Pi, 29. marca 2024.

Miroslav Kocúr: Za Boha, za národ – kresťanský národný populizmus

Záver

Národný populizmus ponúka predovšetkým v období komplikovaných spoločenských zmien na závažné a zložité otázky pomerne jednoduché a mobilizujúce odpovede. Nekladie pritom na svojich stúpencov takmer žiadne nároky. Má však svoju reálnu cenu ako aj hodnotovú výbavu, ktorú zaplatia nevyhnutne jeho nositelia, obete ich manipulácie, ako aj celá spoločnosť.

Zaplatia zaň aj kresťania, ak tento kresťanskej hodnotovej orientácii odporujúci praktický postoj aktívne neodmietnu už v jeho zárodku. Ten sa totiž neskôr stáva len ťažko zvládnuteľnou deštruktívnou spoločenskou silou, ktorú má demokratický systém potenciál ešte aj podporiť. Parafrázujúc Burkea: stačí, ak slušní ľudia nebudú pri pohľade na zárodky zla a neprávosti okolo seba robiť nič.

Poznámky

1 V kontexte SR mám na mysli predovšetkým komunity kresťanské a na základe môjho osobného a odborného zázemia sa metodologicky obmedzím na skúsenosti, ktoré mám s katolíckym, evanjelickým a evanjelikálnym kresťanstvom.

2 Ako príklad je možné v tejto súvislosti uviesť otázky postavenia ženy v cirkvách, postoja k homosexuálnym vzťahom, práva zastávať cirkevné úrady a pod.

3 Premiér SR R. Fico označil pri stretnutí so zástupcami cirkví štát za otca a cirkev za matku svojich detí – občanov. SME, 25. 1. 2008.

4 Polakovič, Štefan: Tisova náuka, nakladateľstvo HSĽS v Bratislave 1941, s. 27.

5 Tamže, s. 76.

6 Tamže, s. 157.

7 Polakovič, Štefan: Tisova náuka, nakladateľstvo HSĽS v Bratislave 1941, s. 27.

8 Predseda Konferencie biskupov Slovenska František Tondra povedal, že k osobnosti slovenského prezidenta Jozefa Tisu sa nedá zaujať jednoznačný postoj. „Sú argumenty za a proti,“ povedal. „Najväčším hriechom, v úvodzovkách, Tisa bolo, že bol katolícky kňaz,“ povedal Tondra. Zo servisu CTK 9.1. 2007 prevzala Pravda http://spravy.pravda.sk/ sk – domace.asp?r=sk – domace&c=A070109 – 185645 – sk – domace – pl2.

9 Jozef Tiso bol politicky aktívny takmer štvrťstoročie. Angažoval sa v politickom dianí ako poslanec česko-slovenského parlamentu aj ako člen centrálnej exekutívy (minister zdravotníctva). Jozef Tiso bol dlhé roky priamo v centre straníckeho diania HSĽS. Nepôsobil v ňom len ako okrajový dejateľ. Stál v jeho centre do tej miery, že ho utváral a dával politickej realite, ktorú mal možnosť stvárňovať, osobnú pečať.

10 http://www.aomega.sk/sk/nechceme – sa – prizerat.php.

11 Denník SME na tieto vyjadrenia následne uverejnil príspevok P. Salnera a J. Franeka: Tiso, socha a Jeruzalem. „V slovenskej verejnosti v ostatnom čase ožila živá diskusia o prvej Slovenskej republike a jej prezidentovi Jozefovi Tisovi. Je zaujímavé sledovať, ako niektorí účastníci pomáhajú vzkriesiť mýty o tomto kontroverznom politikovi. Príkladom sú aj vyjadrenia predsedu Konferencie biskupov Slovenska Františka Tondru. V SME z utorka 6. februára (Ad: Čo s pamäťou národa) a v SME zo soboty 10. februára (Minulosť kňaza posúdi Pán Boh) sú zachytené názory pána biskupa na Jozefa Tisa a vojnový slovenský štát. Niektoré z jeho slov si žiadajú reakciu.

K štandardným ľudáckym mýtom patrí tvrdenie o tom, že „židovskí rabíni požadovali, aby prezident Tiso ostal v úrade“. Tento nezmysel podrobne analyzoval a vyvrátil prof. Y. A. Jelinek v článku, ktorý vyšiel v zborníku medzinárodného sympózia „Tragédia slovenských židov“, Banská Bystrica, 25. – 27. marca 1992, str. 121 – 124. Ešte absurdnejší je výmysel (citovaný pánom biskupom), podľa ktorého mala byť Jozefovi Tisovi v Jeruzaleme odhalená socha (!!). V súvislosti s posledným tvrdením chceme vyjadriť počudovanie, že osoba s vysokým spoločenským postavením a titulom profesora pred menom je schopná verejne sa hlásiť k nezmyslom podobného rangu.

Jestvujú rôzne mutácie verzie o „soche J. Tisa v Jeruzaleme“. Prvá zmienka o soche, prevzatá z exilovej ľudáckej tlače, sa u nás objavila ešte za minulého režimu v ročenke Zväzu protifašistických bojovníkov z roku 1986 na str. 134. V druhej polovici deväťdesiatych rokov tento mýtus na Slovensku opätovne ožil. V reakcii na to vydal jeruzalemský magistrát vyhlásenie v mene Ehuda Olmerta (vtedajšieho primátora Jeruzalema a dnešného premiéra Izraela) o tom, že „na území veľkého Jeruzalema sa žiadna verejne vystavená socha alebo tabuľa Jozefa Tisa nenachádza“. Kópiu tohto dokumentu môžeme predložiť. Predseda Konferencie biskupov Slovenska Tondra tvrdí, že Tiso je kritizovaný hlavne preto, lebo bol katolíckym kňazom. Skutočnosť je taká, že Jozef Tiso bol odsúdený a rozsudok nad ním je stále platný v rovine morálnej aj právnej. Dodnes je kritizovaný ako vrcholný predstaviteľ fašistického štátu, ako prezident, politik a jeden z najvernejších spolupracovníkov (či spolupáchateľov) nemeckého nacizmu a jeho vodcu Adolfa Hitlera. Stanovisko biskupa Tondru je otočením veci „hore nohami“. Tiso nie je kritizovaný preto, lebo bol katolíckym kňazom, ale naopak, práve preto sa ho katolícka cirkev zastáva. Toto je zároveň dôvodom, prečo nedokáže Konferencia biskupov Slovenska zaujať kritický postoj k obdobiu slovenského fašizmu, počas ktorého mala katolícka cirkev silne nadštandardné vzťahy (vrátane personálneho prepojenia) s orgánmi štátu.

Je nám ľúto, že predstavitelia organizácie, ktorá ma obrovský vplyv na (azda) milióny veriacich, nie je schopná odsúdiť fašizmus v konkrétnych slovenských pomeroch, ale tvrdohlavo sa snaží presadiť glorifikáciu jeho vrcholného predstaviteľa na Slovensku.“ SME, 12. 2. 2007. Jaro Franek, Peter Salner (Autori sú predstavitelia židovskej náboženskej obce. Článok vyjadruje ich súkromný názor)

12 Vyhlásenie KBS k vatikánskemu dokumentu o holokauste „PAMÄTAJME – ZAMYSLENIE NAD SHOAH“ 25.3.1998. http://www.kbs.sk/?cid=1118409627.

13 SITA, 4. 6. 2009.

14 SITA, 5. 1. 2009.

15 Podľa P. Csákyho: „Slovenská katolícka cirkev si musí premyslieť, čo s pastoráciou Maďarov v 21. storočí. Očakávam, že sa bude zaoberať modernými pastoračnými metódami a musí nájsť cestu ako sa stavať k veriacim inej národnosti.“ SITA, 5. 1. 2009.

16 Herdics, György – Zsidó, János: Rímskokatolícka cirkev. In Fazekas, József – Hunčík, Péter (ed.): Maďari na Slovensku (1984 – 2004). Súhrnná správa. Od zmeny režimu po vstup do Európskej únie, s. 418.

