László Szarka: Menšinový politický pluralizmus a budovanie komunitnej identity Maďarskej menšiny činnosť Maďarských strán na Slovensku v rokoch 1989 – 1998


3.2. Program autonómie MKDH

V záverečnej etape rozdelenia Československa v decembri 1992 predložili poslanci za Spolužitia a MKDH predsedovi Slovenskej národnej rady spoločný návrh ústavného zákona „o právnom postavení národnostných menšín a etnických skupín v Slovenskej republike“. Návrh zákona označoval „národnostné menšiny a etnické skupiny“ za štátotvorné subjekty a menšinové práva za také prirodzené práva, ktoré sú „neodcudziteľné a nezrušiteľné“. Popri jazykových právach, zaručených ústavou, navrhoval dokument priznať menšinám nasledujúce kolektívne práva: právo na zachovanie a rozvoj identity, právo na vlastné parlamentné zastúpenie, právo na kontrolu dodržiavania menšinových práv, ďalej právo na domovinu, právo na zachovanie a rozvíjanie národného dedičstva, právo na zachovanie etnickej štruktúry bydliska.

Princíp samosprávnosti mal byť v zmysle návrhu uplatnený prostredníctvom zaručenia práva na samosprávu v oblasti školstva, kultúry a šírenia a prijímania informácií, resp. práva spravovať regióny obývané menšinami. Návrh ďalej obsahuje aj právo na udržiavanie medzinárodných stykov a právo na pomerný a primeraný podiel na čerpaní štátneho rozpočtu. 24

Štvrtá kapitola predmetného návrhu obsahovala prvý náčrt predstáv dvoch zmienených strán o menšinovej samospráve. Výkon menšinových práv by v zmysle ustanovení tejto kapitoly realizovali celoštátne, regionálne a miestne samosprávne orgány, volené na obdobie štyroch rokov. Voľby do orgánov menšinových samospráv by sa konali na základe požiadavky aspoň troch percent občanov patriacich k jednotlivým menšinovým komunitám, ohlásenej kancelárii Slovenskej národnej rady. Menšinové samosprávy fungujúce na základe osobitných štatútov by vo vlastnej právomoci rozhodovali o otázkach kultúry, školstva, rozširovania a prijímania informácií v materinskom jazyku danej menšiny, resp. o používaní vlastného jazyka v úradnom a verejnom styku na území, na ktorom podiel menšinového obyvateľstva dosahuje podiel aspoň 5 %, V iných veciach by samosprávy rozhodovali spoločne s príslušnými úradmi.

Výkonné orgány menšinových samospráv by podľa návrhu mali byť ustanovené na miestnej a regionálnej úrovni, na celoštátnej úrovni by riešenie týchto otázok malo byť zastrešené ministerstvom pre národnostné menšiny. Sústava menšinových samospráv by bola financovaná štátom. Vzťahy s ostatnými štátnymi inštitúciami chceli autori návrhu riešiť osobitným zákonom. V kapitole o samosprávnosti navrhovatelia zabudli vysvetliť, ako si predstavujú právo na spravovanie regiónov obývaných menšinami. V texte návrhu ostalo veľa právnych medzier. Ideové východiská menšinového zákona, prijatého Národným zhromaždením Maďarskej republiky roku 1993, ktorého príprava pokročila práve vtedy do záverečnej fázy, mali zrejme na predstaviteľov MKDH a Spolužitia značný vplyv. Nevidno však v tomto návrhu veľa spoločných prvkov s projektom autonómie vypracovaným Demokratickým spoločenstvom vojvodinských Maďarov (Vajdasági Magyarok Demokratikus Közössége), ktorému sa pritom v tých časoch dostalo pomerne veľkej publicity aj v zahraničí.

Predkladatelia sa usilovali navrhovaný systém menšinových samospráv organicky včleniť do systému inštitúcií výkonnej a zákonodarnej moci v Slovenskej republike. Rozhodnutie o vypísaní volieb do menšinových 99 Menšinový politický pluralizmus… samosprávnych orgánov malo byť v kompetencii Slovenskej národnej rady, regionálne menšinové samosprávy mali byť zosúladené s vyššími územnými celkami. Príprava na voľby by bola pod dohľadom Ústrednej volebnej komisie a Ministerstvo pre záležitosti národnostných menšín a etnických skupín (Ministerstvo pre menšiny) ako súčasť štátnej exekutívy by bolo spoločnou výkonnou inštitúciou všetkých menšín.

V návrhu MKDH z februára 1993 (25) popísali autori dokumentu v odseku 16 právomoci Celoštátnej rady menšín príliš všeobecnými, takmer až besobsažnými formuláciami: napr. „zastupovanie a ochrana záujmov menšín“, „realizácia kultúrnej a školskej samosprávy“, „prijímanie odporúčaní a nariadení regionálneho charakteru pre miestne menšinové samosprávy“ ap. Rozsah navrhovaných reálnych právomocí je pritom veľmi malý: „určuje spôsob tvorby základného imania menšinových samosprávnych orgánov“, „určuje symboly menšinových samospráv“, „rozhoduje o zásadách a spôsoboch použitia rozhlasových a televíznych frekvencií, ktoré má pridelené v súlade s platnými právnymi predpismi,“ V porovnaní s vyššie analyzovaným spoločným návrhom MKDH a Spolužitia tu pri deľbe právomocí nachádzame nový, ale bezpochyby silne obmedzujúci prvok: Celoštátna rada danej menšiny by pracovala ako „poradný orgán Národnej rady Slovenskej republiky a Vlády Slovenskej republiky“. Predseda Národnej rady by si pritom z predsedov Celoštátnych rád jednotlivých menšín vytvoril vlastný poradný orgán.

