3. PROGRAMY POLITICKÝCH STRÁN PO VOĽBÁCH 1990
V rokoch nasledujúcich po prvých slobodných voľbách sa maďarské strany zaoberajú tvorbou nových programov, resp. zverejňujú dokumenty, ktoré obsahujú aj programové ciele.
Programové dokumenty Spolužitia uverejnené v tomto období sa sústreďujú, podobne ako prvé programy hnutia, na problematiku národnostných menšín. Podľa Spolužitia je situácia po roku 1990 z pohľadu národnostných menšín horšia, ako za komunizmu. „Jediným pozitívom boli voľby“.37 V rétorike hnutia sa dostáva do popredia otázka kultúrnej a regionálnej (územnej) autonómie.38 Predtým používalo výraz samospráva, potichu rešpektujúc skutočnosť, že slovo autonómia vyvoláva v slovenskej verejnosti prudké vášne. Spolužitie popri návrhoch zákonov koncipuje svoje programové ciele v rozličných vyhláseniach a memorandách, ktoré sa odvolávajú na medzinárodné dohody. Popri demonštratívnom charaktere majú tieto odvolávky aj tú úlohu, aby dodávali dokumentom politickú váhu. Jedným z nástrojov dosiahnutia sformulovaných cieľov a požiadaviek má byť „stála konferencia, ktorá bude politicky usmerňovať pokojnú spoločenskú transformáciu regiónu a jeho mierový vývoj“. Spolužitie preto svoje memorandum zasiela prezidentom, vládam a parlamentom troch visegrádskych krajín ako aj prezidentom krajín, s ktorými majú tieto štáty spoločné, ďalej členským štátom Rady Európy a vládam štátov zúčastnených v helsinskom procese.
Okrem toho hnutie zaujíma stanovisko aj k snahám Mečiarovej vlády o osamostatnenie Slovenska, ktoré považuje za „súčasné snahy slovenského národa“.39 Konštatuje, že napriek určitým výhradám považuje „toto úsilie za historicky opodstatnené, politicky zrozumiteľné a na základe práva na sebaurčenie národov aj oprávnené“.40 Spolužitie však v dokumente považuje za žiaduce, aby sa uvedený princíp spojil s realizáciou práva na sebaurčenia národnostných menšín „na základe zásady adekvátneho uplatnenia práva“.41
3.1. MAĎARSKÁ OBČIANSKA STRANA
Maďarská občianska strana (MOS, Magyar Polgári Párt – MPP) zverejňuje svoj najpodrobnejší program venovaný téme národnostných menšín pod názvom Bohatá menšina roku 1992. Úvod programu sa odvoláva na predošlé programové dokumenty konštatujúc, že demokracia poskytuje len príležitosti, ktoré občania musia vedieť využiť. „Neživme v sebe falošný pocit vydedenosti a zatracujúcej nemohúcnosti, ale vedomie, že sme schopní formovať svoj osud. K tomu, aby sme mohli ovplyvňovať rozhodnutia určujúce náš osud, musíme byť všade tam, kde sa o nás rozhoduje“42 – podčiarkuje program MOS, naznačujúc aj to, že strana svoju účasť vo vláde považuje za plneodôvodnenú. Maďarská občianska strana však rozhodne odmieta „ten čoraz viac sa rozširujúci názor, že menšiny, teda aj maďarská menšina v Československu mali za komunizmu viac práv ako teraz. Maďarská menšina má po 45 rokoch opäť politické organizácie, má možnosť slobodne rozvíjať svoju kultúru, budovať svoju ekonomickú základňu. […] Rovnako je pravdou, že po revolúcii založené, resp. obnovené organizácie doteraz nemajú zodpovedajúcu vyjednávaciu pozíciu voči štátnej moci. Aby sme to dosiahli, je potrebné zostaviť taký komplexný rozvojový program, ktorý obsiahne všetky oblasti menšinového bytia.“43
Takýto komplexný rozvoj je podmienený viacerými faktormi. Za prvý označuje strana hospodárske posilnenie maďarskej menšiny na Slovensku, čo je naznačené aj v názve celého programu MOS. Z tohto dôvodu maďarská menšina musí participovať na každej forme privatizácie. Program zdôrazňuje význam znovunadobudnutia vlastníckych práv k poľnohospodárskej pôde, zasadzuje sa o dislokáciu podnikov spracovateľského a ostatného priemyslu na južnom Slovensku, prízvukujúc zásadu, aby akumulovaný kapitál ostal na mieste, kde sa vytvoril. MOS vyzýva k zakladaniu hospodárskych komôr, podnikateľských záujmových združení a gazdovských zväzov, bankových filiálok v jednotlivých regiónoch, súri vybudovanie systému poistenia pre hospodáriacich roľníkov a širokej informačnej siete pre roľníkov a podnikateľov.
