Nacionalizácia versus globalizácia
Pre lepšie porozumenie toho, ako katolícka cirkev pôsobí smerom navonok, je potrebné vnímať aj model, na základe ktorého rímskokatolícka cirkev ako taká funguje. Z inštitucionálneho hľadiska ide o silne centralizovanú hierarchickú štruktúru. Historiografia označuje štátno-právne usporiadanie takéhoto druhu termínom absolutistická monarchia. Svoje politické vyjadrenie má v existencii štátu Vatikán, na čele ktorého je pápež. Ten menuje do pozícií biskupov stojacich na čele nižších správnych celkov – diecéz – v duchu monarchistických pravidiel (až na niekoľko výnimiek) ako svojich vazalov. Táto mentalita spoločenstva, kde rozdelenie práv a povinností je veľmi asymetrické, naklonené výrazne v neprospech radových členov, sa premieta aj do jeho každodennej praxe.
Miera spoluúčasti ostatných členov cirkvi na výbere svojich lídrov je minimálna a podobne minimálna je aj miera angažovanosti katolíckych kresťanov na snahe o inštitucionálnu reformu tejto inštitúcie. Premieta sa to síce do niektorých aktivít, no ide len o krajné prípady, ktoré si mobilizáciu radových členov v istom zmysle vynútili na základe zrejmého napätia dvojitých štandardov pre život cirkevného spoločenstva a občianskej spoločnosti, ktorá kresťanom ponúka na pozadí nesplniteľných cirkevných nárokov na ich osobný, rodinný či verejný život pomerne pohodlný azyl.
V poslednom období bol Rím niekoľkokrát vystavený tlaku verejnosti pri menovaní nových biskupov, či pre prejavoch nespokojnosti s aktuálnym pôsobením katolíckych hierarchov a nečakane mu aj podľahol.23 Sú to však skôr výnimky ako pravidlo. V prostredí, kde vyspelosť občianskej spoločnosti nedosahuje úroveň, kde by toto napätie dvojitých štandardov bolo také zrejmé, tam sa katolícka hierarchia teší pomerne veľkej autorite. Jej postoje a vyjadrenia, či naopak mlčanie, sú pre spoločnosť veľmi dôležité práve v situáciách, ktoré si vyžadujú hodnotovo zadefinované postoje a činy.
Nezávislosť jednotlivých národných administratívnych jednotiek Rímskokatolíckej cirkvi je na úrovni zdanlivosti. Centralizovanosť a prepojenie s rímskym ústredím je absolútne do tej miery, že akýkoľvek náznak autonómneho spravovania časti rímskokatolíckej cirkvi kdekoľvek na svete, ktorý by bol v rozpore s rímskym videním nemá nádej na realizáciu. Polemiku v tejto oblasti nepripúšťa cirkevné zákonodarstvo ani v teoretickej rovine. V tomto svetle je potrebné vnímať aj šance radových katolíkov ovplyvniť dôležité rozhodnutia cirkevných establišmentov.24
Otázka národných špecifík sa do praktickej činnosti cirkvi premietla najvýraznejším spôsobom po II. vatikánskom koncile liturgickou reformou. Znamenalo to, že v praxi bolo odobrené používanie národných jazykov počas bohoslužieb a znamenalo to aj pripustenie rôznych prvkov národnej kultúry do oficiálneho rituálneho poriadku. Tak sa stalo, že súčasťou bohoslužieb sa stali ľudové tance lokálnych kultúr. Národné spevy a iné folklórne prvky sa nestali len súčasťou dovtedy bežných latinských obradov, ale ich dokonca úplne nahradili.