17 TASR. 7. 1. 2009.

18 SME, 14.1.2008.

19 SME, 6. 7. 2009, http://www.sme.sk/c/4921120/fico-na-oslavach-varoval-pred-madarskymiredentizmom.html

20 http://www.sme.sk/cZ492 1 12 0/fico-na-oslavach-varoval-pred-madarskymiredentizmom.html, http://video.sita.sk/videoservis/P-PASKA-Slovaci-sa-v-historii-nenechali-porazit-ziadnou-krizou/4911-play.html

21 SITA, 5. júla 2008.

22 SITA, 5. 10. 2008, http://www.webnoviny.sk/slovensko/clanok/22373/Slota-posilnenydomacim-ribezlovym-vinom-odhaloval-dvojkriz.html

23 Známe sú napr. prípady bostonského kardinála B. Lawa či novovymenovaného varšavského biskpa Stanislava Wielgusza.

24 V tejto súvislosti sa môžeme vrátíť k téme maďarského biskupa a k možnosti ovplyvniť či vynútiť si menovanie konkrétneho kandidáta na biskupa. 17. 7. 2009 prezident SR Ivan Gašparovič podpísal Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Novela vzbudila v spo-ločnosti veľký rozruch. Pripomienky zástupcov menšín a rôznych občianskych platforiem na jeho stiahnunutie či prepracovanie boli zohľadnené minimálne. Zo strany kresťanských organizácií a cirkíví sa k tejto téme nikto relevantne nevyjadril.

25 Práve tento tzv. supersecesionistický prístup sa uplatňuje voči judaizmu v prvom storočí, kedy bol podľa bežných interpretácií biblický Izrael, ktorý zlyhal a nespoznal svojho mesíáša, nahradený Novým Izraelom, ktorým bola kresťanská komunita, neskoršia cirkev. To je nové autentické spoločenstvo veriacich. Táto alegória sa v priebehu pár storočí v kresťanskom prostredí tak udomácnila, že ju už nikto nevnímal ako alegóriu. Procesy, ktoré sa objavili pri delení kresťanstva prešli podobnými fázami, kedy novo sa definujúce komunity odmietli predchádzajúce inštitucionálne formy a mali silnú tendenciu vnímať samé seba ako novú komunitu v duchu Nového Izraela či novej a pravej cirkvi. Tá samozrejme odmietala akékoľvek spojenie s predchádajúcou inštitúciou a jeho reprezentantami. Ako príklady môžu slúžiť východná schizma, vznik anglického katolicizmu, západná schizma a ďalšie neskoršie delenia kresťanstva prakticky až dodnes.

26 Dokument Kongregácie pre náuku viery, Note on Expression „Sister Churches“, vyhlásený 30. júna 2000 a publikovaný vo vatikánskom denníku Osservatore Romano z 28. 10. 2000. http://www.vatican.va/roman – curia/congregations/cfaith/documents/rc – con – cfaith – doc – 20000630 – chiese-sorelle – en.htm.

27 Hanus, Ladislav: Rozprava o kultúrnosti, Ružomberok 1943.

28 «Etiológia» in HERIBAN, J: Príručný lexikón biblických vied, Rím 1992, 365.

29 .týždeň, 39/2007.

30 .týždeň 39/2007.

POUŽÍTÁ lÍTERATÚRA (MÍMO UVEdENých CÍTÁcif) :

Gellner, E., Nations and Nationalism, Ithaca 1983. Hobsbawm, E.J., Nations and Nationalism since 1780 – Programme, Myth, Reality, Cambridge, 1993.

Dunn, J.D.G., Unity and Diversity in the New Testament, London 1977. Penna, R., «L’evolution de l’attitude de Paul envers les Juifs» L’Apôtre Paul: Personnalité, style et conception du ministčre. Ed. A. Vanhoye. Leuven 1986, 390-421. Pontificia Commissione Biblica, L’interpretazione della Bibbia nella Chiesa, Cittr del Vaticano 1993.

Pontificia Commissio Biblica, Le peuple juif et ses Saintes Écritures dans la Bible chrétienne, Cittr del Vaticano 2001. Ratzinger, J., Das neue Volk Gottes, Düsseldorf 1969.

Ratzinger, J., Die Einheit der Nationen – eine Vision der Kirchenväter, Salzburg 1971.

Renan, E., «What is a Nation», in G. Eley – R.G. Suny, ed., Becoming National, Oxford – New York 1996, 42-55.

LÁSZLÓ OLLOS:

Cas MAdARsko-slovEnského diAlógu (NaMÍEsto závERU)

Pri pohľade na výsledky volieb do Európskeho parlamentu a na celkové dianie na Slovensku v druhej polovici roka 2009 by si človek mohol myslieť, že od Novembra 1989 ešte nikdy nebola vízia maďarsko-slovenského zmierenia vzdialenejšia, než práve v súčasnosti.1 Je pravda, že aj v predchádzajúcom období boli maďarská politika a verejný život viackrát konfrontované s takými fenoménmi, ako hrubé protimaďarské výpady Jána Slotu, celkové správanie slovenskej vlády, zatiahnuté do vleku politiky SNS, potvrdenie platnosti Benešových dekrétov v Národnej rade SR, prípad Hedvigy Malinovej, zbitie futbalových fanúšikov v Dunajskej Strede, kampaň pred prezidentskými voľbami, či celkovo sa stupňujúce protimaďarské nálady na Slovensku. Protagonosti maďarskej politiky a angažovanej verejnosti sledovali vývoj udalostí s úžasom. Ten predsa nasledoval po tom, čo politická strana maďarskej menšiny osem rokov participovala na vládnutí, ešte predtým zohrala významnú úlohu v zosadení vlády Vladimíra Mečiara, v demokratizácii krajiny, pri vstupe Slovenska do NATO a Európskej únie, ale aj pri presadení úspešnej hospodárskej reformy.

Maďarská politika reagovala na opakujúce sa útoky – až na niektoré výnimky – pomerne šikovnými manévrami. Po dlhom čase sa opozícia a vláda prestali na verejnosti napádať s cieľom kreovať zo zahraničnopolitického problému problém vnútornej politiky. Dokonca by sme mohli povedať, že nebyť aktivizácie niektorých krajne pravicových zoskupení a nebyť niektorých chýb, ktorých sa niektorí maďarskí politici dopustili, Maďarsko mohlo potýčku vyprovokovanú slovenskou stranou uzavrieť s jednoznačným diplomatickým úspechom. Ale nestalo sa tak. Krajná pravica sa stala súčasťou nielen slovenského, ale aj maďarského politického života, a ňou aj zostane. Zostáva vyriešiť aj problém Fóra maďarských poslancov Karpatskej kotliny. A maďarská

strana si musí položiť aj otázku, ako hodnotí výsledky jej politiky slovenská verejnosť?

Na druhej strane, ani málo vídaná spolupráca vlády a opozície v Maďarsku nemôže zakryť fakt, že ani dve desaťročia od roku 1989 nedokáže maďarská politika v súčinnosti s politickými predstaviteľmi Maďarov na Slovensku ponúknuť také riešenia problémov maďarskej menšiny, ktoré by mali šancu na úspech. Navyše, nie je schopná posunúť slovensko-maďarské vzťahy z polohy virtuálnej studenej vojny do stavu takého mieru, ktorý by precítila a ktorému by rozumela väčšina príslušníkov oboch národov. Pri spätnom pohľade sa aj referendum o dvojitom občianstve zdá byť skôr dnom jedného krízového procesu, než vrcholom jednej vývojovej etapy.

Z tejto krízy sa maďarské národné vedomie dodnes nevystrábilo. Najvýznamnejšie prúdy maďarského disentu sa už na rokovaní v Monori pokúsili o dosiahnutie zhody v otázke odmietnutia komunizmu a pomoci maďarským menšinám. Monorská zhoda2 však nevydržala ani do prvých slobodných volieb. Už vtedy sa otázka maďarských menšín stala súčasťou vnútropolitických mocenských bojov, najmä volebných kampaní a je ňou doteraz. Tento problém sa transformoval na nástroj určený na porazenie politického oponenta.

