Pi, 29. marca 2024.

Miroslav Kocúr: Za Boha, za národ – kresťanský národný populizmus

Globalizácia, uiniverzalizmus a kresťanstvo

Monoteizmus má však silnú ambíciu prepojiť osobný a verejný život svojich stúpencov. Preto je veľmi želateľné prepojiť náboženskú a spoločenskú verejnú rovinu fungovania jednotlivcov. Zosúladenie spoločenskej legislatívy s náboženskými predpismi sa v tomto smere javí ako najschodnejšia cesta.

Tomuto pokušeniu čelí jeruzalemský ortodoxný rabinát, kresťanskí lídri či moslimskí politici. Moderná sekulárna spoločnosť má s týmto riešením problém.

Parlamentná demokracia v jej liberálnom vydaní sa vybrala cestou oddelenia legislatívnej, exekutívnej a súdnej moci a ich nezávislej kontroly. Náboženstvo sa tak stalo v zásade súkromnou záležitosťou jednotlivcov. Je spoločensky záväzné len pre členov komunity tých, ktorí veria rovnako a navzájom sa poznajú.

Pri dnešnej geografickej a spoločenskej mobilite sa práve veľké náboženské komunity stretávajú s doteraz nepoznanou mierou anonymity členov komunity. Rozmer spoločenstva, kde každý každého pozná a navzájom sa podporuje sa dnes z veľkých kresťanských komunít takmer vytratil. Náboženstvo tak plní skôr spoločensko-kultúrnu ako osobnostno-duchovnú funkciu.

Tieto dve dimenzie sa nevylučujú, no v praktickom živote majú svoje konkrétne vyjadrenia a formy, ktorými sa prejavujú v spoločenskom živote. Práve v tejto spoločensko-kultúrnej rovine sa javí ako veľmi užitočný aj krok smerom k spoločnej minulosti, jazyku, zvykom a kultúre. To nám veľmi pripomína snahy slovenských kresťanských intelektuálov – medzi nimi aj teológov – vnímať lásku k národu ako prirodzený horizontálny rozmer praktického vyjadrenia lásky k Bohu. Tieto myšlienky sa objavili napr. aj v diele Ladislava Hanusa z roku 1943 Rozprava o kultúrnosti z obdobia prvej Slovenskej republiky.27

Osobnostno-duchovná funkcia kresťanstva sa postupne stáva skôr záležitosťou súkromného osobného postoja jednotlivcov. Duchovnosť je často

v tomto zmysle slova spájané s mystikou, ktorá sa o spoločensko-kultúrne presahy kresťanského presvedčenia vlastne ani nepokúša.

Krestanstvo a národný princíp, národnost a etnická príslušnost

V čase stále otvorenejšej diskusie o etnickej výnimočnosti menších kultúrnych spoločenstiev sa nároky globalizácie stávajú ozajstnou výzvou. Výzva sa rodí nielen na pozadí kultúrnej výnimočnosti, ale aj v súvislosti s hodnotami stelesnenými v kultúrach a s nimi spojených etických štandardoch.

Téma národnosti a etnickej príslušnosti nie je centrálnou biblickou témou. Biblické súvislosti sú však základom ponúkajúcim kľúče k interpretácii predporozumenia tých starobylých textov, ktoré sa v čase, keď sa tzv. žido-kresťanská civilizácia – vo vzájomnej výmene a neskôr i konfrontácii – začínala rodiť.

Pojmy ľud a národ majú v hebrejskej biblii a jej prvých gréckych prekladoch, a potom aj v poslednej časti biblickej zbierky kníh označovanej v odbornej verejnosti ako Nový zákon alebo Nová zmluva, svoje presné vymedzenie. Vymedzenie obsahu pojmov ľud a národ je tým zrejmejšie, čím si je komunita viac vedomá svojich odlišností pri interakcii s okolitými kultúrami. Ľud je pojmom označujúcim komunitu ľudí, ktorá si je vedomá svojho privilegovaného postavenia vo vzťahu k najvyššej inštancii – k Bohu. Od neho odvádza svoj pôvod a súčasnú existenciu.

