Pokračovanie článku: Multikultúrny uhorský národ. Príklady z 18. storočia (1.časť).
István Käfer, uznávaný odborník na túto problematiku, spomína, že pre toto obdobie neexistuje súhrnné slovenské hodnotenie a slovenskí literárni odborníci sa ním ani nezaoberajú. Aj maďarská literárna veda je opatrná v hodnotení Rákócziho povstania ako samostatného literárneho obdobia. „V národnom vedomí však – väčšinou aj keď pomerne idealizovane – patrí toto obdobie medzi najpopulárnejšie obdobia, ktoré evokuje národnú hrdosť a slávu“.[1] Bolo to posledné ozbrojené povstanie národa, ktoré sa síce neskončilo víťazstvom, ale aspoň prijateľným mierom (a to po vojenskej porážke).[2] Povstanie pohlo celou spoločnosťou, všetkými národmi žijúcmi v Karpatskej kotline už 150 rokov pod tlakom dvoch veľmocí – habsburskej a osmanskej. Zúčastnili sa ho početné skupiny slovenských, rumunských a nemeckých sedliakov, ale aj šľachticov. Nebol to len boj Maďarov, ale úsilie o opätovné získanie pozície nezávislého Uhorského kráľovstva pomocou jeho národov.
„Boj za slobodu“ alebo mocenský zápas?
Napriek podpore kurucov, zbojníkov a mešťanov slovenská odborná literatúra označuje Rákócziho povstanie ako stavovské povstanie, kde sa slovo „sloboda“ objavilo len ako bezobsažné heslo. V týchto prameňoch sú Slováci uvedení len ako pasívne obete v bojoch.[3] Maďarská verejná mienka si udržuje vo vedomí Rákócziho povstanie ako boj za slobodu, ktorý mal širokú podporu ľudu. Rákócziho kult sa vytváral ešte počas jeho života.
V roku 2006 bolo 100. výročie znovupochovania Františka II. Rákócziho v Košiciach. Spoločné konferencie, kultúrne podujatia o povstaní (a o iných kapitolách uhorskej histórie) by mohli zbližovať oba národy. Silou tohto multikultúrneho regiónu je práve jeho pestrosť. Práve tento potenciál treba v budúcnosti využiť. Len tak bude mať Stredná Európa šancu, aby predstavovala dominantnejší prvok Európy ako doteraz. Treba preskúmať krivdy a nájsť spoločné body na obidvoch stranách. Ak sa tento – síce trocha utopistický – proces začne, môže vzniknúť istá politicko-hospodársko-kultúrna spolupráca, ktorá premení Karpatskú kotlinu na perspektívny priestor Európy. V prvom desaťročí 18. storočia sa podarilo so spontánnou súdržnosťou viesť 8 rokov proti Habsburgovcom vojnu; aj keď slovensko-maďarské spolužitie nebolo bez problémov ani v ranom novoveku, spolupráca v Rákócziho povstaní potlačila všetko do úzadia.
Matej Bel alebo Bél Mátyás
Matej Bel a Bél Mátyás… Na prvý pohľad sa môže zdať, že je reč o dvoch rôznych osobnostiach, v skutočnosti sú to len dve varianty mena „ozajstného“ Uhra z 18. storočia. Maďari považujú za svojho skvelého polyhistora Béla Mátyása, kým Slováci Mateja Bela. Záujem o jeho osobu príkladne poukazuje na rôzne chápanie spoločných dejín dvoma spoločnosťami: je tu jeden etnicky ťažko klasifikovateľný človek, ktorého považuje za svojho každý tak, že neberie ohľad na jeho multikultúrnu identitu. Skúmať „ozdobu Uhorska“ – „decus Hungariae” nie je ale možné takto jednostranne. Jazyky, ktoré ovládal, charakterizujú jeho identitu: na úrovni materinského jazyka hovoril po slovensky, po maďarsky a po nemecky, svoje vedecké diela písal zväčša po latinsky.[4] Pre Nemcov napísal maďarskú gramatiku (Der Ungarische Sprachmeister), pre Maďarov nemeckú gramatiku (Institutiones linguae Germanicae), taktiež napísal úvod k dielu Pavla Doležala Grammatica slavico-bohemica a pomáhal Danielovi Krmanovi pri vydaní českej Kralickej biblie. K pochopeniu jeho uhorského myslenia je vhodné urobiť si prehľad najdôležitejších momentov jeho života a diela.
