Pi, 29. marca 2024.

László Szarka: Menšinový politický pluralizmus a budovanie komunitnej identity Maďarskej menšiny činnosť Maďarských strán na Slovensku v rokoch 1989 – 1998

2.4. Experimentálne strany, stranícke zárodky a iniciatívy

V rade maďarských menšinových strán treba ešte spomenúť Maďarskú ľudovú stranu (MĽS), ktorú privolal k životu v lete 1991 Gyula Popély. Iniciatíva poslancov, ktorí sa regrutovali z bývalých členov Spolužitia, resp. z vyššie uvedených poslancov vylúčených z MKDH – tvrdo kritizujúc hlasovanie poslancov SNR za koalíciu MKDH – Spolužitie pri schvaľovaní jazykového zákona, odsudzujúc ich pripravenosť ku „kompromisom hraničiacim s bezzásadovosťou“ – si jednak stanovila za cieľ ponúknuť priestor pre radikálne politizovanie na národnostnej báze, jednak sa snažila seriózne realizovať svoju ambíciu vytvorenia ľudovej strany, do ktorej by sa mohli integrovať národne orientované sily ostatných strán a hnutí a tá voličská základňa, pre ktorú znamenala ochrana kresťanských a národných záujmov najdôležitejšiu politickú hodnotu. Napriek tomu program strany ostal v rovine všeobecných konštatácií. Skutočnosť, že zástupcovia MĽS sa na kandidátke dvoj−, resp. trojkoalície maďarských strán vo voľbách 1992 – 1994 nedostali na zvoliteľné miesta, zabránilo jej zakladateľom, aby sa ich názorom dostalo publicity v parlamente. 17 Fiasko Maďarskej ľudovej strany bolo signálom, že zjednotenie, ktoré si želala aj voličská základňa, sa už ani v roku 1991 nedalo naoktrojovať zvonka, zakladaním umelo vytvorených strán – zjednotenie mohlo byť podopreté len vzájomnou dohodou troch parlamentných strán s reálnou voličskou základňou.

V druhom roku tretej vlády Vladimíra Mečiara, na jeseň 1995, vzniklo za výdatnej podpory slovenského premiéra Maďarské ľudové hnutie za zmierenie a prosperitu (MĽHZP), ktoré sa deklarovalo ako ľavicové hnutie. Jeho vedúcimi predstaviteľmi boli zo Spolužitia vylúčený György Gyimesi a bývalý vedúci tajomník ÚV Csemadoku za husákovského režimu István György. Po neúspechu vo voľbách 1998 sa zdalo, že hnutie zmizlo v prepadlisku politických dejín, no roku 2001 sa pod vedením Györgya Gyimesiho znovu zorganizovalo pod názvom Strana maďarských socialistov. Zároveň však naďalej pôsobí aj druhá následnícka strana Maďarského ľudového hnutia za zmierenie a prosperitu s názvom Strana maďarských socialistov na Slovensku pod vedením Istvána Györgya.

József Berényi, Foto: SITA

József Berényi, Foto: SITA

3. BUDOVANIE KOMUNITNEJ IDENTITY, SAMOSPRÁVNOSŤ, KONCEPCIE AUTONÓMIE

Zmena režimu v stredovýchodnej Európe síce z pohľadu vnímavosti na politické zmeny nezastihla maďarské menšiny tohto regiónu úplne nepripravené, ale formulovanie a spresňovanie politických programov a cieľov bolo treba v podstate začať nanovo. Maďarské opozičné (disidentské) menšinové hnutia osemdesiatych rokov sa väčšinou pohybovali v medziach ochrany politických a menšinových práv, resp. politiky rekriminácií. Maďarská menšinová autonómia – ako pojmovo a politicky nevymedzená optimálna právna inštitúcia – samozrejme figurovala v menšinových programoch už v časoch komunistickej totality, veď od roku 1918 bola požiadavka národnostnej samosprávy vždy v centre maďarských politických snáh.

Aj v procese vzájomnej segregácie českého a slovenského národa, ktorého výsledkom bolo rozdelenie Československa, Maďari na Slovensku viac stratili ako získali: i keď aj zázemie pražských federálnych orgánov sa v období 1989 – 1992 ukázalo ako veľmi slabé, predsa však federálna úroveň dokázala radikálny slovenský nacionalizmus dočasne udržať na uzde, resp. zamestnať ho ťahanicami okolo rozdelenia. Zároveň sa však menšiny vo federálnom zákonodarstve vo vzťahu k tvorbe menšinových zákonov museli sklamať aj vo svojich najpesimistickejších očakávaniach, keď napríklad Federálne zhromaždenie – po zrušení ústavného zákona z roku 1968 o postavení národností – prijalo 9. januára 1991 napriek protestu menšinových poslancov novú Listinu základných práv a slobôd v znení, ktoré bolo krokom späť oproti predchádzajúcej praxi.

