László Szarka: Menšinový politický pluralizmus a budovanie komunitnej identity Maďarskej menšiny činnosť Maďarských strán na Slovensku v rokoch 1989 – 1998

SZARKA, LÁSZLÓ. Menšinový politický pluralizmus a budovanie komunitnej identity Maďarskej menšiny činnosť Maďarských strán na Slovensku v rokoch 1989 – 1998 In Madari na Slovensku (1989 – 2004). 2004, Fórum inštitút pre výskum menšín.

1. PREDCHÁDZAJÚCI VÝVOJ
V rokoch 1969 až 1989 vládol vo vtedajšom Československu režim, ktorého politická prax bola preniknutá neostalinistickými a silnými štátno−nacionalistickými prvkami. Tento režim, spojený s menom Gustáva Husáka, presadzoval voči maďarskej menšine na Slovensku silnú asimilačnú politiku. Práva deklarované ústavným zákonom číslo 144 z roku 1968 režim postupne obmedzoval. Etnická štruktúra sídelných území maďarského obyvateľstva sa menila čoraz nepriaznivejším spôsobom, systém inštitúcií poskytujúcich vzdelávanie v materinskom jazyku menšín sa dostal do stavu ohrozenia, slobodnému udržiavaniu stykov s Maďarskom sa neustále kládli administratívne prekážky. Výbor na ochranu práv maďarskej menšiny v Československu (ďalej len Výbor na ochranu práv) pod vedením Miklósa Durayho, ktorý sa postavil proti obmedzovaniu menšinových práv, je považovaný za prvú maďarskú menšinovú politickú organizáciu v stredoeurópskomregióne a skutočne ho možno pokladať za akýsi predvoj hnutí na ochranu záujmov založených po roku 1989. 1

Výbor na ochranu práv, ochraňujúc hospodárske, politické a kultúrne (jazykové a školské) práva menšín si vybudoval rozsiahle styky s českými, slovenskými a maďarskými opozičnými kruhmi. Svojím memorandom zaslaným účastníkom madridskej schôdzky Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe roku 1980 a ďalšími obežníkmi a publikáciami upriamil na antidemokratické a protimenšinové praktiky husákovského režimu aj pozornosť medzinárodnej verejnosti. Hnutie právnej ochrany menšín plnilo dôležitú úlohu aj pri vnútornom organizovaní sa maďarskej komunity na Slovensku a posilňovaní jej identity. Na jednej strane ukázal, že voči výlučnosti štátostrany je možné postaviť demokratickú alternatívu, na druhej strane svojimi aktivitami zameranými na ochranu menšinových práv sa mu podarilo zmobilizovať tú časť inteligencie, komunity rodičov a mládeže, ktorá jazykové a školské práva považovala za hodnotu hodnú zachovania. Politický proces voči Miklósovi Duraymu ukázal, že v prostredí československej komunistickej partitokracie je aj pôsobenie takýchto voľne organizovaných hnutí považované za protištátnu činnosť. Výbor na ochranu práv sa z tohto dôvodu nemohol stať legálnym fórom skutočného združovania príslušníkov maďarskej menšiny.

Vďaka činnosti Výboru na ochranu práv sa riešenie maďarskej otázky stalo dôležitým vedľajším bojiskom úsilia, ktoré československý komunistický režim – vydesený duchom Gorbačovovej sovietskej perestrojky – vynakladal v záujme záchrany svojich pozícií, používajúc pritom čoraz bezohľadnejšie prostriedky. Ak zohľadníme túto skutočnosť, môžeme skonštatovať, že v pohnutej histórii v 20. storočí patrila zmena režimu a mocenského systému v roku 1989 bezpochyby medzi najpozitívnejšie udalosti, a to aj napriek tomu, že v oblasti menšinovej politiky bola poznačená ambivalentným vývojom, rozporuplnými dôsledkami a mnohými negatívnymi sprievodnými znakmi.

Postupná likvidácia totalitných pomerov štátostrany totiž prinavrátila možnosť slobodného občianskeho organizovania sa, budovania prirodzených komunít, poskytla priestor na artikuláciu požiadaviek na presadenie princípu samosprávnosti a kultúrneho, politického a ekonomického zrovnoprávnenia menšín. Predtucha postupnej asimilácie mohla byť nahradená reálnymi dlhodobými predstavami budovania menšinovej komunity. V poslednom desaťročí 20. storočia však v praxi československej menšinovej politiky silne rezonovali národnoštátne reflexy z obdobia medzi dvoma svetovými vojnami. V oblasti uplatňovania jazykových a školských práv menšín to bolo zdrojom mnohých konfliktov.

Jednako, vďaka zrýchlenému procesu európskej integrácie, postupne sa zdokonaľujúcemu systému medzinárodných právnych noriem na ochranu menšín, faktu, že menšinové strany sa dostali do vlády a že hranice medzi štátmi sa stali čoraz priechodnejšími, môžeme hodnotiť prvé desaťročie po zmene režimu ako akési prechodné obdobie. Aj keď v mnohých štátoch nášho regiónu sa vytvorenie partnerských vzťahov medzi väčšinovým a menšinovým spoločenstvom a odstránenie mantinelov národných štátov ešte aj dnes zdá vzdialenou perspektívou, pohyb týmto smerom je predsa len čoraz viac zreteľný.
V rade revolučných zmien, ktoré prehrmeli stredovýchodnou Európou v rokoch 1989 – 1990 bol – po zbúraní berlínskeho múru – mocenský zvrat v Československu, ktorý sa začal 17. novembra 1989 pražskou študentskou demonštráciou a výzvou pražských závodov na štrajk, posledným v západnej časti sovietskeho bloku. Husákovský režim, nastolený po potlačení pokusu o reformy v rokoch 1968 – 1969 spojených s menom A. Dubčeka, sa po dvadsiatich rokoch neobmedzeného vládnutia zrútil za niekoľko dní. Politická elita, ktorá stála v čele zmeny režimu v Československu, sa regrutovala z predstaviteľov a prívržencov Charty 77 a iných opozičných politických, ochranárskych a cirkevných hnutí, z reformných komunistov z roku 1968 a z predstaviteľov veľmi umierneného krídla Komunistickej strany Československa. Občanské fórum (OF) pod vedením Václava Havla a Jiřího Diensbiera v Čechách a Verejnosť proti násiliu (VPN) pod vedením Fedora Gála, Jána Budaja a Milana Kňažka na Slovensku vznikli v novembri 1989 ako masové (neideologické) strany. 2