Navyše aj každodenný život na úrovni spoločnosti i jednotlivca je organizovaný na základe zákonodarstva, ktoré sa odvádza od zákonov, ktoré pochádzajú z teofanického zážitku. Tento zážitok je veľmi dôležitý pre jednotlivca a následne pre jeho rozhodnutie podľa tohto zážitku formovať aj život spoločenstva. Teofánia sa realizuje cez osobný zážitok jednotlivca /Mojžiša/. On prezentuje svoj zážitok a jeho dôsledky spoločenstvu, ktorého je vodcom. Tento moment je posilnený aj charakterom rozprávania, ktoré sa viaže v Biblii na konštitúciu národnej komunity. Jednotlivec ju vedie v čase jej zrodu a autodefinície. Teofánia sa realizuje na základe tejto autority jednotlivca aj v spoločenstve, ktoré je podľa rozprávaní ochotné toto prarozprávanie svojho zrodu prijať. Okrem toho sa toto prarozprávanie stane aj základom spravovania spoločenských inštitúcií, obchodu a hospodárskeho života. Vyvolenie dáva vyšší zmysel existencii ľudu, ktorý si toto vysvetlenie rozumovo i emocionálne osvojí. Na základe tohto vyvolenia je zadefinovaná aj identita spoločenstva.

Literárny druh týchto rozprávaní má mytologické črty, nie je však mýtom. Relevantné názory dnešných odborníkov potvrdzujú, že forma roz

právania je podmienená časom zrodu týchto textov. Tzv. etiologické zámery – vysvetľovanie príčin daného javu a skutočnosti – ostávajú pri vysvetľovaní predemtných textov často nepovšimnuté28. Etnické a národné zoskupenia v zápase o vlastnú identitu v biblickom kontexte vybojovali boj, ktorý ponúka paradigmu pre obdobie univerzálnej snahy o pretvorenie sveta na ‘global village’.

Prechod od národného prvku k národno-konfesionálnemu prístupu sa na prelome letopočtov presunul do intrakulturálnej oblasti. Prívrženci jednej konfesie – kresťania, sa začínali diferencovať na základe vnútorného postoja a etických štandardov. Kmeňové, pokrvné, konfesionálne a rituálne identifikátory stratili svoj význam.

Pri pohľade na obdobie prvých storočí na prelome letopočtov je dobré si týchto pár faktov uvedomiť. Helenistická kultúra bola vo svojej podstate multikulturálnym svetom ľudí a myšlienok. Ideová interferencia a literárna príbuznosť biblických a nebiblických rozprávaní o pôvode sveta, človeka a národných spoločenstiev a kultúr indikujú, akým spôsobom interpretovali najstaršie a pozoruhodne zachovávané texty hebrejskej a gréckej biblie označenie jednotlivých etnických či kultúrnych celkov.

Svojím postupným interpretovaním pojmov ľud a národ ponúkajú tieto starobylé texty základné východiská a interpretačný kľúč k tomu, aby sme pochopili, prečo bol pojem vyvoleného národa kľúčovým pojmom pri sebadefinícii spoločenstiev, ktoré sa hlásili či hlásia k nadprirodzenému pôvodu svojej existencie. Tzv. supersecesionistický pohľad takto zadefinovaných spoločenstiev otvára vždy novú cestu k novej definícii vyvoleného národa.

V duchu tohto pohľadu nové spoločenstvá, ktoré svoju identitu odvádzajú alebo podporujú nadprirodzeným zdrojom alebo jeho lepším a autentickejším porozumením prichádzajú s nárokmi na jedinečnosť práve podľa vzoru tej komunity, ktorá seba samu zadefinovala ako nový vyvolený ľud. Tak ako kresťanstvo nahradilo zdanlivo prekonané židovstvo, tak každá nová konfesia vzniká prekonaním toho, čo v jej rámci jestvovalo doteraz. Nová konfesia a denominácia vzniká v rámci týchto komunít ako ovocie novej a konečne správnej interpretácie autoritatívneho – spravidla biblického alebo iným spôsobom posvätného textu.