Napriek tomu maďarské menšinové strany trvali až do konca na zachovaní federálneho štátu, pri rozdelení republiky považovali za jediný legitímny postup vypísanie referenda a proti jeho neuskutočneniu do poslednej chvíle protestovali. V situácii vyostrených československých vzťahov na jeseň 1991 predložil 1. novembra poslanecký klub MKDH – Spolužitie v oboch snemovniach Federálneho zhromaždenia návrh na uznesenie o vypísaní referenda s nasledujúcim textom:„Ste za zachovanie kontinuity Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ako subjektu medzinárodného práva, v ktorej sa plne rešpektuje právo národov, národných a etnických menším na sebaurčenie vo forme samosprávnych republík, zemských celkov, územných a kultúrnych autonómií?“ Odmietnutie a ignorovanie návrhu maďarských poslancov dokonale dokresľovalo obraz situácie nedoriešeného právneho postavenia menšín v rozpadávajúcej sa česko−slovenskej federácii. Zároveň sa jasne ukázal veľký odstup, ktorý českých a slovenských poslancov pripravujúcich sa na rozdelenie štátu oddeľoval od akceptácie myšlienky menšinových autonómií.

Ústavu samostatného Slovenska prijala Slovenská národná rada 1. septembra 1992 štyri mesiace pred samotným vyhlásením samostatnosti. Podľa toľko diskutovanej preambuly prijali zákonodarcovia, odvolávajúc sa na „dedičstvo predkov“ a „na prirodzené právo národov na sebaurčenie“, Ústavu Slovenskej republiky v mene kolektívneho právneho subjektu vyjadreného formou „My, národ slovenský“. Tento právny subjekt je však v ďalšom texte preambuly rozšírený slovami „spolu s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky“, („teda my, občania Slovenskej republiky“). Odsek 3 článku 34 ústavy stanovuje hranice výkonu práv národnostných menšín takto: „Výkon práv občanov patriacich k národnostným menšinám a etnickým skupinám zaručených v tejto ústave nesmie viesť k ohrozeniu zvrchovanosti a územnej celistvosti Slovenskej republiky a k diskriminácii jej ostatného obyvateľstva.” Dôležitou časťou ústavy je štvrtá hlava, pojednávajúca o územnej samospráve, i keď v deväťdesiatych rokoch 20. storočia kompletný inštitucionálny systém územných samospráv pre absenciu zákona upravujúceho podmienky fungovania samospráv vyšších územných celkov ani nemohol byť dobudovaný. Jedno z ustanovení (menovite článok 66) upravujúcich práva obcí, ktoré sú základom územnej samosprávy, explicitne umožňuje slobodné združovanie obcí: „Obec má právo združovať sa s inými obcami na zabezpečenie vecí spoločného záujmu.“ 19

V ostatných rokoch sa v súvislosti so slovenskou ústavou viackrát ukázalo, že základné práva ňou garantované je možné obísť vykonávacími zákonmi alebo dokonca podzákonnými normami (nariadeniami, vyhláškami). Aj o väčšine ustanovení upravujúcich práva menšín sa potvrdilo, že neboli zásadnou prekážkou nacionalistickej politickej praxe. Ambivalentné formulácie zákonov upravujúcich používanie štátneho jazyka a jazykov menšín nahrávajú tým silám, ktoré poukazujúc na domnelé ohrozovanie suverenity a integrity štátu, neustále kriminalizujú snahy maďarskej menšinovej komunity o akúkoľvek formu autonómie. V politických programoch všetkých troch maďarských menšinových strán, resp. hnutí bola požiadavka samosprávy od začiatku zahrnutá. Tieto politické programy však nedali odpoveď na tú zásadnú otázku, ako chcú politici maďarskej menšiny zosúladiť uprednostňovaný ideál autonómie s prvkami rovnako proponovaného konsociačného modelu, na základe ktorého by zástupcovia menšín mali mať zaručenú pomernú alebo aspoň primeranú účasť v legislatíve a exekutíve štátu, ako aj v orgánoch všeobecnej a špecializovanej štátnej správy a samosprávy na miestnej i regionálnej úrovni. 20

