Slovenská katolícka hierarchia a niektoré konkrétne kauzy
Výrazným hovorcom požiadaviek cirkví bola v Slovenskej republike za posledných 20 rokov počtom a historicky najvplyvnejšia náboženská spoločnosť, ktorou je Rímskokatolícka cirkev. Ostatné náboženské spoločnosti len kopírovali a v závislosti na vlastných špecifikách prípadne prispôsobovali a obmieňali vlastné požiadavky tomu, čo sa podarilo dosiahnuť Rímskokatolíckej cirkvi. Tento postup bol logický a nepovažujem ho sám o sebe za niečo, čo by sa vymykalo normálnym zvyklostiam pri takej miere transformácie spoločnosti, ktorou prešlo Československo po novembri 1989.
Vnímanie spoločenského pôsobenia cirkví na území Slovenska je do značnej miere poznačené vnímaním spoločenskej aktivity najvýraznejšieho aktéra. Tým je na poli kresťanských náboženských spoločností práve rímskokatolícka cirkev.
Faktom je, že pri pohľade na prejavy národno-populistickej agendy vo verejnom živote sa postoje cirkví sústredili skôr na spoločný postup pri presadzovaní vlastných záujmov voči štátu. Tento postup sa prakticky prejavil v solidárnom mlčaní lídrov registrovaných cirkví pri pohľade na reálne problémy či škandály v inocirkevnom košiari. Pri pohľade na mená spolupracovníkov ŠtB či reštitučných otázkach je toto tolerantné mlčanie vcelku pochopiteľné. Situácie sú individuálne odlišné a nemožno na ne aplikovať rovnaký meter.
Smerom k historickému obdobiu Slovenského štátu rokov 1939 – 1945 však bolo dostatok príležitostí na zaujatie jednoznačného kresťanského postoja, ktorý by odmietol pochybnosti či relativizáciu toho, čo sa v mene kresťanského národného socializmu v tom období na Slovensku dialo. Možnosť zaujať stanovisko mali kresťania a ich úradní predstavitelia predovšetkým pri aktivitách niektorých predstaviteľov katolíckej cirkvi, ktorí sa hlásili k myšlienkovému dedičstvu obdobia rokov 1939 – 1945, či pri iných prejavoch, ktoré v spoločnosti niesli výraznú pečať národnostnej intolerancie a zneuží-vali ju v intenciách národného populizmu.
Príkladov je niekoľko, vybral som tie, pri ktorých je podľa môjho názoru zrejmé, že kresťanský univerzalizmus ustúpil nacionalisticko-populistickému nastaveniu. Jednoznačne protikresťanské postoje ostali zo strany kresťanských lídrov nekomentované, naopak v niektorých prípadoch mohli protagonisti zo strany cirkevných predstaviteľov cítiť aj silnú morálnu podporu.
Tiso a Slovenský šťát
Postoj ponovembrových súčasníkov k osobe Jozefa Tisu a k samotnej existencii, ako aj k režimu Slovenského štátu sa kryštalizoval krátko po páde komunizmu. Tabuizácia tohto obdobia v komunistickej interpretácii slovenských dejín umožnila, aby sa toto komplikované obdobie dočkalo v prvotnej fáze pomerne nekritickej idealizácie. Došlo k tomu tak, že skôr ako sa verejnosť mohla oboznámiť s historickými faktami týkajúcich sa obdobia tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia, bola ohľadom tohto obdobia vytvorená atmosféra nekritického obdivu a neraz aj glorifikácie predstaviteľov HSĽS a Slovenskej republiky 1939 – 1945. Aktívne tomu napomohla aj činnosť emigrantov – historikov Františka Vnuka a Milana Ďuricu.
František Vnuk bol v deväťdesiatych rokoch riadnym profesorom cirkevných dejín na rímskokatolíckej teologickej fakulte v Bratislave.
Kardinál Ján Chryzostom Korec už od začiatku deväťdesiatych rokov svojimi postojmi a verejnými gestami vzbudzoval na verejnosti dojem, že je sympatizantom Slovenského štátu a jeho prezidenta. Osobne sa zúčastnil na odhalení pamätnej tabule Tisovi v Bánovciach nad Bebravou v júli 1990. Napriek historicky známym výhradám Vatikánu voči Tisovmu výkonu prezidentského úradu, známymi z korešpondencie vatikánskeho nuncia v Bratislave Burzia, postoje kardinála Korca sa už vtedy stali v očiach Tisových stúpencov jasným súhlasom a morálnou podporou v ich činnosti.
So zreteľom na morálnu autoritu Jána Chryzostoma Korca – vyplývajúcej z jeho dlhoročnej perzekúcie komunistickým režimom a vysokou mierou jeho protirežimnej angažovanosti – sa relativizácia režimu Slovenskej republiky 1939 – 1945 začala skôr, ako sa o nej povedali otvorene a nezaujate všetky fakty.
To, že komunistická historiografia využívala skutočnosť, že Jozef Tiso ako prezident bol aj katolíckym kňazom8 na proticirkevnú propagandu, viedlo následne k opačnému efektu. Neobjektívne posudzovanie politickej činnosti Jozefa Tisa9 od čias počiatku jeho dlhej politickej kariéry a jeho predstavovanie len v krajne negatívnom svetle viedlo k neobjektívnej snahe predstaviť ho ako mučeníka českého centralizmu, či nastupujúceho komunizmu.
O najväčší rozruch sa v súvislosti spájania národného a kresťanského princípu za uplynulé obdobie postaral dnes už emeritný trnavský arcibiskup Ján Sokol. Okrem účasti na podujatí dnes už zakázanej politickej strany Slovenská Pospolitosť sa o Jozefovi Tisovi opakovane pozitívne vyjadril pre elektronické aj printové médiá.