Jedna z prevládajúcich stratégií pomonorského obdobia stavala na sile. Vychádzala z predpokladu, že je možné od susedných štátov vynútiť autonómiu pre maďarské menšiny, uznanie ich jazyka ako úradného jazyka, a vôbec všetko to, čo menšiny potrebujú k svojmu prežitiu. Zástancovia tejto stratégie sa domnievali, že nemusia brať ohľad na stav verejnej mienky u susedov, pretože cestou k úspechu nie je presviedčanie, ale (politický) nátlak. Túto stratégiu podopierali predpokladom, že agresívna protimaďarskosť je bytostným prvkom národného povedomia susedných národov, a ako taká ani nie je vykoreniteľná. K dosiahnutiu cieľa preto treba vytvoriť podmienky pre použitie nátlaku.

Lenže, ak je obraz, aký si susedia o Maďaroch vytvorili, skutočne plný obáv a nevykoreniteľnej agresivity, potom aj tlak zo zahraničia môže byť úspešný iba vtedy, ak je hrozba z neho vyplývajúca väčšia, než domnelá hrozba, ktorú predstavujú samotní Maďari. Čiže ak je takáto hrozba väčšia, než je domnelá hrozba narušenia územnej jednoty štátu Maďarmi. K účinnosti nátlaku je potrebné, aby sa preukázala reálna hrozbu rozbitia štátu, odtrhnutia niektorých jeho území, a aby sa takáto reálna hrozba porovnala s dôsledkami plného zabezpečenia práv menšinových Maďarov. Len v takomto porovnaní predstavuje poskytnutie menšinových práv z pohľadu susedných štátov menšiu „hrozbu“.

Načrtnutý spôsob výkonu susedskej politiky však bol aj v minulosti vysoko nad reálne sily maďarského štátu. O tom ani nehovoriac, že takáto politika by bola v príkrom rozpore s vnútorným poriadkom Európskej únie, a ani členské krajiny NATO nemôžu predstavovať vojenskú hrozbu pre vlastných členov. Preto v rámci spojeneckých systémov, s ktorými Maďarsko spojilo svoj osud, nie je možné vytvoriť väčšiu hrozbu, než je súčasná obava z Maďarov. Z toho vyplýva, že uplatňovaním iba nátlakovej politiky možno síce dosiahnuť čiastočné – často veľmi dôležité – úspechy, ale nie zásadný obrat, ktorý by viedol k dosiahnutiu rovnoprávnosti a národnej emancipácie maďarských menšín. Holý nátlak totiž nemôže viesť k zmiereniu dvoch národov.

Tvorcovia druhej stratégie očakávali zmenu v prístupe susedov k menšinovým právam a k otázke zmierenia s Maďarmi od všeobecného procesu demokratizácie. Domnievali sa, že ak sa zástupcovia maďarských menšín zapoja do zvrhnutia komunistickej diktatúry a do politického a ekonomického procesu budovania liberálnej demokracie, potom v rámci tohto procesu by mohol dôjsť rad aj na rozšírenie práv Maďarov, k uznaniu ich národnej rovnosti. Dnes je už zrejmé, že sama osebe ani účasť maďarských menšín na demokratizačnom procese susedných štátov neprinesie obrat v chápaní konceptu národa a charakteru štátu elitou väčšiny.

Proces demokratizácie sa nevyvíja vždy lineárne: z času na čas sa vychýli smerom k autoritárstvu. Signifikantný segment verejnej mienky sa v tejto fáze vývoja prinavráti do sveta protimaďarskosti plného obáv, nenávisti a nedôvery, čo plne vyhovuje silám snažiacim sa o centralizáciu moci.

V periódach, keď proces demokratizácie napreduje, sa dá dosiahnuť istý – aj významný – pokrok v oblasti postavenia menšín. Nie je však možné dosiahnuť zásadný prelom, prinášajúci plné uznanie práv a pozícií potrebných pre rozvoj národných menšín, nie je možné dosiahnuť podstatnú zmenu v celkovom vzťahu susedných národov k maďarskému národu. Nepriateľský postoj, nedôvera väčšiny Slovákov voči Maďarom sa len vďaka postupnej celkovej demokratizácii spoločnosti nezmení na priateľstvo.

K zmiereniu je totiž potrebná zmena hodnotového systému spojeného s prevládajúcim konceptom národa. Túto potrebu si uvedomuje a nové chápanie národa vyznáva len málo jednotlivcov.3 Od týchto jednostlivcov sa však myšlienka zmeny ďalej nešíri. Iba v okamihoch politickej spolupráce sa objavili také spoločné slovensko-maďarské vyhlásenia, ktoré obsahovali dôležité prvky národného zmierenia.4

Samozrejme, viceré pokusy tu boli. Na začiatku 90-tych rokov bola témou nejedného stretnutia intelektuálov národná budúcnosť oboch krajín.

Tieto stretnutia a konferencie však mohli nanajvýš obrúsiť hrany protichodných ponímaní národa, nie ich zásadne zmeniť, pretože výmeny názorov neprerástli do veľkej celospoločenskej diskusie. Názory intelektuálov zostali osamotené, a keď sa niektorí nositelia týchto názorov náhodou dostali do mocenskej pozície, ocitli sa medzi vyznávačmi tvrdšieho či mäkšieho variantu slovensko-maďarského národného nepriateľstva. U týchto bývalých intelektuálov sa príslušníci menšín mohli stretnúť s väčšou tolerantnosťou, mnoho vecí si u nich dokázali vybaviť, ale ich prítomnosť v mocenských štruktúrach neviedla k zásadnej zmene. Koaličné vlády na Slovensku sa vyhýbali otvorenej a verejnej diskusii o základných otázkach slovenskomaďarských vzťahov aj vtedy, keď ich súčasťou boli aj reprezentanti maďarskej menšiny. Tému vzťahov si tak vyvlastnili vyznávači národnej výlučnosti. Oni otvorene hovorili o falošnosti Maďarov, o ich historických hriechoch, o trianonskej traume determinujúcej ich povahu a činy, o asimilácii Slovákov v Maďarsku, o utláčaní Slovákov na južnom Slovensku, o utajovaných pokusoch o zmenu hraníc, a o tom, že práve preto je nutné zomknutie sa slovenského národa, a odstránenie Maďarov, ale aj tolerantnejších Slovákov – podľa nich vlastizradcov – z moci. Štát predsa treba ubrániť!

Mohlo sa zdať, že tí, ktorí sa rozhodli pre spoločné vládnutie s Maďarmi, si vybrali zlú taktiku. Prepustenie priestoru na verejný diškurz o maďarskej otázke tým, ktorí chcú namiesto ústavnej demokracie presadiť autoritársky režim, ktorí namiesto euroatlantickej integrácie preferujú ruských a čínskych spojencov, o Miloševičovi a o niektorých arabských diktátoroch ani nehovoriac, je predsa na prvý pohľad vážnou strategickou chybou. Lenže v situáciách, keď boli títo činitelia nútení vyjadriť jednoznačný postoj, vysvitlo, že až na niektoré výnimky aj oni považujú maďarslú menšinu a maďarský štát za zdroj nebezpečenstva. Hodenú rukavicu teda nedvíhajú nie preto, lebo nechcú, ale preto, lebo by ju neuniesli.

Takto – česť výnimkám – aj väčšina slovenských opozičných politikov hlasovala za návrh parlamentného uznesenia o Benešových dekrétoch, ktoré iniciovala Slovenská národná strana. Tí, čo sledovali rozpravu o otázke Kosova v Národnej rade, si mohli všimnúť, ako sa rečníci vyhýbali nastoleniu jednej zo základných otázok ústavnej demokracie, a síce tej, či má štát právo vyžadovať lojalitu od tých občanov, ktorých sa pokúša vyvraždiť, či vyhnať z ich rodnej zeme. Negatívna odpoveď by sa totiž bezprostredne dotkla aj otázky Benešových dekrétov. Stanovisko osvojené slovenským parlamentom teda implicitne obsahuje pozitívnu odpoveď na vyššie formulovanú otázku: hovorí, že štát má právo vyžadovať lojalitu aj od tých svojich občanov patriacich k menšine, ktorých chce vyhubiť či masovo vyhnať.

Miešanie hodnotového systému hitlerizmu a stalinizmu s najrôznejšími, ústavnosť akceptujúcimi myšlienkovými prúdmi produkuje úplne špecifických sociálnych, kresťanských, občianskych, liberálnych a iných demokratov nielen na Slovensku. Je to jav charakteristický pre celý náš nejednoznačný stredoeurópsky svet, aj keď sú teraz jeho terčom práve Maďari v menšinovom postavení.

