Náboženská a národná identita – zmena paradigiem
Náboženská a národná identita spoločenstiev na prelome letopočtov prešla zvláštnou difereniciáciou. Židovské náboženstvo a národná či etnická príslušnosť splývali do ťažko oddeliteľného jednotného celku. Dnes sa stretávame s teologickými a etickými implikáciami raného kresťanstva, ktoré v dielach svojich prvých autorov odmietlo a do značnej miery aj zavrhlo akékoľvek spojenie a kontinuitu so židovskými komunitami. Tento radikálny rez a odmietnutie židovského kmeňa v istom zmysle urýchlilo kristianizáciu vtedajšej rímskej ríše.
Spoločenstvá ľudí, ktorí sa stali prívržencami a neskôr odchovancami nového myšlienkového a kultúrneho sveta sa vzdali kultúrnej exkluzivity židovskej komunity, ktorá bola v kľúčových momentoch problémom nadväzovania sociálnych a kultúrnych kontaktov s predstaviteľmi iných etník. Týkalo sa to hlavne otázok individuálnej a spoločenskej etiky z oblasti dietetických predpisov, rodinných tradícií a dôležitosti pokrvných zväzkov.
Odmietnutím veľkej a dobre organizovanej židovskej komunity, žijúcej v prom storočí v diaspore v rozličných častiach sveta však rodiace sa kresťanstvo stratilo potenciálneho spojenca. Úsilie o zmierenie a rôzne signály, ktoré v ostatných rokoch v tejto súvislosti sledujeme, sú znakom novej reflexie a snahy o reinterpretáciu stavu, ku ktorému pocit nadradenosti a výlučnosti kresťanstva voči židovstvu v minulých storočiach tisícročiach viedol.
Pre dnešnú interpretáciu toho, čo je náboženské, národné a kresťanské, je stále aktuálne reflektovanie vývoja biblických pojmov národa, ľudu a spoločenstva viery. Vzťahy smerom do vnútra ako aj vonkajšia angažovanosť novo zadefinovaného spoločenstva viery, ktoré sa v prvom storočí pokúsi
lo o univerzálne prekročenie hraníc vlastného etnického, kultúrneho i nábožen-ského horizontu ostávajú neustále zaujímavou možnosťou hľadať intelektuálne poctivé riešenie spolužitia kultúr, národov a rôznych svetonázorových spoločenstiev.
Záverečné postrehy a návrhy riešenia – kresťanstvo ako príležitosť
Spoločnosti, v ktorých pretrvávajú silné „spomienky“ na náboženské tradície, sa ako celok, či prostredníctvom svojich verejných predstaviteľov viac zaoberajú úlohou náboženstva a náboženských komunít vo verejnom živote. Súvisí to s organizáciou verejného života, sociálneho systému, školskej legislatívy, zdravotníckej starostlivosti a súvisiacej legislatívy, rodinnej politiky, ako aj s mierou korupcie, klientelizmu a spoločenskej tolerancie či netolerancie k tabuizovaným témam.
Táto organizácia verejného života priamo zasahuje do priorít pri skladaní parlamentov, vlád, súdov, kontrolných orgánov či iných verejných
inštitúcií. Navonok sa tieto priority manifestujú vo vzťahu spoločnosti – na praktickej i legislatívnej úrovni – k migrácii, cudzincom, rodinnej a sexuálnej morálke (rozvod, polygamia, monogamia, prostitúcia, nevera), resp. k bioetickým témam ako sú potraty, eutanázia či výskum kmeňových buniek.
Ak sa veriaci človek duchovne zadefinuje a podľa toho aj žije, musí sa to dotknúť jeho verejného spôsobu angažovanosti. Dokonca aj tzv. formálni veriaci majú ambíciu v spoločnosti navonok prezentovať spoločensky a nábožensky väčšinovo zadefinované vzorce správania. Uvedený prístup im zabezpečuje aj v iných oblastiach možnosť uplatnenia, vstupu do spoločenského života na istej úrovni spoločenskej prestíže a vplyvu. V takejto atmosfére primárne nie je dôležité byť dobrým človekom – každý má predsa chyby a nedostatky. Dôležité je v duchu Machiavelliho zásady „cieľ ospra-vedlňuje použité prostriedky“ budiť dojem dobrého človeka.
Osobná zodpovednosť veriacich namiesto ritualizmu
Túto tendenciu pozorujeme rovnako v kresťanskom, moslimskom aj židovskom prostredí. Samostatní jednotlivci, ktorí si pravidlá vysvetľujú príliš po svojom a vyčleňujú sa zo stredného prúdu, sa musia osvedčiť a vybojovať svoj zápas s okolím. V závislosti od uhla pohľadu sa títo jednotlivci neskôr javia ako svätci alebo heretici.
Kto stojí pred Najvyšším s vážnym záujmom reflektovať život, jeho zmysel či smerovanie, nevyhnutne začína ovplyvňovať aj verejný priestor. Buď to robí silou svojho presvedčenia a príkladu, alebo si v záujme naplnenia stanovených cieľov začne vytvárať charitatívne, mimovládne, politické či polovojenské organizácie.
Tradičné štruktúry dnes – nielen v rámci kresťanstva – prežívajú krízu. Pramení z túžby ľudí po transcendentne a súčasnom odmietaní cirkví a náboženských spoločností, ktoré si na „tieto veci“ uzurpujú monopol. Kríza je však vždy aj príležitosťou: pre nových hráčov na „trhu duchovna“ a rovnako aj pre etablované monopoly. Tak ako doteraz to už okrem krajín bývalého tretieho sveta nejde.