Práve jeho vyjadrenia vzbudili vo verejnosti najvýraznejšie reakcie. Na Vianoce 2006 to učinil v rozhovore pre televíziu TA3. Ján Sokol hovoril o blahobyte, ktorý si z obdobia vojny pamätá. Bola to podľa jeho vyjadrení zásluha dobrej práce prezidenta Jozefa Tisa, že Slováci v tom čase „žili na úrovni“. Netaktné prehliadnutie deportácií podnietilo na strane občianskej verejnosti pobúrenie. Iná časť verejnosti v tom videla morálne odobrenie národno-populistických tendencií z najvyšších miest.
Pravidelné výročné verejné bohoslužby za Jozefa Tisa pri príležitosti jeho popravy sa pod taktovkou arcibiskupa Jána Sokola pravidelne menili na manifestáciu sympatií voči režimu Slovenskej republiky 1939 – 1945. Odmietnutie týchto verejných krokov Jána Sokola malo rôzne podoby.
V roku 2008 vznikla aj občianska iniciatíva, pod ktorú sa podpísalo takmer
2000 signatárov. Tí rozhodne odmietli spájanie zádušných omší za Jozefa Tisa so snahou ospravedlniť režim štátu, ktorý riadil10.
Keď sa 11. septembra 2008 predmetná iniciatíva stretla na verejnom zhromaždení s názvom Nie fašizácii Slovenska, radikalizácia národno-populistických nálad sa začínala udomácňovať aj na najvyšších miestach legislatívy aj exekutívy. Vyjadrenia ministra spravodlivosti Štefana Harabina a poslanca NR SR a predsedu ĽS-HZDS Vladimíra Mečiara na adresu poslanca za KDH Daniela Lipšica prekročili nielen mieru politickej korektnosti, ale aj elementárnej ľudskej slušnosti.
Predseda KBS František Tondra vyvolal znepokojenie časti informovanej verejnosti svojím rozhovorom pre denník SME 10. februára 2007. Bolo to práve v súvislosti s vyjadreniami Jána Sokola ohľadom jeho úcty voči prezidentovi Jozefovi Tisovi a o tzv. blahobyte počas vojny v štáte, ktorého bol Jozef Tiso prezidentom. František Tondra uviedol, že Sokolovi zazlieva, „že sa tak o tom rozhovoril.“ On sám otázku Tisa považuje za takú komplikovanú, že nebude možné k nej zaujať jednoznačné stanovisko. „Sú zástancovia, aj kritici. Sú aj argumenty za to, že vznikol slovenský štát. Treba rozlišovať vznik štátu a jeho prezidenta. Podľa všetkého, čo sledujem, nie som historik, ale slovenský štát musel vzniknúť, ak sme si chceli zachovať samostatnosť“.
Najväčšie pobúrenie spôsobila pasáž o tom, že zástupcovia židovskej komunity boli za Tisom, aby sa nevzdával. Keď videl, k čomu to vedie, chcel sa podľa predsedu KBS Tiso prezidentovania vzdať, Židia ho vraj presvedčili, aby to nerobil. František Tondra je presvedčený, že v roku 1967 mu v Jeruzaleme postavili pomník11. V tomto smere vidí snahu o využitie príležitosti na neoprávnenú kritiku katolíckej cirkvi. Hovorí: „Tiso nebol ani poverený cirkvou, ani prezidentom v jej mene. Vatikán bol proti tomu, aj mnohí kňazi na Slovensku.“ Reakciu predstaviteľov Židovskej náboženskej obce uvádzam v plnom znení, kvôli jej faktografickému charakteru.
Čo sa týka oficiálneho postoja KBS k holokaustu, jestvuje oficiálne vyjadrenie, v ktorom sa odzrkadľuje oficiálna pozícia Vatikánu k tomuto historickému obdobiu a zodpovednosti katolíckej cirkvi za to, čo sa vtedy odohralo. Ide o Vyhlásenie KBS k vatikánskemu dokumentu o holokauste s názvom „PAMÄTAJME – ZAMYSLENIE NAD SHOAH“. V jeho závere je aj stať, ktorou sa KBS obracia s prosbou o odpustenie k tým, ktorým svojou necitlivosťou v minulosti ublížila. Doslova sa v ňom hovorí: „V tomto čase pokánia, inšpirovaní pápežom Jánom Pavlom II., slovenskí katolícki biskupi spojení v Konferencii biskupov Slovenska prosíme židovských bratov a sestry o odpustenie a vyzývame všetkých katolíckych veriacich, ako aj všetkých kresťanov a ľudí dobrej vôle, aby sa k nám pripojili a dokázali prekonať všetky predsudky. Veríme pritom, že skutok ospravedlnenia sa židovskému národu, v zmysle ‘morálnej a náboženskej pamäti’, bude chápaný ako skutok pokánia, ako skutok lásky k Ukrižovanému, ktorý je náš pokoj“.12
V praktických postojoch niektorých úradných predstaviteľov rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku sa však opakovane ukazuje snaha relativizovať a zľahčovať obdobie Slovenskej republiky 1939 – 1945. Toto zľahčovanie má následne negatívne dôsledky v miere vnímavosti verejnosti na prejavy národnostnej neznášanlivosti, či iných foriem intolerancie. V praktických krokoch a vyjadreniach Jána Sokola či Jána Ch. Korca a niektorých ďalších predstaviteľov RKC, pravidelne verejne si uctievajúcich Jozefa Tisa, je text tohto dokumentu KBS dôsledne opomínaný.