Podstatou odkazu tejto state je podčiarknutie toho, že takáto, utilitaristicky vyskladaná ideológia sa nezmení sama od seba. K zmene je potrebná otvorená a verejná diskusia. Len z takej diskusie sa môže široká verejnosť dozvedieť, že existujú aj iné alternatívy. Na takejto diskusii môžu stavať tí, ktorí sa pridržiavajú demokratických hodnôt, ale pri absencii skutočného dialógu sú v svete relativizácie hodnôt znevýhodnení. Len takáto diskusia donúti k sebakorekcii tých, ktorí za cieľovú hodnotu považujú vlastný záujem, a sú preto schopní využívať vo vlastný prospech čokoľvek, vrátane prevládajúcich agresívnych národných emócií. Diskusia môže oslabiť aj spoločenský vplyv nacionálno-agresívnych fanatikov.

Rozšíriť nové hodnoty môže iba verejná argumentácia v ich prospech. Ale ak diskusia nenadobudne celospoločenský rozmer, ale zostane vecou politickej elity, resp. zoskupení intelektuálov, verejnosť sa oboznámi s argumentmi druhej strany len cez ich ideologický filter.

Bez diskusie o hodnotách teda nenastane zmena hodnotového systému. To je zásadný odkaz osvietenstva. Ibaže agresivita národných štátov tento proces čiastočne pozastavila, respektíve vychýlila.

Keď jeden z prieskumov verejnej mienky preukázal, že žiaci posledného ročníka slovenských základných škôl prechovávajú spomedzi menšín najsilnejšie antipatie práve voči Maďarom, pred očami mnohých pozorovateľov sa zjavil prízrak budúcnosti zaťaženej konfliktami. Nemožno zakrývať oči pred tým javom, že prevládajúci obraz Slovákov o Maďaroch je často silne nepriateľský, i vo svojej umiernenej podobe značne podozrievavý. Dôvodom tohto stavu nie je iba historická minulosť, ale aj záujmové vzťahy a prevládajúce myšlienkové prúdy súčasnosti.

V našej dobe sa stretávame s viacerými ideovými prúdmi, ktoré podstatu spoločnosti a štátu vidia v konfliktoch medzi ľuďmi, či sociálnymi skupinami. Na Slovensku, v mnohých ohľadoch stále nadväzujúcom na dedičstvo komunistického režimu Gustáva Husáka, je značne rozšírený prúd (aj keď sa k nemu verejne nikto nehlási) snažiaci sa o dialektické prekonanie a zachovanie čo najväčšieho množstva pôvodných prvkov leninizmu, ktorý sám bol ideologizáciou marxizmu. Cieľom je pod pláštikom formálneho zbavenia sa tejto ideológie, nevyhnutného pod tlakom zmeny režimu – zachovať z nej čo najviac, a to pre

čo najširší okruh subjektov. Cieľom je zmenou ideologickej formy dosiahnuť trvácnosť obsahu. Vzhľadom na nálady verejnosti v období transformácie spoločnosti môže politik, konfrontovaný s ideologickými problémami, riešiť túto úlohu dialekticky: prevzatím niektorých prvkov z tých myšlienkových prúdov, ktoré sú blízko k pôvodnému obsahu, respektívne prevzatím vonkajších formálnych elementov daného myšlienkového prúdu. Ak treba nájsť novú, účelnú formu triedneho boja vedeného proti vonkajším a vnútorným nepriateľom, podobne, ako to dokázal leninizmus, výsledkom môžu byť najrôznejšie kombinácie. Leninistické chápanie filozofie premenenej na ideológiu považuje argumentačný systém za nástroj dosiahnutia mocenského cieľa. Jeho meradlom je výsledok, teda víťazstvo. V kontexte tohto ponímania môžu byť v súčasnosti formálne účelné aj iné ideológie. Nacionalizmus sa môže miešať so socializ-mom, s niektorými prvkami fašizmu, so skoršími i neskoršími variantmi teórie elít, s utilitarizmom a podobne. Regionálne tradície malovýrobcov zamerané proti veľkokapitalistom, tradície ľudovej politiky sa môžu dopĺňať predstavami elít o nutnosti triedneho a národného boja.

Podstatou týchto syntéz je presvedčenie, že dejinami ľudstva hýbe boj, a nie mier, sloboda, spravodlivosť, spolupráca. Mnohí slovenskí politici a s nimi spojení ideológovia sa môžu domnievať, že za svoju individuálnu kariéru vďačia práve tomuto poznaniu. Preto mohli z komunistickej štátostrany prejsť do najrôznejších nových strán, preto mohli predbehnúť svojich vnútrostraníckych rivalov, pomocou tejto pružnej ideologickej formuly môžu rozdúchavať tie zdedené vášne, ktoré im trvale zabezpečia voličskú podporu. Jedným z možných výsledkov týchto snáh je populizmus, kde v pestrej zmesi ideologizovaných hodnotových poriadkov, pospájaných podľa utilitaristických hľadísk, je vedúcou myšlienkou domnelý úspech získania a udržania moci. Vedenému davu, ktorým inak opovrhuje, populistický politik ponúka ilúziu účasti na politickom rozhodovaní na základe emocionálneho stotožňovania sa. Na prvý pohľad ide o akýsi zmiešaný konzervativizmus, nakoľko sa medzi nástrojmi využívanými politikmi objavuje – v porovnaní so skorším obdobím

– oveľa širšia škála politických tradícií, ale užívatelia týchto prostriedkov sa necítia byť viazaní morálnymi zásadami. Podstatou populizmu je užitočnosť, teda politická úspešnosť. Jeho ideálom je jednak politik – podnikateľ, považujúci pôvodné idey za nástroj napredovania a vyznávajúci individualizovanú ideu permanentného boja s opnentmi, jednak dav stojaci za takýmto politikom, ovládaný a vedený byrokratickým stavom, ktorý plní úlohu ideológa. Agresívny protimenšinový nacionalizmus, ktorý sa zosilnil v poslednom štádiu komunizmu, sa pre starých politikov, hľadajúcich svoje miesto v nových podmienkach, zdal byť vhodným nástrojom na podrývanie legitimity vodcov revo

lúcie a na obnovenie vlastnej legitimity. V tomto svojom úsilí si protagonisti starých poriadkov našli blízkych spojencov v utilitaristických pokračovateľoch práve zanikajúceho autoritarianizmu, respektíve v dedičoch fašistických tradícií.

Maďarská nátlaková politika, ktorá sa nesnaží o oslovenie slovenskej verejnosti, je pre týchto politikov vyslovene užitočná, veď vždy, keď to považujú za potrebné, môžu poukázať na násilnícke správanie maďarského suseda. A pokiaľ prevažná väčšina politických lídrov súhlasí v otázke latentne alebo otvorene nepriateľského postoja k druhému národu, potom tento stav nezmenia ani výmeny vlád podľa pravidiel ústavnej demokracie. Nepriateľský postoj nedokáže eliminovať ani účasť Maďarov na vláde, ani euroatlantická integrácia oboch krajín, ani zánik colných hraníc, či rozširujúci sa regionalizmus.

Ústavný hodnotový poriadok politických spoločenstiev sa nerozvíja primárne v dôsledku násilia, ktoré ich postihlo. Keby to tak bolo, po každom ozbrojenom konflikte a vojne by sa spoločenstvá v nich zaangažované dostali vždy na kvalitatívne vyššiu úroveň ústavnosti, a to len vďaka holému násiliu. Rozvoj ústavného hodnotového systému politických spoločenstiev vďačí v oveľa vyššej miere novým myšlienkam a verejným diskusiám a polemikám o týchto myšlienkach, ktoré v príhodnej historickej dobe zaujmú veľkú väčšinu spoločnosti. Pokrok je napokon výsledkom presadenia sa nových hodnôt, šíriacim sa vďaka takýmto diskusiám. Platí to napriek tomu, že impulzom pre zrod a rozšírenie nových ideí sú často práve hrôzy a nespravodlivosti násilia.

