Maďarskosť Sándora Petőfiho, Lajosa Kossutha a Istvána Széchenyiho (2. časť)

Pokračovanie článku: Maďarskosť Sándora Petőfiho, Lajosa Kossutha a Istvána Széchenyiho (1. časť).

Maďarskosť Lajosa Kossutha

20. marca 1894. zomrel v emigrácii v Turíne Lajos Kossuth. Vlak, ktorý prevážal jeho pozostatky domov, sprevádzali davy ľudí. Jeho pohreb organizovalo mesto Budapešť, panovník František Jozef I. oficiálny štátny pohreb nepovolil. „On oslobodil našu zem, keď zlomil jarmo sedliakov a naše myšlienky, keď roztrhol svoje reťaze“ – zhrnul Kossuthov politický odkaz jeden politik.^[1]  Kossuth sa stal idolom už počas života: bol stelesnením slobody a rovnosti, politik, ktorý zjednocoval rôznorodé/rozdielné záujmy, rečník, ktorého prejavy na sneme alebo pri verbovaní vojska, si národ pamätá dodnes. Gloriola politika ostáva už stopäťdesiat rokov neporušená, aj keď sa s jeho postojom k niektorým otázkam – napríklad k národnostnej otázke – resp. s jeho prípadnými chybami sa súčasníci už nestotožňujú.

Za týmto kultom stojí ozajstný výkon: len Kossuth bol schopný zorganizovať proreformných šľachticov do jednotného hnutia. Jeho spravodajstvo z  prešporského snemu vzbudzovalo záujem vtedajšej verejnosti, jeho myšlienky sa v stoliciach stali veľmi populárnymi. V roku 1837 ho vo vykonštruovanom súdnom procese, ktorý mu mal zabrániť v tejto činnosti, odsúdili na trojročný trest väzenia. Počas jeho výkonu sa naučil po anglicky. V rokoch 1841 až 1844 bol redaktorom novín Pesti Hírlap, ktorými silne formoval verejnú mienku. Následne založil združenie Védegylet (Ochranný spolok) podporujúce domáci priemysel, ktoré malo 60 000 členov. Na sneme v roku 1847 bol už vodcom opozície a v revolúcii v rokoch 1848 – 1849 stále zostával v rôznych pozíciách kľúčovou osobnosťou. S jeho menom sa spája hlavne detronizácia

Habsburgovcov v roku 1849. Jeho boj za rovnoprávnosť, pod ktorou v praxi rozumel slobodu vierovyznania, zastúpenie ľudu na sneme, všeobecnú daňovú povinnosť a oslobodenie poddaných, ovplyvňoval a ovplyvňuje dobové a súčasné hodnotenie Kossutha z maďarskej strany. „Obidvaja sú ozajstní jakobíni“ – charakterizoval jeho a  Petőfiho jeden ich súčasník. Štátny znak bez koruny nesie názov „Kossuthov znak“ dodnes. (Bol štátnym znakom Maďarska isté obdobie po roku 1945, rovnako sa o tom, že by sa ním mohol znovu stať, uvažovalo po zmene režimu.)

Zo slovenského národného hľadiska sa však zdá, je hodnotenie L. Kossutha ovplyvňované ďalšími dvoma faktami: jeho slovenským pôvodom a jeho netoleranciou voči národnostiam.^[2]  Tieto dve čiastočné pravdy, súvisiace s jeho osobou, ho vykresľujú v znetvorenej podobe, ako človeka, ktorý sa otočil proti vlastnému národu.

Kossuth mal naozaj slovenský pôvod – ale len sčasti. Rodina Kossuthovcov je starý hornouhorský šľachtický rod, ktorého korene siahajú do 13. storočia, keď od panovníka Belu IV. dostal majetky v Turci. V erbe rodiny je cap – kozorožec (kos), slovo „Kossuth“ teda možno odvodiť zo slovanského označenia tohto zvieraťa. Šesťstoročnú históriu šľachtickej rodiny Kossuthovcov v Hornom Uhorsku charakterizuje mnohojazyčný malo- a stredošľachtický život, sobášili sa s podobnými rodinami, ktoré používali maďarský alebo slovenský jazyk a mali čiastočne maďarský a čiastočne slovenský pôvod. Preto nemôžeme hovoriť v prípade Kossuthovcov o čisto slovanskej – slovenskej rodine, a to najmä v prípade Lajosa Kossutha, ktorého matka pochádzala z prešovskej nemeckej rodiny.^[3]

Avšak aj v rodine Kossuthovcov nastala situácia, keď sa spolu s likvidáciou (premoderného) uhorského vedomia bolo treba prihlásiť k modernému slovenskému alebo maďarskému národu (aj keď to nebol vedomý, ale skôr inštinktívny, podvedome zažitý výber). Kossuth vyrastal ďaleko od Turca, na Maďarmi obývanom území Zemplína – vďaka rodinnému a miestnemu spoločenskému prostrediu bola jeho maďarská identita evidentná. Jeho strýc, Juraj (Ďorď) Košút, však vyrastal v Turčianskej stolici a stal sa tam oporou slovenského národného hnutia.^[4]  Pre príbuzenstvo s Lajosom Kossuthom budila jeho osoba v slovenských kruhoch pozornosť: Štúr ho v jednom liste Sládkovičovi porovnával s „pešťanskym fanatikom“, na jeho počesť dokonca napísal rozsiahlejšiu ódu Janko Matuška^[5].  Ani sám Juraj nebol potešený aktivitou svojho synovca a údajne si dodatočne želal, aby sa malý Lajos utopil v záhradnom jazere, keď bol v lete u neho… ^[6]

Osoba Lajosa Kossutha bude stelesnením odrodilca – renegáta len vtedy, ak ho ako osobnosť vytrhneme z prostredia. Ak ho skúmame spolu s rodinným prostredím a duchom doby, bude na fenomén premeny hornouhorských šľachticov, Uhrov, na uvedomelých Slovákov alebo Maďarov poukazovať skôr celá rodina Kossuthovcov.

