Maďarské zahranično-politické myslenie po roku 1989 a jeho slovenská dimenzia
„Otváram náruč tomu,
koho Maďarom urobil rozum,
príkaz, možnosť, zámer či osud“
Premiér József Antall cituje Endreho Adyho[1]
Kádárova éra v Maďarsku
Zahraničná politika Kádárovej éry (1956 – 1989) znamenala obrovskú zmenu v porovnaní s Horthyho dobou, o ktorej sa hovorilo v predchádzajúcich kapitolách. János Kádár bol lídrom Maďarskej socialistickej robotníckej strany (MSZMP) a viedol komunistické Maďarsko v rokoch 1956 – 1988. Kým v medzivojnovom a vojnovom období stála revízia v centre zahraničnopolitického myslenia, Kádárova politika predstavovala voči nemu ostrý protiklad: [highlight]existenciu zahraničných Maďarov fakticky nebrala na vedomie, alebo ju pokládala za vnútornú záležitosť susedných krajín[/highlight].
Maďarsko: najveselší barak v tábore
Tvrdú diktatúru päťdesiatych rokov a obdobie po potlačení revolúcie 1956 vystriedala v 60. rokoch „mäkká diktatúra” Jánosa Kádára. Podstata kompromisu Kádárovho režimu spočívala v tom, že ľudia za možnosť osobného uplatnenia sa nezúčastňovali verejného života. Životná úroveň trvalo stúpala, oproti ostatným krajinám sovietskeho bloku bol v štáte relatívny dostatok tovaru, bolo možné cestovať na Západ a aj kultúrna politika vedome tolerovala kritické hlasy proti moci do určitej miery, ako prostriedok uvoľnenia istého spoločensko-politického napätia. Cenou za Kádárove roky bol obrovský štátny dlh, ktorý sa stal ťaživým dedičstvom pre Maďarsko po roku 1989.
Dôvody pramenia na jednej strane v Kádarovom „plebejskom chápaní národa“, ktorého „stredobodom bol pracujúci ľud a zlepšenie jeho každodenných životných podmienok“. Súčasne nepociťoval za potrebné riešiť problém Maďarov žijúcich v susedných krajinách, najmä pre jeho predchádzajúci revizionistický a „protirevolučný“ kontext.[2] Na druhej strane – čo je dôležitejšie – dlhodobo potláčať ducha maďarskej revolúcie roku 1956 bolo možné len tak, že obyvateľom Maďarska bola zabezpečená väčšia osobná sloboda ako iným občanom sovietskeho bloku. Cenou za benevolentnejší vnútropolitický režim však bolo úplné zahraničnopolitické prispôsobenie sa Sovietskemu zväzu.
Maďarská účasť na potláčaní Pražskej jari v roku 1968 bola hlavne dôsledkom tohto núteného prispôsobovania sa. Na druhej strane zohralo úlohu aj skutočnosť, že niekoľko prejavov Pražskej jari prevzalo dedičstvo Imreho Nagya, vedúceho revolúcie v roku 1956, ktorého János Kádár nechal popraviť.[3]
Intervencia v Československu sa uskutočnila súbežne s pasívnou rezistenciou maďarskej spoločnosti a solidaritou intelektuálov voči Prahe. V 70. rokoch vzníkli isté protikomunistické intelektuálne kruhy a začali sa organizovať práve ako reakcia na iniciatívy československého disentu.
Zahraničnopolitické myslenie demokratickej opozície
„Ničenie dedín“ v Sedmohradsku
Ničenie dedín na konci 80. rokov 20. storočia bolo súčasťou tzv. „systematizačného programu“ rumunského diktátora Nicolae Ceauşesca. Projekt s cieľom pretvorenie rumunského vidieku sa dotýkal tisícov dedín. Podľa plánu sa kategorizovali obce na tie, ktoré sa mali naďalej rozvíjať, na tie, ktoré sa mali zachovať, a na tie, ktoré boli odsúdené na likvidáciu. Megalomanský program mal „homogenizovať“ rumunskú spoločnosť, ako zo sociálneho, tak z národnostného aspektu. Zničenie maďarských dedín v Sedmohradsku by značne narušilo kompaktnosť maďarskej populácie v Sikulsku, čo by napomohlo asimilácii Maďarov.