Pokiaľ bude z pohľadu významnej časti politického spoločenstva oboch štátov maďarsko-slovenský dialóg produkovať hmatateľné výsledky, môžu medzi voličmi prevážiť tí, čo uprednostňujú národné zmierenie na základe vzájomnej spravodlivosti, na rozdiel od otvoreného či skrytého nepriateľstva. Budú to voliči, ktorí by radi zbavili politický systém bremena národných obáv. Odpor voči zmiereniu by bol určite tvrdý a neúprosný. Tí, ktorí živia v národe pocit strachu, by vedeli, že je ohrozený základný pilier ich legitimity.

Ale je už zrelý čas na takúto zmenu? Je tu tá vhodná historická chvíľa? Pozrime si, čo sa zmenilo v porovnaní so systémom vzťahov v 20. storočí. Predovšetkým, Maďarsko i Slovensko sa stali členmi NATO a Európskej únie. To vylučuje akúkoľvek násilnú zmenu hraníc. Vytváranie pocitu ohrozenia teda neslúži skutočnej snahe zmeniť hranice, ani tomu, aby sa zmene zabránilo. Ide iba o založenie, respektíve posilnenie iracionálnej väzby voličov na politické strany. V skutočnosti sa takéto prízraky, túžby, obavy posilňujú z vnútropolitických dôvodov, s cieľom získať moc. Stret vnútropolitického mocenského záujmu so skutočnosťou však vytvára aj opozíciu voči vyvolávaniu pocitu hrozby zo zmeny hraníc. Samotní Slováci vyhlasujú, že maďarská hrozba nee

xistuje, že jej zdanie vyvolávajú skupiny, ktorým to vyhovuje z vnútropolitických dôvodov. „Maďarský problém“ sa vo vnútornej politike postupne stáva takým mocenským nástrojom, z ktorého sa už vytratila skutočná hrozba, a slúži iným cieľom. Tým sa zo zdroja ohrozenia stáva jedna z dôležitých otázok demokracie.

V procese slovensko-maďarského dialógu by bolo potrebné predovšetkým uznať, že postavenie sa tvárou v tvár k historickým skrivodlivostiam a odstránenie znevýhodneného postavenia maďarskej menšiny sú faktory, ktoré nijakým spôsobom neohrozujú jednotu štátu. Udržiavanie stavu národnej nerovnosti, zakrývanie minulých neprávostí a neľudských aktov, udržiavanie pocitu hrozby u väčšinového národa neohrozuje štátne hranice, ale demokratický hodnotový systém. Znevýhodnení majú morálne právo na elimináciu nerovnosti, zvýhodnení majú morálnu povinnosť ju eliminovať. Nový ústavný hodnotový poriadok ale musí ponúknuť niečo navyše oproti predošlému stavu aj pre tých, ktorí patrili medzi zvýhodňovaných. Vzdať sa národnej dominancie pre nich neprináša neistotu a nebezpečenstvo, preto ich obeta je relatívna.5 Naopak, vzdanie sa mocenských privilégií rozširuje aj oblasť ich slobody, pomáha im to pri budovaní vlastnej budúcnosti. Ak ohrozovanie iného národa nahradia spojenectvom, aj oni sami sa stanú lepšími, slobodnejšími, bohatšími, a ich národný život nebude menej bezpečný, naopak, stane sa bezpečnejším.

K dosiahnutiu takéhoto stavu ich ale musí spájať s maďarským susedom niečo viac, než sú len spoločné hospodárske záujmy, spoločné členstvo v NATO a v Európskej únii. K tomu je potrebný úzky, dôverný vzťah, presvedčenie, že náš spojenec by nás neohrozil ani vtedy, keby sa mu k tomu naskytla príležitosť. Národná výhoda vyplývajúca zo spojeneckého vzťahu sa teda právom považuje za dôležitejšiu, než národná výhoda získaná na úkor druhého.

Maďari sa nemusia vzdať tých foriem vyvíjania nátlaku, ktoré sú medzinárodne akceptované, tie môžu byť naďalej užitočné. Musia sa ale vzdať dvojznačného používania pojmov, pohrávania sa s otázkou neporušiteľnosti hraníc. Na tieto dvojzmyselnosti je stredoeurópske ucho veľmi citlivé, najmä ak aj partnerovi na druhej strane je dvojtvárnosť vlastná.

Je vôbec možné viesť takúto diskusiu s politickým spoločenstvom susedných štátov, ak to protirečí záujmom významnej časti ich politickej elity? Ak vychádzame z daností a skúseností, ktoré sme zdedili z minulosti, potom je odpoveď nutne negatívna: základné národné komunikačné prostriedky boli totiž vždy tradične v rukách národného štátu.6 V 21. storočí sa ale situácia mení. Internet je nekontrolovateľný. Aj mnohé televízne a rozhlasové kanály sa vymanili spod bezprostrednej štátnej kontroly. Časť tlače je otvorená poskyto

vať priestor žiaducim diskusiám.7 V ére medzinárodných ľudskoprávnych dohovorov národný štát nemôže obmedzovať vydávanie kníh, časopisov, či distribúciu filmov v jazyku susedných národov, a v Európskej únii nemôže ani colnými bariérami obmedzovať ich dovoz. Rastúci výkon a znižujúca sa cena neustále inovovaných elektronických nosičov informácií umožňuje ich šírenie v masovom meradle. Mocenské inštitúcie národného štátu je možné obísť!

Ak sa teda občania Slovenska, sediac pred obrazovkami svojich počítačov, môžu dennodenne dozvedieť všetky dôležité informácie týkajúce sa slovenskomaďarských vzťahov, ak by sa vďaka internetu a elektronickým nosičom mohli desaťtisíce či státisíce ľudí dostať k dielam Bibóa, Jásziho a iných významných mysliteľov minulosti, a čo je ešte dôležitejšie, aj k dielam súčasných autorov, ak by sa slovenskí študenti a žiaci vo veľkom počte zúčastňovali rôznych spoločných slovensko-maďarských podujatí, letných táborov, klubových stretnutí, ak by maďarskí autori pravidelne publikovali v slovenskej periodickej tlači, potom by sa výrazne sťažila práca ideológov protimaďarského kurzu. Je žiaduce pravidelne, nielen príležitostne, šíriť tú časť maďarskej kultúry, ktorá sa zaoberá vzťahmi stredoeurópskych národov. Je žiaduce distribuovať analytické štúdie, filmy, dokumenty, všetko, čo prispieva k porozumeniu, a to samozrejme v slovenčine! Celkovo by bolo žiaduce, aby sa maďarská kultúra a jej osobnosti prezentovali v slovenčine. Maďarskí intelektuáli by sa mali rozhodnúť pre vydávanie svojich diel v jazykoch susedných národov, mali by si uvedomiť, že je to minimálne tak dôležité, ako publikovanie vo svetových jazykoch. Maďarský národ žije a bude naďalej žiť v tomto regióne a je dôležité, aby jeho susedia lepšie spoznali jeho kultúrnu produkciu. V dialógu so susedmi by východiskovým bodom argumentácie maďarskej strany nemali byť maďarské bolesti a krivdy, ale bolesti suseda, v našom prípade Slovákov, vrátane predsudkov nacionalizovanej verejnosti. Veď cieľom je zmeniť práve tieto predsudky.

Zmierenie Slovákov a Maďarov by bolo potrebné aj vtedy, keby v susedných štátoch nežili etnickí Maďari. Národný zmier nepotrebujú iba menšiny, aj keď jeho absenciu najviac pociťujú práve ony. Maďarská ústavnosť totiž nielenže súvisí s ústavnosťou suseda, na území ktorého žije maďarská menšina, ale sa jej aj dotýka. Obe strany sa domnievajú, že tá druhá je zdrojom národného nebezpečenstva, čo má hlboký vplyv na ponímanie národa a štátu, na vytváranie obrazu nepriateľa, na predstavy o žiaducom politickom systéme, o ľudských právach tak Maďarov, ako aj susedných národov.

V štátoch, kde žijú maďarské menšiny, by mali vzniknúť dlhodobé spoločenské stratégie, založené na kultivovaní priateľstva s Maďarmi a na rozvoji spojenectva s Maďarskou republikou. Tieto stratégie by mali nahradiť faktický

stav nepriateľstva prameniaceho z pocitu vzájomného ohrozenia. Víziu však treba najprv sformulovať, aby sa o nej vôbec mohla otvoriť diskusia.

