účastníkom zmluvy.

Vzhľadom na budúce správanie sa strán súd konštatoval:

– Maďarská republika a Slovenská republika sú v danej situácii povinné viesť rokovania v dobrej viere a musia urobiť všetky opatrenia v záujme toho, aby splnili záväzky vyplývajúce zo zmluvy z roku 1977;

– Ak sa strany nedohodnú ináč, treba vytvoriť spoločný systém prevádzkovania sústavy vzdúvadiel na slovenskej strane v súlade s medzištátnou zmluvou z roku 1977;

– Každá strana je povinná uhradiť škodu druhej strane, ak ju spôsobila svojím správaním;

– Zúčtovanie stavebných a prevádzkových nákladov musí byť v súlade so zmluvou z roku 1977 a s príslušnými nariadeniami k nej patriacich dokumentov.

Diplomatická história vodného diela po rozsudku haagskeho súdu pokračovala v znamení rokovaní, odporúčaných rozsudkom, ale tieto sa do dnešného dňa nedopracovali k žiadnemu výsledku. Vodný stupeň a elektráreň v Gabčíkove boli medzitým nepretržite v prevádzke, veľa starostí však spôsobovali jednotlivé zariadenia. Celé vodné dielo sa podarilo celkom dokončiť až roku 2002, najmä z dôvodu meškania s odovzdaním zariadení v Čunove. Hlavnou príčinou bol nedostatok peňazí, lebo Slovenské elektrárne, ktoré prevádzkovali gabčíkovskú elektráreň, neboli celé roky ochotné deliť sa na tomto príjme s podnikom Vodohospodárska výstavba, ktorý bol zaťažený úverom na túto stavbu, hoci pre-vádzkovanie samotného vodného diela pohltí ročne 170 miliónov korún. Veľká časť peňazí sa vydáva na čistenie kalu v nádrži a na opravu gabčíkovských vzdúvadiel, s ktorými je veľa problémov. Osobitnú kapitolu tvorí splácanie zahraničného úveru vo výške 500 mil. USD, ktorý bol poskytnutý na výstavbu va-riantu C (a k nemu pričlenenému žilinskému vodnému dielu). Keďže tieto peniaze boli požičané zo zahraničných bánk za takých podmienok, že pri meškaní jedinej splátky by bolo nutné zaplatiť celú zostávajúcu sumu, po roku 1998 musel tento záväzok prevziať na seba štát. Slovenské elektrárne a Vodohospodárska výstavba sa roku 2001 napokon dohodli a odvtedy sa napätie okolo financovania vodného diela zmiernilo.

Podľa skúseností za uplynulých desať rokov môžeme konštatovať, že plnenie technických opatrení na základe 19 podmienok, ktoré vypracoval Úrad na ochranu životného prostredia Bratislava-vidiek v zmysle zákona o vodách z roku 1992, bolo z veľkej časti užitočné a pomohlo vylúčiť hrozby spojené s pôvodným riešením. Obzvlášť to platí pre hrušovskú zdrž, kde systém odvádzajúcich hatí a umelý ostrov pozmenili prúdenie vody tak, že sa napokon neznečistila a nebol znečistený ani kalinkovský vodný zdroj, ktorý je najbližšie k hrádzi.

Horšia je situácia v systéme bočných ramien. Prívod vody do nich zabezpečuje vzdúvadlo pri Dobrohošti. V zmysle dočasných prevádzkových pravidiel vodného diela z roku 1992      by sa cez toto vzdúvadlo mala vpúšťať jedna päťdesiatina prietoku Dunaja k tomu, aby prietok vody v ramenách bol podobný ako v prirodzenom režime. Toto sa – na rozdiel od Szigetkozu – nikdy neuskutočnilo. Neskôr prevádzkovateľ vodného diela prisľúbil, že pravidelnými umelými záplavami bude naprávať zásobovanie ramien vodou. Aj toto znamenalo už značný ústupok, lebo pri umelom zaplavení dávajú pozor, aby voda nevystúpila z koryta ramien. Napokon sa však pod vplyvom rozličných tlakov (štátne lesy, poľovníci, vplyvní majitelia chát) viackrát stalo, že sa umelé záplavy plánované na máj často neuskutočnia. V dôsledku toho sa od začiatku prevádzkovania vodného diela systém ramien dostal pod vodu len raz, a to roku 2002 v čase augustových záplav. Podstatná zmena podmienok prírody lužných lesov podnietila proces premeny flóry a fauny v oblasti. Druhy, ktoré sú viazané na pravidelné záplavy a vlh-ký životný priestor, sa postupne strácajú a nastupujú druhy zvyknuté na suchšie podmienky.