Druhá otázka, ktorú treba objasniť, je Kossuthov vzťah k iným národným hnutiam. Ako každý dobrý politik, časom aj on zmenil svoj názor na to, ako treba napomáhať vytvoreniu mieru medzi národmi, a to práve vďaka svojim skúsenostiam a myšlienkam. Čo však pretrvávalo, bolo jeho chápanie národa: „Keď hovorím o maďarskom národe, nemyslím len na maďarskú národnosť, ale hovorím o všetkých verných synoch našej vlasti bez ohľadu na národnosť, jazyk či vieru, ktorí si udržujú lásku k vlasti v tej štátnosti, v tom štátnom zriadení, v podobe ktorého má Uhorsko už tisíc rokov svoje miesto v európskej národnej rodine, ktorí si želajú, aby Uhorsko bolo aj v budúcnosti Uhorsko, jednotné, pevné a celistvé.”^[8]  (Bližšie ku Kossuthovej koncepcii národa pozri text v rámčeku.) Názor, že si v Uhorsku nevie predstaviť iný národ ako maďarský, ktorý bol pre slovenské národné hnutie ťaživý, treba preto vnímať z tohto aspektu. Kossuth – tak isto, ako v prvej kapitole tejto knihy aj Gáspár Heltai – nevidel rozdiel medzi „uhorským“ a „maďarským“ národom. Preňho nebolo prihlásenie sa k maďarskosti (bez ohľadu na jazykový pôvod) ideou, ale evidentným životným zážitkom. Obyvateľov Uhorska považoval za členov jednotného politického národa a tých, ktorí túto koncepciu neakceptovali, za nepriateľov. Ako o tom svedčí aj zatykač na Hurbana, Štúra a Hodžu, ktorý sa oprávnene javí ako jeden z stiesňujúcich momentov vo vývoji slovenského národa.

Treba však pripomenúť, že dobový maďarský pohľad na národnostnú otázku ovplyvnil aj príklon národoobrodeneckých hnutí na stranu Habsburgovcov, proti vôli ktorých sa museli vybojovať reformy prispievajúce k rozvoju krajiny. Bol potrebný dosť dlhý čas na to, aby si maďarskí predstavitelia Uhorska uvedomili, že v krajine môžu existovať aj také skupiny, spoločenstvá, ktorých snahy sa už nezhodujú so záujmom štátu, a že rozvoj týchto skupinových záujmov je taktiež výsledkom procesu „formovania národa“. (Obzvlášť prekážajúcim a rušivým činiteľom bolo popri skutočnom nebezpečenstve zo strany Ruska aj existujúce rusofilstvo v krajine.) Dôležitou – zo slovenskej strany málokedy spomínanou – súčasťou Kossuthovej politickej dráhy bolo revidovanie vlastných téz o národnostnej otázke: v roku 1851 pripravil tzv. „kütahyaský“ plán ústavy (vypracovaný v emigrácii v tureckom meste Kütahya), ktorý mal okrem iného usporiadať aj vzťahy Maďarov a národností v Uhorsku. Tieto dunajské konfederačné plány mali v nasledujúcom období produktívny vplyv aj na maďarské myslenie.

József  Demmel a István Kollai
autori sú historici

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!

1 – Miklós Bartha, liberálny politik zo Sedmohradska. Ellenzék, 30. 03. 1894.
2 – Možno tu uviesť žánrovo rozmanité knihy: FERKO (2004), s. 110 – 113 (k dielu napísal predhovor Ladislav Deák) alebo DEJEPIS-2, s. 99, s. 109.
3 – KOSÁRY (2002), s. 23-26.
4 – Ďorď je fonetickým prepisom maďarského znenia mena Juraj (György), on sám používal tento tvar.
5 – Pavol Parenička: Košút versus Kossuth. Slovenské Národné Noviny, 14. 11. 1990. Úryvok z listu Štúra: „Na čele zemanstva stojí Košút, strýc pešťanského fanatika…”
6 – KOSÁRY (2002), s. 27. Zaujímavosťou je, že aj napriek týmto očividným rodinným vzťahom sám Kossuth vidí tvrdenia o svojom čiastočne slovenskom pôvode ako „zvláštnosť“ rakúskych historikov, sám sa považoval za potomka Skýtov (podľa dobovej „módy“) a neskoršie v starobe odvodzoval svoj pôvod od latinskej rodiny Cossutius.
7 – KOSSUTH (b.r.), 42.
8 – Levél B. Molnár Samu országgyűlési képviselőnek. 12. 08. 1877. In: KOSSUTH ( b. r.), s. 171. Originálny text bol napísaný v archaickej maďarčine.