V odseku 25 návrhu upravujúcom kompetencie Ministerstva pre menšiny (tento dokument ho označuje ako Ministerstvo pre záležitosti národnostných menšín a etnických skupín) sa navrhuje vznik menšinových referátov, vedených osobami delegovanými Celoštátnymi radami jednotlivých národnostných menšín. V zmysle návrhu sú rozhodnutia Celoštátnych rád „v okruhu ich pôsobnosti pre ministerstvo záväzné“, čo je predstaviteľné nanajvýš v prípade príslušného referátu, ale vo vzťahu k celému ministerstvu je to asi nereálna predstava. Na čele Ministerstva pre menšiny stojí minister slovenskej vlády, ktorý je menovaný na základe návrhu koordinačného orgánu Celoštátnych rád jednotlivých národnostných menšín.

Články 26 až 37 upravujú spôsob vytvorenia územných (regionálnych a miestnych) menšinových samosprávnych orgánov (zastupiteľských i výkonných). Regionálne rady menšinových samospráv by mali právo na samostatné rozhodovanie v oblasti kultúry a školstva, v Celoštátnej rade danej menšiny by mali právo na predkladanie návrhov a do ich pôsobnosti by patrila starostlivosť „o pamätné miesta histórie a kultúry menšín“. Právomoci miestnych menšinových samospráv by boli ešte užšie: patrilo by k nim právo na predkladanie návrhov k problematike menšinového školstva v Regionálnej rade menšinových samospráv, právo navrhovať vedúceho pracovníka miestnej menšinovej kultúrnej ustanovizne a „na miestnej úrovni zastupovať záujmy menšín“. Pravda, miestna menšinová samospráva by mohla hospodáriť samostatne, avšak s výnimkou jedného vylučujúceho ustanovenia návrh neupravuje jej vzťah k orgánom (všeobecnej) samosprávy obce, neupravuje deľbu kompetencií medzi nimi.

Dosť neorganicky bola do textu návrhu včlenená predstava MKDH o inštitucionálnom usporiadaní menšinovej samosprávy v oblasti školstva a kultúry. Za najvyšší orgán oboch špecializovaných samospráv je označená Celoštátna rada príslušnej národnostnej menšiny. Rozsah jej kompetencií v oblasti školstva (články 38 a 39) by siahal od stanovenia právneho statusu menšinových škôl cez zriaďovanie a rušenie škôl, menovanie dekanov vysokých škôl vyučujúcich v jazyku menšín, až po rozdeľovanie štátnych dotácií a schvaľovanie kurikula, ale napríklad otázky školskej inšpekcie, štipendijného systému a učebníc boli opomenuté.

Zo zoznamu inštitúcií kultúrnej samosprávy (článok 40) vyplýva, že Celoštátna rada, ktorá sa mala špecializovať na štátne inštitúcie pôsobiace v oblasti menšinovej kultúry, by popri nejestvujúcich štátnych vydavateľstvách a štátnych múzeách mohla v skutočnosti vykonávať určité riadiace právomoci len nad dvomi maďarskými divadlami a maďarskými oddeleniami minimálneho počtu kultúrnych inštitúcií. Z hľadiska kompetencií by bola situácia podobná ako v prípade školskej samosprávy.

Štvrtá kapitola návrhu zákona MKDH sa zaoberá „oblastnými (regionálnymi) samosprávami“. S odvolaním sa na článok 66 ústavy SR, návrh nachádza ústavnoprávnu oporu vytvorenia regionálnej samosprávy vo forme spolčovania obcí s menšinovým obyvateľstvom v práve obcí združovať sa na zabezpečenie vecí spoločného záujmu. Na základe tohto ustanovenia sa menšinové regionálne samosprávy môžu podľa MKDH legitímne združovať trebárs aj „s vyššími územnými celkami iných štátov“ alebo sa pripojiť „k euroregiónom medzinárodného charakteru“.

Návrh MKDH zaviedol pojem „obcí a regiónov so zvláštnym štatútom“ len vo vzťahu k úrovni jazykových práv a miery inštitucionalizovanej dvojjazyčnosti, čo v porovnaní s koncepciami autonómie prezentovanými Demokratickým spoločenstvom vojvodinských Maďarov a Zväzom vojvodinských Maďarov (Vajdasági Magyar Szövetség – VMSZ) nesporne poukazuje na určitú nekonzekventnosť. Ak totiž vychádzame z existencie 435 obcí s väčšinovým maďarským obyvateľstvom, zistených pri sčítaní ľudu roku 1991, tieto obce a ich združenia (prípadne ich časti) by nepochybne mohli patriť do samosprávneho regiónu, či okruhu obcí spravovaných miestnymi a regionálnymi menšinovými radami, nehovoriac už územnej báze školskej a kultúrnej autonómie totožnej s týmito obcami či regiónmi. Zvláštny štatút zúžený len na oblasť jazykových práv by znamenal ďalšie oslabenie už i tak obmedzených kultúrnych a školských, resp. regionálnych a miestnych menšinových samosprávnych kompetencií a posilnenie ingerencie štátu. Návrh MKDH bol poznamenaný napätím prvých týždňov existencie samostatného Slovenska a v skutočnosti jeho autori nedokázali prestrihnúť pomyselnú pupočnú šnúru, ktorou bola ich koncepcia ešte stále napojená na pseudokonsociačnú prax z obdobia komunistickej štátostrany.

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13