Vyvolávanie prízraku maďarskej hrozby nenarazí na významnejší odpor dovtedy, kým sa nezrodí nová národná doktrína. Bez nej ani politikom s umiernenejším postojom k maďarskej otázke nezostáva nič iné, než argumentovať potrebou výkonu rozumnejšej, taktickejšej menšinovej politiky, ktorá bude akceptovaná aj zahraničím, ktorá nebráni euroatlantickej integrácii krajiny, no zároveň nenaruší stav národnej nerovnosti. Aj títo politici sledujú teda oslabenie národných menšín, v dlhodobom horizonte až ich elimináciu,8 napriek tomu, že argumentujú proti hrubej a agresívnej protimaďarskosti.9 Pred vlastným publikom sa dištancujú od radikálov len vo veci taktiky, nie podstaty. V takejto politickej konštelácii je akceptovateľná aj účasť menšinových Maďarov na vláde. Spoločné vládnutie za takýchto podmienok však automaticky neprinesie národné zmierenie, ponúka iba isté taktické riešenia, ktoré v danom momente vyhovujú záujmom všetkých zainteresovaných.10 V takejto politickej situácii sa objavujú argumenty v prospech „prefíkanejšej“ menšinovej politiky, respektíve „prefíkanejšieho“ presadzovania menšinových záujmov. Ani jeden z týchto prístupov však neprináša zásadnú zmenu vzťahu národnej väčšiny a menšiny.

Bolo by ale chybou podceniť možný pozitívny vplyv úspešného zapojenia sa maďarských menšinových politikov do vládnutia na kultiváciu hodnotového systému spoločnosti. Aj keď participácia na výkonnej moci sama osebe nevedie k zmene základných premís menšinovej politiky, môže výrazne prispieť k oslabeniu antipatií verejnosti voči maďarskej menšine. Úspešný člen vlády si môže vybudovať významné pozície, môže získať uznanie tej spoločenskej skupiny, s problémami ktorej sa jeho rezort zaoberá. Účasť vo vláde otvára maďarským politikom také komunikačné možnosti, s ktorými v opozícii – najmä ako členovia strany, považovanej mnohými Slovákmi za národného nepriateľa, izolovaného aj vo vnútri opozície – nedisponovali. Cez nové komunikačné kanály môžu títo predstavitelia informovať o problémoch Maďarov, ktoré verejnosti neboli známe, respektíve mala o nich len znalosti prefiltrované inštitúciami národného štátu. Dobrou komunikáciou môžu prispieť k tomu, aby verejnosť akceptovala stav, že menšinoví Maďari ovplyvňujú riešenie vlastných, ale i celonárodných problémov. Akceptácia takejto možnosti ale neznamená vnímanie vládnej účasti ako niečoho, na čo Maďari majú právo.

Účasť menšiny na rozhodovaní o celoštátnych záležitostiach, pokiaľ ide o dobrú vládu, môže byť teda významným katalyzátorom zblíženia dvoch národov. Bez zmeny celkovej sebareflexie národa ale neposkytuje dlhodobé

riešenie na väčšinu národnostných problémov menšinových Maďarov. Vládna účasť sama osebe nezmení obraz, ktorý si väčšina o Maďaroch vytvorila. Len čo sú Maďari vytesnení z vlády, do oficiálnej politiky sa vracia agresívna protimaďarskosť.

V doterajších vládnych predsavzatiach maďarských politických strán na Slovensku chýbal premyslený plán na zmenu celkového vnímania Maďarov národnou väčšinou. Jednotliví politici síce určitú snahu preukázali, ale z individuálnych snažení nevzniklo spoločné, premyslené úsilie. Diskusie o tomto probléme sa zväčša vynárali vtedy, keď sa do centra politickej pozornosti dostal nejaký legislatívny návrh, týkajúci sa špecificky menšinovej problematiky, teda ak sa diskusia spájala s istým konkrétnym maďarským cieľom či záujmom; menej už vtedy, keď bola reč o zneužívaní moci, o panovačnosti politikov, ktorí si svoju autoritu vybudovali z veľkej časti na protimaďarskosti.11

Pragmaticky uvažujúce maďarské menšinové strany sa radšej zamerali na obsadenie pozícií vo verejnej správe, na posilnenie menšinových kultúrnych inštitúcií a na dosiahnutie svojich ekonomických cieľov, a začali sa vyhýbať debatám, ktoré boli označené za ideologické, a zdali sa byť neplodnými. Lenže je zásadný rozdiel medzi ideologickými debatami a diskusiami o hodnotovom systéme. Tie prvé, ideologické, sú predovšetkým nástrojmi mocenských cieľov politiky. Dialóg na báze hodnôt je možné viesť aj proti mocenským cieľom, v žiadnom prípade sa takýto dialóg nesmie stať ich nástrojom. Naopak, má byť priestorom na preskúmavanie základných princípov súdržnosti spoločnosti, respektíve politického spoločenstva – a to aj vtedy, keď je to proti mocenským záujmom, eventuálne aj proti záujmom väčšiny.12 Preto politici, zakotvení v hodnotovom svete moci, takýto dialóg sami nikdy nedokážu úspešne doviesť do konca. Dialóg s nimi sa rýchlo ideologizuje, lebo ho využívajú na posilnenie vlastných, a na oslabenie protivníkových mocenských pozícií. Zrejme preto sa zdala byť konfrontácia názorov s politikmi väčšinového národa ideologická, a po niekoľkých slovných potýčkach, podfarbených aj mocenskými prvkami, pre menšinových politikov, túžiacich po rýchlom úspechu a výsledku aj neplodná. Lenže nové idey sa vynárajú práve v takýchto debatách. Šťastnejšia polovica Európy už od čias osvietenstva dobre vie, že politici z ich mocenských pozícií môžu vytvoriť podmienky pre zrod diel formujúcich základné idey novej doby, ale rovnako môžu aj znemožniť ich vznik. Dokážu pomôcť aj v tom, aby sa nové myšlienky dostali k hlavným adresátom, k čle-nom politického spoločenstva. Politické spoločenstvá modernej doby dospievajú k zmene hodnotového poriadku len vtedy, ak sa zmena dotkne nielen „vzdelancov“ a zainteresovaných skupín vládnucich politických elít, ale aj veľ

kej väčšiny členov spoločnosti. Táto cesta vedie k stavu, keď politické spoločenstvo daného štátu slobodne vytvárajú občania rôznych národností.13

Vychádzajúc z historických skúseností 19. a 20. storočia musíme konštatovať jednu evidentnú skutočnosť. Na začiatku 21. storočia je vytvorenie ústavného konsenzu v rukách občanov, tvoriacich štát. Do tohto procesu nesmú zasahovať cudzie vojská, nemôžu ho prekaziť nacionalisti susedných štátov. Je na ich rozhodnutí, či ho vytvoria, alebo nie. Už sa nemôžu vyhovárať na nikoho. Rovnako je jedine na ľuďoch tvoriacich maďarský národ, či sa teraz, na začiatku 21. storočia, budú usilovať o zmierenie so susedmi, a je na Slovákoch, či sa pokúsia uzavrieť národný zmier s Maďarmi. Mnohí by radi zasahovali do tohto rozhodovania. V našej dobe ale nemôžu zabrániť tomu, aby sa informácie o takýchto snahách a ich detaily dostali k obyvateľom oboch štátov. Nemali by inú možnosť, než viesť dlhú a otvorenú diskusiu, a to aj vtedy, keby boli súčasťou vlády.

Nemalá časť vedúcich politických činiteľov jednotlivých krajín by zaiste pristupovala k takémuto procesu podozrievavo, a snažila by sa ho prekaziť. Mnohí sú zainteresovaní na jeho neúspechu. Niektorí v súlade s vlastným hodnotovým poriadkom by v ňom videli len číru ideológiu, a chápali by ho ako propagandistický útok na vlastnú autoritu – pretože oni sami si udržujú vplyv prostredníctvom propagandy, pozostávajúcej z kombinácie agresívnych ideológií. Aj tak je však príležitostí pre aktívne konanie dostatok. Jednak mnohí by boli ochotní iniciatívy zamerané na zmierenie podporiť, a pokiaľ sa k tomu naskytne príležitosť, tak to aj radi urobia. Ďalej, k osloveniu verejnosti jedného demokratického európskeho štátu nevedie cesta jedine cez štát ako inštitúciu. Ak na to existuje vôľa, ústretové odkazy a gestá je možné k verejnosti susednej krajiny sprostredkovať aj inými cestami.