Katolícka cirkev tieto prejavy nazvala progresívnym termínom inkulturácia, ktorým mala byť vyjadrená ochota centra rešpektovať národné kultúrne špecifiká pri vyznávaní katolíckeho presvedčenia. Pre ilustráciu oblúka, ktorý tým vatikánske centrum uzavrelo, je potrebné povedať, že snahy, ktoré sa objavovali od tridsiatych rokov 20. storočia na rôznych miestach, no azda najvýraznejšie v nemecky hovoriacej časti katolicizmu, boli posudzované veľmi odmietavo a rezervovane. Snaha zahrnúť do reformy liturgie aj pou-žívanie národného jazyka sa v tradicionalisticky nastavenom Ríme považovala za neželateľný prejav progresivizmu. Jeho nositelia nemali ešte odvahu vstúpiť s Rímskou kúriou do otvorenej polemiky: ostali dlhé desaťročia vo vnútornom exile.
Katolícky partikularizmus sa vyznačoval aj vo vzťahu k nekatolíckym kresťanom, židom a moslimom, či ostatným náboženstvám ich odmietaním a v niektorých prípadoch až démonizáciou. Preto mali koncilové vyjadrenia o náboženskej slobode či o ekumenickej spolupráci taký prevratný charakter.
Bol to istý druh katolíckeho konfesionálneho etnocentrizmu, ktorý sa v rôznych formách v katolíckej cirkvi počas storočí praktizoval v podobe kresťanského antisemitizmu, trvaní na exkomunikácii východného patriarchu po východnej schizme či protireformačnom postoji voči západnej schizme a každému následnému štiepeniu kresťanstva na nové a nové konfesie25.
Diferenciácia, ktorá sa v rámci kresťanstva prejavovala smerom dovnútra pri zakladaní rehoľných rádov alebo obrodných hnutí nepredpokladala, a preto odmietala vznik nových denominácií, ktoré sa snažili o reformu spôsobu vykonávania moci. Reformácia priniesla okrem väčšej účasti neklerikov na spravovaní cirkvi aj postupné vytváranie autonómnych necirkevných inštitúcií a viedli k sekularizácii verejného života.
Myšlienkový svet dovtedajšej klerikálnej spoločnosti s teologicky zdôvodnenou nemennosťou spoločenského poriadku začínal dostávať vážne trhliny. Nové univerzity, postupné posilňovanie tretieho stavu ako zárodku budúcej buržoázie, prejavy samostatnej, od cirkevného establišmentu nezávislej kultúrnej tvorby v maliarstve, sochárstve, literatúre – to všetko potrebovalo nové interpretácie a zdôvodnenie.
Toto zdôvodnenie ponúkli Martin Luther a Filip Melanchton, ktorí sa podujali na teologické zdôvodnenie reformného hnutia, postupne etablujúceho sa v podobe protestantizmu. Napriek tomu, že kritika rímskeho centralizmu bola prítomná v dielach viacerých autorov pred obdobím reformácie, zdôvodnenie práva radových veriacich odmietnuť skorumpovaného biskupa a prijatie tohto zdôvodnenia v takej širokej miere bolo niečím historicky novým.
Jednoliate západné kresťanstvo sa tak začína politicky diferencovať. Práve protestantizmus vnímajú niektorí autori ako kľúčový moment pri legitimizácii prerodu remeselníkov na buržoáziu. Individuálna morálka a ekonomický liberalizmus dostali priestor v spoločnosti, kde pluralizmus už prestával byť kriminálnym činom. Jednotné vysvetľovanie životnej reality prestalo byť výsadným právom jediného pravoverného teologického prúdu. Martin Luther bol prvý významný heretik, ktorý nezhorel na hranici.
Jeho požiadavka, aby sa kresťania starali o veci verejné a aby mali záujem aj o to, aby ich spoločenstvá spravovali ľudia, ktorí o morálke nielen hovoria, ale ju aj aplikujú vo svojej životnej praxi, však nadobudla v neskoršom vývoji silu, ktorú pravdepodobne nemohol odhadnúť ani reformátor sám. Naopak, právo postaviť sa s teologickou polemikou na odpor rímskemu cirkevnému monarchovi sa premietlo aj do rodného listu novej konfesie a augsburské vyznanie – Confesio Augustana – stojí na začiatku ďalšej diverzifikácie európskeho kresťanstva, ktoré sa dovtedy javilo a aj vystupovalo ako jednotný monolit.