Všetky tieto kroky však považuje aj za vládnu úlohu z dôvodu nerozvinutej industrializácie oblastí obývaných Maďarmi. Program ďalej podčiarkuje, že akumuláciou hospodárskych statkov („bohatnutím“) maďarskej menšiny a jej hospodárskym osamostatňovaním sa vytvoria väčšie možnosti aj na organizáciu a chod jej neziskových inštitúcií.
Druhá časť programu sa zaoberá menšinovou samosprávou. V tejto súvislosti konštatuje, že samospráva znamená vnútornú organizáciu života menšiny, preto musí byť založená na pluralizme a dohode záujmov: nemôže byť teda nástrojom politickej moci na presadenie centralizačných snáh v rámci menšiny. MOS týmto zároveň naznačuje, že si uvedomuje existenciu takejto možnosti, resp. takéhoto úmyslu. Ďalej zdôrazňuje, že samotná menšinová samospráva nepostačuje, že k zachovaniu identity národnostných menšín sú potrebné aj iné predpoklady, na ktoré pri predkladaní požiadavky na samosprávu neslobodno zabudnúť. Potom konštatuje, že ústavnoprávny vývoj v Československu nie je naklonený menšinovým samosprávam. Aj v budúcnosti bude ťažké vniesť prvky samosprávnosti do tvorby legislatívy, preto neslobodno rozmýšľať len v rámci jedného modelu, ale treba sa pohybovať v takom systéme, kde „spoločné pôsobenie jednotlivých prvkov môže priniesť taký výsledok, aký by sme očakávali od modelu menšinovej samosprávy“. Takýto triezvy prístup je potrebný aj preto, aby maďarská menšina v súvislosti so samosprávou nenaháňala fatamorgány, ale aby uvažovala o vytvorení uskutočniteľných inštitúcií. Najdôležitejšie elementy tejto koncepcie videla Maďarská občianska strana v nasledujúcom volebnom období v naplnení nasledovných princípov: fungovania právneho štátu, zásady federalizmu, subsidiarity a decentralizácie štátnej moci, resp. v tom, aby sa oprávnenia nevyhnutne potrebné pre rozvoj národnostných menšín dostali do rúk samosprávneho orgánu. Ďalej, vo vytvorení takej politickej kultúry, v prostredí ktorej všetky horeuvedené opatrenia nepovedú k izolácii menšiny, ale napomôžu jej otvoreniu sa svetu, a tým aj k rozvoju jej schopnosti pružne reagovať na výzvy doby.
Vyššie uvedené tézy MOS ďalej upresňuje v týchto ôsmich bodoch:
1. rozšírenie právomocí miestnych, regionálnych a krajských samospráv;
2. vytvorenie regiónov vyrastajúcich z miestnych samospráv s následným vytvorením dohodovacej rady medzi regiónmi;
3. existencia menšinových hospodárskych, spoločenských, záujmových a kultúrnych organizácií;
4. existencia politických strán;5. dohodovacie rady medzi jednotlivými politickými a inými organizáciami, spoločné rozhodnutia;
6. vytvorenie menšinových poradných orgánov, výborov pri vláde;
7. požiadavka, aby sa pri územnosprávnom členení v maximálnej miere rešpektovali hranice prirodzene a dobrovoľne vytvorených regionálnych zoskupení;
8. vytvorenie menšinových samospráv, prostredníctvom ktorých by menšiny samy mohli riadiť svoje inštitúcie.
MOS sa pri odôvodnení týchto cieľov odvoláva na jeden z článkov Listiny základných práv a slobôd, prijatej Federálnym zhromaždením ČSFR, ktorým sa príslušníkom národnostných menšín zaručuje právo zúčastňovať sa na riešení vecí, ktoré sa ich týkajú.
Ďalej program podrobne rozvádza inštitúcie školskej autonómie menšín a ich finančné zdroje.
Kapitola venovaná vede a výskumu popri už uvedených cieľoch vytyčuje aj novú formu financovania – z nadačných zdrojov. Myšlienka vytvorenia celoštátneho grantového systému sa objavuje aj v kapitole zaoberajúcej sa oblasťou vzdelávania.
Program sa v osobitnej kapitole zaoberá návrhom nového usporiadania vnútorného politického života menšín, ktorého základným prvkom je inštitút politickej dohody. Jeho podstatou je to, že zúčastnené strany akceptujú pluralistický charakter maďarskej menšinovej politickej scény, kde je spolupráca založená na vzájomnej dohode nezávislých organizácií. Druhým prvkom je nezávislosť spoločenských organizácií. Strany ďalej garantujú slobodu kultúrneho života, slobodu vzdelávania, nezávislosť kultúrnych a spoločenských zväzov a neideologickosť spoločenského života.
Účastníci prerokujú všetky dôležité otázky týkajúce sa menšín a usilujú sa o vzájomnú dohodu.