Politické spoločenstvo maďarského štátu, politici aj rôzne skupiny s odlišným hodnotovým poriadkom môžu dospieť k zhode v tejto otázke. Môžu sa rozhodnúť pre vyňatie otázky zmierenia z okruhu vnútropolitických bojov, urobiť z nej celonárodný cieľ. Iná stratégia by ani nemohla byť úspešná. Ťažké je dosiahnuť v otázke Maďarov ústavnú zhodu v susedných štátoch, keď k nej nedokážu dospieť ani v samotnom Maďarsku. Zmeny v hodnotovom poriadku sa v žiadnej krajine neudejú zo dňa na deň. Je zrejmé, že hmatateľný výsledok sa dá dosiahnuť iba vytrvalou snahou, premosťujúcou niekoľko volebných období. Politické spoločenstvo maďarského štátu, na čele so svojimi lídrami, sa môže rozhodnúť, že sa do tejto úlohy pustí.

Ústavný konsenzus v otázke maďarských menšín by mal význam nielen pre samotné menšiny; výrazne by ovplyvnil aj národnú identitu Maďarov v samotnom Maďarsku. Táto otázka, ktorá síce z pohľadu priemerného maďar

ského občana nie je existenčnou, predsa je však dôležitou súčasťou jeho predstáv o budúcnosti národa, by bola vyňatá z prvej línie vnútropolitických bojov a zaradila by sa medzi politickými stranami a štátom spoločne zdieľané, aj pred verejnosťou často prezentované hodnoty a ciele. Takýto krok by symbolizoval znovuzrodenie ústavného konsenzu v jednej zo základných otázok budúcnosti maďarského národa.

Isteže, môže pretrvávať aj súčasný stav, keď Maďarsko a maďarské menšiny nemajú ani spolu dostatok síl na to, aby si od susedných štátov vynútili záruky pre plný národnostný rozvoj menšinových Maďarov, ale veľa toho nerobia ani pre zmenu hodnotového poriadku susedných národov. Čiže zostáva poskytovanie tej najnutnejšej pomoci, kultúrna podpora, diplomatické úsilie zamerané na nápravu vážnejších krívd, posilnenie cezhraničných väzieb a snaha

o uplatňovanie a zdokonaľovanie medzinárodných ľudskoprávnych noriem s vedomím, že tieto kroky nie sú ani spoločne dostačujúce pre dlhodobé zachovanie identity maďarských menšín.

No Maďarsko a maďarské menšiny by sa mohli pokúsiť aj o niečo úplne nové. Mohli by pred verejnosťou vlastných krajín usporiadať vyššie naznačenú diskusiu. Diskusiu, ktorej absencia prispieva ku konzervácii toho hodnotového poriadku, bez zmeny ktorého sa vzťahy Maďarov so susedmi nezlepšia. Aby sa však takáto produktívna diskusia mohla naplno rozvinúť, k tomu je potrebné predovšetkým odmietnuť národnú kultúru totálneho morálneho relativizmu – nazývaného balkánskym alebo východným. Táto kultúra, ktorá sa v poslednom čase občas objavuje aj v západnom svete14, spätne posilňujúc svoj tradičný východný vzor, považuje využitie všetkých dostupných prostriedkov za spravodlivé z pohľadu národa. Treba skoncovať s presvedčením, že ústredným komponentom národného záujmu je rozpínanie sa na úkor druhých, že partikulárna zásada národného záujmu, dominancia, je hodnota stojaca nad všetkými inými hodnotami. Ako každá hodnota, ktorá bola sformulovaná ako protiklad k univerzálnym ľudským hodnotám, aj táto v sebe obsahuje konflikt rôznych formulácií, a samozrejme, aj konflikt ich formovateľov. V našom prípade ide o konflikt najvyššej rumunskej, slovenskej, srbskej, ukrajinskej, no a samozrejme, maďarskej hodnoty. Navyše k nim môžeme priradiť konflikty odlišne sformulovaných národných hodnôt a ich autorov vo vnútri jednotlivých národných spoločenstiev. Bez univerzálnych morálnych zásad a bez konsenzu založeného na ich vzájomnom akceptovaní zostáva jediný princíp riešenia sporov: sila. Bude to sila, ktorá rozhodne o sporných otázkach medzi Maďarskom a susedmi, zásada sily sa presadí aj pri konfliktoch odlišne sformulovaných, či – lepšie povedané – niektorými stranami bez súhlasu ostatných za národné prehlásených záujmov vo vnútri jednotlivých štátov.

Musíme si položiť otázku, asi aká veľká časť väčšinových národov susedných štátov je zainteresovaná na národnom zmierení? A ktoré spoločenské vrstvy majú na ňom záujem? Do akej miery je možné rozšíriť tento okruh ľudí v dobe čoraz tesnejších hospodárskych väzieb, cezhraničnej spolupráce, vytvárania spoločných regiónov a iných prepojení? Nemožno ale obísť ani otázku identifikovania odporcov zmierenia: nebude súťaž a konkurencia medzi štátmi ich počet náhodou zvyšovať?

Nie každý má rád či nenávidí svojich národných susedov rovnako. Spôsoby a miera, akou niektorí jednotlivci posilňujú a z vypočítavosti zneužívajú agresívne národné vášne, je rôzna. V prípade oboch spoločenských skupín je však táto miera dôležitá, pretože určuje priestor pre aktivity zástancov

i odporcov zmierenia. Všetky faktory treba v každej krajine preskúmať osobitne, pretože medzi nimi zjavne existujú rozdiely.

Z rovnakého hľadiska je potrebné preskúmať aj maďarskú verejnosť. Aj v jej prípade sa treba opýtať, či je skutočne možné vytvoriť atmosféru národného zmierenia u beztak podozrievavých susedov, keď symbolika maďarského národného revanšu je už pravidelne prítomná na demonštráciách, pouličných potýčkach v hlavnom meste Maďarska, na podujatiach polovojenských organizácií, ba teraz už aj na futbalových zápasoch v susedných krajinách? Ľahké to určite nebude; verejná manifestácia revanšistickej symboliky poskytuje odporcom zmierenia, ktorí nechcú eliminovať národnú agresivitu, veľa argumentov. Médiami šírené zdanie ohrozenia dostáva zástancov zmierenia do ťažkej situácie

Rovnako kontraproduktívna je dvojzmyselná rétorika maďarských politikov v súvislosti so stabilitou hraníc v regióne. Dvojznačné vyjadrenia o hraniciach sú zdanlivo odôvodniteľné pri rozhovoroch so západnými politikmi, stačí pred nimi zdôrazniť ten takpovediac správny význam vyrieknutých viet. Táto dvojzmyselnosť sa javí byť vhodným nástrojom na vyvíjanie nátlaku na susedov, aj na získanie náklonnosti domácich radikálov. V skutočnosti má však povážlivé následky. Posilňuje tie politické sily v susedných štátoch, ktoré hrajú kartou národného ohrozenia, a ktoré môžu dvojzmyselnostiam pripisovať význam podľa vlastnej ľubovôle. Ba čo viac, tieto sily sa snažia pripisovať skrytý význam aj jednoznačným maďarským vyjadreniam, pokiaľ ide o menšiny. No a od čias juhoslovanskej krízy aj západní politici rozumejú politike dvojznačnosti, dvojakej komunikácie, dobre vedia, ako sa autori takýchto vyjadrení uchyľujú k pripisovaniu odlišných významov vlastným slovám podľa situácie.

Plodná diskusia s občanmi susedných štátov by aj tak nemusela byť odsúdená na neúspech, ak by sa v Maďarsku vytvoril onen ústavný kon

senzus. Komunikačná sila spoločného rozhodnutia by mala šancu zvíťaziť nad prejavmi agresivity.