Občianska spoločnosť, v ktorej cirkev stratila určujúci legislatívny vplyv, je pre takéto „zriedené“ kresťanstvo príjemným „exilom“. V supermarkete kresťanských ideí si každý vezme len to, čo sa mu na víkendovú party momentálne hodí. Mix kresťanského a národného populizmu je momentálne nebezpečne zaujímavým tovarom.
Sociológovia, ako aj náboženskí fundamentalisti zhodne prichádzajú na to, že kresťanov, akých by chceli mať cirkevní úradníci – dôsledne praktizujúcich cirkevné normy od A po Z – je oveľa menej ako tých, ktorí sa ku kresťanstvu hlásia pri sčítaní ľudu či pri daňových asignáciách.
Identifikácia s komunitou kladúcou prílišné nároky na etické a hodnotové postoje je, zdá sa, nad sily priemerného kresťana. Kresťanstvo môže ponúknuť zmysluplnú alternatívu ako životný štýl. Jeho magický ritualizmus a nekritické vnímanie autorít zakladá v občianskej spoločnosti ohniská, ktoré jej otvorený spoločenský dialóg rozvoj smerom k otvorenej spoločnosti výrazne inhibujú.
Príklad dialógu a jeho rozuzlenie
Z kresťanského prostredia rímskeho katolicizmu sa sporadicky ozývajú kritické hlasy smerom k hierarchom. Najznámejším v tomto zmysle bol zrejme príspevok Vladimíra Palka v časopise .týždeň na jeseň v roku 2007. 29.
Dlhoročný kresťanskodemokratický politik po dlhých rokoch lojálneho mlčania verejne prehovoril na adresu kardinála Korca a jeho verejných postojov, ktoré boli podľa Vladimíra Palka v spoločnosti interpretované ako morálna podpora národno-populistických postojov predsedu HZDS a jeho politiky ako predsedu vlády. Vladimír Palko sa k tomuto vyjadreniu odhodlal na základe toho, že v postojoch kardinála Korca voči premiérovi Robertovi Ficovi vníma recidívu toho, čo vnímal ako problematické už v deväťdesiatych rokoch pri stretnutiach J. Ch. Korca s V. Mečiarom.
Zároveň Palko dáva do širších súvislostí pôsobenie KDH, ktoré na základe svojej dôslednej snahy o kresťanské princípy v politike riskovalo aj vlastnú popularitu a populizmu zabalenému do trikolóry s dvojkrížom nechcelo podľahnúť. Ako príklad uvádza aj zmluvu o výhrade svedomia, ktorá bola bezprostredným impulzom k predčasným voľbám v roku 2006. Stretnutia J. Ch. Korca s R. Ficom hodnotí ako nešťastné a konštatuje, že v členoch KDH, ktorí sa za zmluvu, ktorú pred časom katolícka cirkev považovala za takú dôležitú, zasadzovali, vniká pocit márne vynaloženého úsilia, ktoré ich dostalo pred voľbami 2006 ešte aj do nevýhodnejšieho postavenia.
Podľa môjho názoru Vladimír Palko pomerne presne popisuje Korcov postoj k národným témam. J. Ch. Korec sedel na Bratislavskom hrade v roku 1992 pri vyhlasovaní tzv. slovenskej zvrchovanosti a jeho účasť na cyrilometodských slávnostiach na Devíne v roku 2008 som už spomenul. Palko zazlieva Korcovi, že nevidí, že tento štát majú po 15 rokoch opäť v rukách komunisti. V závere sa dostáva autor k tomu, že analyzuje okrem faktov aj ich interpretáciu v očiach verejnosti. Korcove verejné postoje, vyjadrenia či mlčanie, prijatia či neprijatia, podpora alebo kritika boli vnímané veľmi pozorne a mali svoju výpovednú hodnotu.
Verejnosť bola podľa Palka v dôsledku kardinálovej autority, vybudovanej Jánom Chryzostomom Korcom jeho statočným postojom počas komunistického útlaku, pomýlená. Sympatie voči zakladateľovi nového samostatného Slovenska – Vladimírovi Mečiarovi, ako aj nové vítanie porozumenia medzi najvyššími ústavnými činiteľmi po ostatných parlamentných voľbách hodnotí ako nešťastné. Svoj príspevok končí Vladimír Palko konštatovaním, že „slovenské kresťanstvo stojí pred hlbšou diskusiou, v ktorej bude potrebné pokojne vysloviť i niektoré nepríjemné veci. Bez toho sa ďalej nepohneme.“30
Rozsiahla reakcia kardinála Korca sa niesla v sebaobrannom duchu a reagovala na niektoré jednotlivé Palkove tvrdenia. Bola prekvapujúco bohatá aj na nie príliš príjemné osobné invektívy ad hominem. Svoje nadbiehanie národno-sociálnemu populizmu Vladimíra Mečiara či Roberta Fica a sympatie voči národnému socializmu Slovenskej republiky 1939 – 1945 kardinál v reakcii nevysvetlil. Zdá sa, že snaha o začiatok diskusie o nepríjemných veciach sa po tejto odpovedi utlmila. Ak pokračovala, určite nie pred zrakom verejnosti.