Dohodovacia rada síce vznikla už pred uverejnením programu, avšak v základnej koncepčnej otázke organizácie menšinového politického života, menovite v tom, či má byť v prostredí maďarskej menšiny zachovaný politický pluralizmus, alebo sa má maďarská politická reprezentácia na Slovensku zjednotiť do jednej strany, nedošlo k dohode. Napriek trvalému napätiu vyvolanému týmto koncepčným sporom sa však v uvedenom orgáne zrodilo viacero spoločných stanovísk.44 Tieto boli vo viacerých ohľadoch založené na dohode o jednotlivých programových cieľoch zúčastnených strán.45
3.2. MAĎARSKÉ KRESŤANSKODEMOKRATICKÉ HNUTIE
Jeden z najdôležitejších programových dokumentov MKDH bol publikovaný roku 1993 pod názvom Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o postavení a právach národnostných menšín a etnických skupín v Slovenskej republike. Návrh Maďarského kresťanskodemokratického hnutia. Obsahuje najpodrobnejší výklad práv národnostných menšín na Slovensku. Dokument je návrhom zákona o právach národnostných menšín. Jeho piliermi sú princíp štátotvorného postavenia národnostných menšín, právo na individuálnu a skupinovú svojbytnosť, zásada slobodnej voľby národnej identity a princíp rešpektovania slobodnej vôle občanov bez akéhokoľvek nátlaku.
Dokument konštatuje, že národnostné menšiny majú právo vytvárať vlastné organizácie a samosprávne inštitúcie.
Návrh považuje samosprávne rozhodovanie za kľúčové v troch oblastiach: v oblasti kultúry a školstva, resp. v súvislosti s územnými (miestnymi a regionálnymi) samosprávami. Návrh počíta s celoštátnym samosprávnym orgánom danej menšiny, s celoštátnou radou, do ktorej by podľa návrhu volili svojich poslancov jednotlivé menšiny podľa pravidiel väčšinového volebného systému. Rada Maďarov by mala 25 členov, ostatné menšiny by mali 15-členné rady. Rada by mala v oblasti školstva a kultúry značné právomoci. Návrh počíta aj s jedným výkonným orgánom, ktorý by bol aj súčasťou vlády štátu,a bolo by to Ministerstvo pre záležitosti národnostných menšín a etnických skupín.
V rámci ministerstva by mala každá menšina vlastné oddelenie. Rozhodnutia menšinových samospráv by bolo pre ministerstvo záväzné.
V prípade sporov medzi jednotlivými samosprávami by rozhodoval slovenský parlament.
Regionálne a miestne samosprávne rady menšín by na príslušnej úrovni rozhodovania mali vo veciach týkajúcich sa danej národnostnej menšiny buď rozhodovacie kompetencie, alebo právo súhlasu s postupmi štátnych orgánov a orgánov miestnych územných samospráv.
Do kompetencií menšinových samospráv by v rámci školstva patrilo aj právo zakladať školy, právo menovať riaditeľov, ba samospráva by mala aj schvaľovacie právo pri vymenovaní rektorov, dekanov a ich zástupcov na vysokých školách či katedrách, kde sa vyučuje v jazyku menšín. Aj financovanie školských zariadení by sa konalo prostredníctvom samospráv. Ďalej by mali samosprávy právo v spolupráci s príslušnými štátnymi orgánmi pripomienkovať aj obsahovú náplň školského kurikula.
Aj samospráva v oblasti kultúry by bola postavená na analogických kompetenciách. Do jej právomoci by patrili všetky významnejšie organizácie a inštitúcie danej menšiny, čiže divadlá, múzeá, vydavateľstvá ap. Samospráva by mohla zriaďovať a rušiť takéto organizácie a inštitúcie a ona by ich samozrejme aj prevádzkovala.
Kľúčovým zámerom časti zaoberajúcej sa regionalizmom je to, aby sa územnými správnymi jednotkami stali regióny združené na základe slobodnej vôle obcí. Zároveň by tieto regióny tvorili aj samosprávne celky, ktoré by vzišli z regionálnych volieb, a mali by vlastné právomoci. Podľa návrhu by v orgánoch miestnych samospráv malo byť zaručené zastúpenie tej etnickej komunity, ktorá je v danej obci v menšine.
Návrh sa podrobne zaoberá aj otázkou dvojjazyčnosti. Ak pomer príslušníkov danej menšiny v obci dosiahne 20 percent, návrh predpokladá úplnú dvojjazyčnosť, ak tento pomer dosiahne 5 percent, predpokladá sa čiastočná dvojjazyčnosť.
Podľa návrhu by sa financovanie kultúry a školstva národnostných menšín určovalo na normatívnom základe. Bola by to pevná suma, stanovená 8 percentami rozpočtu rezortu kultúry a 12 percentami rozpočtu školstva.
Pojem kultúrnej a školskej autonómie sa objavuje aj v programe MKDH vydanom roku 1994.46