3.1. Program autonómie Maďarskej nezávislej iniciatívy

Je faktom, že aj MNI, ktorá bola priamo zaangažovaná na realizácii konsociačného modelu, okamžite zaujala postoj v súvislosti so samosprávnym modelom. Najdôležitejšie prvky týchto raných stanovísk sa neskôr objavili v menšinovom programe MOS, ktorý bol zverejnený pod názvom Bohatá menšina. Prvé programové vyhlásenie MNI vydané 19. januára 1990, kládlo popri trvaní na uznaní kolektívnych práv dôraz na to, že „národnostné menšiny musia v oblasti kultúry (v rámci nej i školstva) dosiahnuť úplné sebaurčenie“. Podľa programu by to znamenalo vytvorenie „úplného výchovno−vzdelávacieho systému maďarskej menšiny v Československu od jaslí až po vysoké školstvo“. Ešte významnejší dosah má súhlasný postoj k požiadavke sebaurčenia v už citovanom spoločnom vyhlásení MNI a VPN, hnutia, ktoré bolo vedúcou silou zmeny režimu na Slovensku. „Na základe kolektívnych práv národov, národných menšín a etnických skupín im prislúcha samospráva vo všetkých záležitostiach, týkajúcich sa ich výlučne ako aj rovnoprávne spolurozhodovanie vo všetkých záležitostiach, týkajúcich sa aj ich.“ 21 Tento spoločný maďarsko−slovenský dokument považuje samosprávny model za legitímny, resp. politicky reálny len v oblasti kultúry a školstva. 2. časť menšinového programu MNI – prijatého 25. januára 1992 na VIII. sneme hnutia v Dunajskej Strede -, s názvom Menšinová samospráva, predstavovala v určitom zmysle modifikáciu predchádzajúceho kurzu v zmysle zosúladenia konsociačného a samosprávneho modelu. Ani po prijatí tohto programu sa však Maďarská občianska strana nechcela zaviazať k výlučnému presadzovaniu jedného modelu. Preto si stanovila za cieľ vytvorenie takého systému, v ktorom „by spoločné pôsobenie jednotlivých prvkov viedlo k takému výsledku, aký by sme mohli očakávať od fungovania menšinového samosprávneho modelu“.22 Korene viacerých rozporuplných elementov, ktoré sú charakteristické pre časť programu týkajúcej sa samospráv, spočívali pravdepodobne v rozdielnych akcentoch liberálne a národne orientovaných frakcií v rámci vedenia strany. Jednak úvod 2. časti aj naďalej považoval samosprávny model len za čiastočné riešenie, avšak sotva o pár riadkov nižšie – po kritike a odmietnutí konsociačného modelu – definoval menšinový program MOS svoj cieľ takto: „Podľa nášho názoru riešením, ktoré nespochybňuje právomoci vlády a zároveň napĺňa túžbu po doteraz len hmlisto formulovanej menšinovej autonómii, je vytvorenie systému menšinových samospráv.“ 23

K potrebným prvkom inštitucionálneho rámca realizácie menšinovej samosprávy zaraďoval program rozšírenie okruhu právomocí územnej samosprávy, vytvorenie dohodovacích mechanizmov medzi regionálnymi samosprávami a regiónmi, avšak za rovnako dôležité princípy považoval reformu verejnej správy, posilnenie hospodárskych, spoločenských, záujmových a kultúrnych organizácií menšín a transformáciu menšinových politických subjektov na skutočné politické strany.

Aj v neskorších programových dokumentoch Maďarskej občianskej strany pretrvali prvky pragmatizmu charakteristické pre zmiešaný model. Vychádzajúc z práva na združovanie územných samospráv, zaručeného článkom 66 Ústavy SR, strana od začiatku podporovala založenie Združenia miest a obcí Žitného ostrova, prvého takéhoto združenia pôsobiaceho na území s prevahou obyvateľstva maďarskej národnosti, v rámci ktorého mala MOS v orgánoch miestnych samospráv v prvej polovici deväťdesiatych rokov veľmi silné pozície. Zároveň však vo všetkých regionálnych združeniach s väčšinovým maďarským obyvateľstvom – na Žitnom ostrove, na Matúšovej zemi, v Poiplí, na južnom Gemeri a v Medzibodroží mali silnejšie postavenie Spolužitie a MKDH.

    Related Posts

    Veľký pochod Sikulov za autonómiu v Rumunsku
    Je politika maďarských strán na Slovensku len o jazykových a kultúrnych otázkach?
    Sú Maďari a ostatné národnosti štátotvorní obyvatelia?