Absencia dohody ale celkom určite znemožní zmierenie. Ak sa ľubovoľná časť politického spoločenstva maďarského štátu rozhodne naďalej využívať otázku maďarských menšín vo vnútropolitickom boji, a v tejto súvislosti bude naďalej používať dvojznačnú rétoriku v otázke územného revanšu, bude oživovať pocity nepriateľstva, neurobí nič v záujme zmierenia, nanajvýš sa bude púšťať do slovných súbojov s vedúcimi politickými skupinami, potom je šanca na zmierenie veľmi malá.

Ešte horšiu alternatívu predstavuje situácia, keď jedna skupina postupuje vyššie opísaným spôsobom, teda udržuje napätie v susedských vzťahoch, využíva menšinovú kartu v mocenských bojoch, kým aktivity druhej skupiny sa vyčerpávajú neutralizáciou dôsledkov tohto počínania. Výsledkom je neistá rovnováha, keď sa proti sebe stojace skupiny obviňujú z nezmyselného a bezvýsledného nacionalizmu na jednej strane a z národnej necitlivosti, či národnej kapitulácie na strane druhej.

Obraz, aký si o sebe a o iných národy vytvárajú, ako aj základné zásady budovania štátu ovplyvňujú mnohé faktory. Na vnímanie Maďarov v nástupníckych štátoch Uhorska má určite vplyv susedská a národná politika Maďarska, aktivity maďarských menšín žijúcich v týchto štátoch, skutočné a domnelé očakávania, snahy, rozhodnutia zahraničia, najmä veľmocí, a samozrejme vlastné, skutočné či domnelé, záujmy týchto štátov.

Najviac je ale vytváranie tohto obrazu ovplyvňované tým, aké ponímanie národa vyznáva politické spoločenstvo a v rámci neho vedúca politická vrstva susedných štátov, aký je politický hodnotový poriadok týchto entít. Preto taká susedská politika Maďarskej republiky, ktorá si chce pre dobré vzťahy s Maďarmi získať čo najviac Slovákov, Rumunov, Srbov, Ukrajincov, môže v niektorých konkrétnych prípadoch pomôcť aj menšinovým Maďarom. Nestačí to však na zmenu štátnych doktrín v oblasti politiky voči Maďarom. K takej zmene je potrebná zmena hodnotového poriadku vo vzťahu k menšinovým Maďarom. Doterajšie politické úsilie Maďarska bolo zacielené predovšetkým na vedúcu politickú vrstvu, a neviedlo k zásadnému obratu.

Ak nepovažujeme liberálnu demokraciu za hracie pole mocenských elít, ale za systém vytvorený a udržiavaný politickým spoločenstvom štátu,15 potom je opodstatnená otázka, či existuje akási nová cesta k osloveniu politického spoločenstva aj napriek tomu, že väčšia časť politickej elity zahatáva už známe cesty. Odpoveď je zrejme pozitívna – keby takej cesty nebolo, nemohli by sa uskutočniť veľké zmeny našej politickej kultúry, veď aj tie sa odohrali proti vôli mocných. Ani mocenské prostriedky stavovského absolutizmu nedokáza

li zastaviť osvietenstvo, ani ešte dokonalejšie mocenské prostriedky komunistickej diktatúry nezabránili zmene režimu.

Nejeden štát západnej Európy už prekonal národné plány na elimináciu menšín, a zaviedol viackultúrny model autonómií, alebo konsociačných mechanizmov. Tento vývoj by sme mohli vysvetľovať ako výlučne utilitárne rozhodnutie, keďže za každou zmenou stáli konkrétne politické záujmy. Lenže podobné záujmy existovali aj v minulosti, no neovplyvnili postoje strán dovtedy, kým nedošlo k zmene hodnotového poriadku väčšinového národa vo vzťahu k menšinám.

V našom prípade sa zdá byť cesta ešte hrboľatejšia, ba až nepriechodná, pretože po roku 1989 prevládlo v tomto regióne čisto utilitaristické politické správanie, považujúce akúkoľvek principiálnosť – a to nielen v otázke národa

– za nepotrebnú až nevýhodnú. Z nášho hľadiska podstatným prvkom tohto postoja je populizmus, schopný využiť akékoľvek konštatácie a argumenty, ak sa tieto zdajú byť z mocenského hľadiska užitočné. Hlboko zakorenená národná nevraživosť v našom regióne má významné miesto v komunikačnej zásobárni mocenského kalkulu. Podstatou protimaďarskosti v našej dobe nie je racionálna reakcia na skutočné ohrozenie, stal sa z nej efektívny politický nástroj, ktorý žije vlastným životom aj za absencie reálneho ohrozenia.

Aby sa efektívnosť tohto nástroja zvýšila, treba ho pred verejnosťou zracionalizovať – teda treba vytvoriť zdanie ohrozenia, aj keď ono reálne neexistuje. Preto sa v záujme zmierenia treba popasovať nielen s argumentmi pre elimináciu maďarských menšín, ale aj s mocenským záujmom viažucim sa na politickú výhodnosť udržania protimaďarskosti.

Ide o zdanlivo neriešiteľnú úlohu – štát ovláda školstvo, stojí za ním početná skupina nacionálne zameraných intelektuálov, rozmýšľajúcich v intenciách homogénneho národného štátu. Pre nich je odstránenie maďarského elementu jedným z dôležitých cieľov národného rozvoja Slovákov. Mnohí z týchto intelektuálov sa socializovali za komunizmu ako príslušníci úradníckej inteligencie, preto ich hodnotovému poriadku produkcia ideológií nie je vzdialená.

Lenže počas obdobia, trvajúceho od roku 1918, došlo k viacerým závažným zmenám. Prvá je bezpečnosť hraníc. Už po zmene režimu v roku 1989 bolo jasné, že hranice štátov strednej Európy sú stabilné,16 navyše, štáty sa regiónu stali členmi Európskej únie a NATO, zoskupení, ktoré stoja na báze garantovania hraníc členských krajín.

Ďalšia odlišnosť v porovnaní s medzivojnovým obdobím je tá, že sa rodí nová inteligencia, ktorá považuje protimaďarskosť za záťaž pre demokraciu. Po prvej fáze zmeny režimu sa k moci dostali také skupiny politikov, ktoré sa snažia o oslabenie, ba až odstránenie liberálnej demokracie, pričom pri zabez

pečovaní ich spoločenského zázemia zohráva kľúčovú úlohu ideológia protimaďarskosti a vízia homogénneho štátu, zbaveného Maďarov. Boj proti Maďarom sa stal nástrojom na okliešťovanie slobody ich vlastného národa. Stal sa nástrojom ovládania aj tých príslušníkov väčšinového národa, ktorí politickú budúcnosť svojej krajiny spájajú s liberálnou demokraciu, a sú pripravení pre to aj niečo urobiť.

Váha týchto skupín je v jednotlivých krajinách rôzna, ale všade sú prítomné. Ani váha maďarskej otázky nie je v každej krajine rovnaká. Najväčšia je v tých dvoch štátoch, na území ktorých žijú najpočetnejšie maďarské menšiny, ktoré pri rozpade Uhorska získali najviac území, pre ktoré maďarská asimilačná politika 19. storočia znamenala najväčšiu národnú hrozbu, a preto je stále dôležitou súčasťou ich národných dejín.

Situáciu tých, ktorí protimaďarskosť chápu ako škodlivé historické dedičstvo, sťažujú dve politické atitúdy. Jednou je používanie dvojznačných výrazov, formulácií pri spomínaní otázky hraníc v politickej komunikácii v Maďarsku a vo vnútri maďarských menšín. Druhou je maďarský druh populizmu, z ktorého vyžaruje smerom k susedným štátom nevypočítateľnosť, teda potenciálna národná hrozba.

Maďari a ich susedia sa môžu zmieriť prostredníctvom maďarských menšín, a nie tak, že budú tieto menšiny ignorovať. Mal by sa zrodiť skutočný mier medzi štátmi, aj medzi národmi.17 K tomu nestačia medzištátne zmluvy a dohody vybraných skupín politických lídrov. Zmierenie musí zapustiť korene v hodnotovom poriadku jednotlivcov. V našom prípade asi treba rátať s dlhou cestou, na ktorú ale možno vykročiť. Komunikačné prostriedky začiatku 21. storočia začatie dialógu nesporne umožnia. Potrebná je ešte silná vôľa a vytrvalosť.

Preklad: Eleonóra Sándor