Rímskokatolícka cirkev sa oficiálne k spolupráci s inými kresťanskými spoločenstvami prihlásila až na II. vatikánskom koncile. Zaujímavou črtou pokusu o zblíženie však ostáva pokračujúce upieranie práva ostatných kresťanských konfesií nazývať sa cirkvami, ktoré naposledy zadefinoval Joseph
Ratzinger ešte ako prefekt vieroučnej kongregácie. Sofistikované vysvetlenia smerom navonok sú len ťažko zrozumiteľné. V zásade ide o to, že cirkvou vo vlastnom zmysle slova je podľa tohto dokumentu len rímskokatolícka cirkev.26
Náboženstvo a politika
Tým sa dostávame k bodu, v ktorom sa ukazuje vzájomné prepojenie náboženstva a politiky. Téma, do akej miery sa náboženstvo a politická prax spájajú, je stará niekoľko storočí. Kresťanské špičky si svoje miesto v politickom živote zdôvodňovali biblickými rozprávaniami a ich interpretáciou. Literárna podoba spisov Starého zákona však zohrávala v procese interpretácie len okrajovú úlohu. To, do akej miery je biblický text metaforou, propagandistickým exhortačným textom či historickým rozprávaním, do konca 19. storočia nikto zvlášť neskúmal.
Makabejské vojny opísané v časti Starého zákona nazývanom aj deuterokanonické, sú asi najstaršou odpoveďou na to, prečo má monoteizmus vo svojom rodnom liste od počiatku aj politické ambície. Pohanský kráľ nútil nábožných bratov robiť niečo, čo im ich viera a presvedčenie nedovoľovali. Skončilo to vzburou a sviatok Chanukkah, ktorý židovstvo dodnes slávi, súvisí práve s týmto gestom odporu a mučeníckou smrťou Makabejcov.
Ambície zradcov, ochotných spolupracovať s pohanmi boli načas naplnené, Pán – rozumej Najvyšší – svojich ochránil. Jeruzalemský chrám prestal v roku 70 pred n. l. existovať a miesto židovského kultu odvtedy nejestvuje. Synagogálna bohoslužba nemá obetný charakter. Rôzne vetvy judaizmu majú k obnove chrámovej bohoslužby rôzne názory. Určujúcim smerom judaizmu podľa počtu je pravdepodobne ortodoxný smer, no pre vonkajšieho pozorovateľa nie je jednoduché sa v dnešnom rozložení síl svetového židovstva zorientovať.
Ježiš mal počas svojej verejnej činnosti do činenia rovnako s autoritami náboženských vetiev judaizmu, ako aj so samotnými rímskymi okupačnými silami. Len spolupráca veľrady a rímskeho prefekta ho spoľahlivo dostala mimo hry – na kríž. Príbeh zmŕtvychvstania už nie je pre všetkých argumentom na to, aby sa týmto príbehom seriózne zaoberali. Je to otázka prvokresťanskej tradície a osobnej viery. Apoštol Pavol však hovorí, že keby Kristus nevstal zmŕtvych, tak by sa veru kázať ani neunúval. Takto sa spoločenská realita začínala meniť na pozadí príbehu Ježiša.
Kresťania vidia v Ježišovej smrti jeho obetu a zhromaždenia, počas ktorých slávia bohoslužby, majú spomienkový charakter sprítomnenia Ježišovej
obety. Teológovia vedú spory o niektoré – pre jednotlivé denominácie dôležité – spôsoby chápania omší, zhromaždení, Večere Pánovej či iných foriem eucharistickej slávnosti. Určujúcim a najcentralizovanejším smerom kresťanstva je rímsky katolicizmus. Jeho doktrinálna jasnosť a kompaktnosť má neprehliadnuteľného hovorcu v pápežovi. V južnej Amerike však prevahu nadobúdajú nekatolícke kresťanské denominácie. V Afrike sa to líši od krajiny ku krajine. Časy, kedy rímski katolíci a ich králi – spolu s pápežom – neohrozene vládli nad kolóniami, sú nenávratne preč.