Protestné zhromaždenia proti ničeniu dedín boli prvou masovou, celoštátnou akciou demokratickej opozície v Maďarsku. Na stotisícovej demonštrácii proti ničeniu dedín na Námestí hrdinov v Budapešti 27. júna 1988 boli vidieť nápisy ako: „Rumuni! Nedajte sa oklamať. Maďari nie sú vašimi nepriateľmi.“ Alebo: „Nechceme Sedmohradsko! Ale chceme ľudský život v Sedmohradsku.“
Kultúrny národ – štátny národ
Pojem „štátny národ“ znamená, keď v danom štáte žije len jeden národ: hranice štátu sa zhodujú s hranicami národa. Avšak podľa definície kultúrneho národa, národná príslušnost nie je určená štátnou príslušnosťou: tieto sa od seba možu líšiť. V danom štáte môžu teda existovať vedľa seba viaceré národné spoločenstvá s rôznými štruktúrami. Tieto národné komunity si uvedomujú svoju identitu prostredníctvom vlastného etnického, jazykového a kultúrneho charakteru, resp. vlastnej národnej histórie. Táto kultúrna identita nemusí byť totožná s občianskou identitou a štátnou lojalitou.
Počas zmeny maďarského politického režimu sa aj demokratická opozícia zaoberala zahraničnopolitickými témami. Veľký význam mali najmä dve otázky: aféra okolo vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros a „ničenie dedín“ v Sedmohradsku (v Rumunsku).
Boj o zastavenie výstavby vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros mal tak vnútropolitický, ako aj zahraničnopolitický charakter, ale pre maďarskú spoločnosť boli najdôležitejšími bodmi sporu otázky súvisiace s ochranou životného prostredia. Protesty proti postaveniu vodného diela v Nagymarosi naznačovali aj skutočnosť, že demokratická opozícia neuznávala zahraničnú politiku Kádárovho režimu ako legitímnu.
Ešte závažnejším problémom bolo ničenie dedín v Sedmohradsku, ktoré sa podstatne hlbšie dotklo maďarskej spoločnosti, najmä pre symbolický význam tohto regiónu v maďarskom kolektívnom vedomí. S protestnými demonštráciami proti ničeniu dedín v Sedmohradsku sa problémy zahraničných Maďarov znovu stali predmetom verejných diskusií, ale už nie v rovine medzivojnového revizionizmu. Otázka hraníc zostala v úzadí a do centra pozornosti sa dostali ľudská práva, resp. budúcnosť zahraničných maďarských komunít.
Symbolické miesto: hraničný prechod medzi dedinami Veľké Slemence (Slovensko) a Malé Slemence (Ukrajina).
Politickí predstavitelia v novej parlamentnej demokracii po roku 1990 – v protiklade s predchádzajúcim obdobím – považovali udržiavanie stykov so zahraničnými Maďarmi za všeobecne akceptovanú zásadu. Táto myšlienka sa napokon dostala aj do ústavy: „Maďarská republika cíti zodpovednosť za osud Maďarov žijúcich mimo jej hraníc a prispieva k zlepšovaniu ich stykov s Maďarskom.”[4] Maďarský politický život si teda osvojil princíp, podľa ktorého má Maďarsko prostredníctvom svojej zahraničnej politiky pomôcť pozitívne zlepšiť spoločenský status zahraničných Maďarov a zachovať ich kultúrnu identitu. To sa stalo základom krajanskej politiky Maďarska po páde komunizmu.
Vonkajší pozorovateľ je, žiaľ, náchylný považovať zahraničnú politiku Maďarska týkajúcu sa zahraničných Maďarov jednoducho za taký faktor, ktorý ohrozuje stabilitu medzinárodných vzťahov. Môže to pochádzať z nedorozumenia, ktoré pramení z deklarovania „spolupatričnosti k jednému národu“. Prostredníctvom pojmu „kultúrny národ“ môžeme pochopiť, že spolupatričnosť k jednému národu nie je v protiklade so štátno-občianskou lojalitou. Môžeme kritizovať aj všeobecné, zásadné stanovisko, podľa ktorého sa už aj nadhodenie problému považuje za škodlivé, lebo v danom okamihu generuje napätie. V každom prípade je potrebné osobitne preskúmať, či sa politika uskutočňovaná zo strany štátu (Maďarska) alebo zo strany komunity (Maďarov na Slovensku) zaoberá existujúcimi, skutočnými problémami.
Prevažne Maďarmi obývaná dedina Slemence je rozdelená slovensko-ukrajinskou hranicou. V roku 2005 tu otvorili hraničný prechod.
Balázs Kiss
autor je historik
… pokračovanie nasleduje!
Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!
1 – József Antall cituje Endreho Adyho vo svojom prejave pred prvým kolom volieb, 23. 03. 1990. In: ANTALL (1994) II., s. 37-38.
2 – PRITZ (2004), s. 28.
3 – HUSZÁR (1998).
4 – Ústava Maďarskej republiky. 6.§. (3).