Matej Bel sa narodil v roku 1684 v Očovej ako dieťa mäsiara Mateja Bela a manželky, Erzsébet (Alžbety) Cseszneki, pochádzajúcej z Veszprému. Študovať začal v Lučenci, potom pokračoval v Dolnej Strehovej a v Banskej Bystrici a na záver navštevoval evanjelické lýceum v Prešporku, kde sa mu dostalo klasického vzdelania. Vo Veszpréme pracoval ako vychovávateľ, neskôr sa v Pápe zdokonaľoval na vysokej škole reformovanej cirkvi. Na univerzite v Halle študoval teológiu, medicínu a zoológiu. Stretol sa tu s Augustom F. Hermannom, ktorý ho vlastne „objavil“ a zamestnal ako vychovávateľa svojich detí. Vtedy sa oboznámil so zemepisom a históriou, teda s vedami, ktoré sa v Karpatskej kotline vyučovali v tejto dobe len zriedka – ako zistil András Deák, autor diela Bél Mátyás élete és munkássága (Život a dielo Mateja Bela). Po príchode do Bergenu sa stal riaditeľom gymnázia. Od 1709 do 1713 bol kaplánom v Banskej Bystrici, následne rektorom gymnázia. Generál Heister chcel Mateja Bela ako Rákócziho prívrženca popraviť (Matej Bel verejne podporil toto povstanie), ale vďaka svojim ochrancom sa zachránil. V roku 1714 ho pozvali za rektora prešporského evanjelického lýcea. Bol iniciátorom zmien v školstve. Umiestnil deti podobného veku do jednej triedy, zaviedol použitie školskej tabule a koncoročné skúšky; tým položil základy moderného vyučovania v Prešporku (Bratislave). V roku 1716 sa oženil so Zuzanou (Zsuzsanna) Hermannovou, ktorá mu porodila osem detí, (jeden syn sa neskôr stal univerzitným profesorom v Lipsku). V roku 1719 ho zvolili za farára nemeckej evanjelickej cirkvi v Prešporku a na tomto poste pôsobil 30 rokov. V roku 1742 dostal mŕtvicu, potom odišiel na odpočinok a zomrel v roku 1749.
Matej Bel bol významným vedcom svojej doby a ako prvý inicioval myšlienku založiť vedeckú spoločnosť na zmapovanie domácich duchovných a kultúrnych hodnôt, ako aj spoločenských a prírodných pomerov. Bol členom akadémie v Jene, Olomouci, Londýne, Petrohrade a v Berlíne. Jeho celoživotné dielo sa zahrňuje na pedagogickú, jazykovednú, teologickú a historickú (pramene odkrývajúcu a výskumnú) činnosť, položil základy uhorskej (teda maďarskej a slovenskej) geografie, priekopnícky pestoval opisnú etnografiu a hospodárske vedy. Jeho najvýznamnejšie dielo Notitia Hungariae Novae Historico Geographiaca (Historicko-zemepisné poznatky o súčasnom Uhorsku), ktorého jednotlivé zväzky poskytovali podrobné opisy žúp, je napísané prekvapujúco moderným jazykom. Nájdeme v ňom dôkazy o rozsiahlych vedomostiach autora zo zemepisu a histórie. Spracoval opisy deviatich vtedajších severozápadných uhorských žúp, ktoré boli vydané v rokoch 1735 až 1742 vo Viedni.[5] Príprave tohto cyklu predchádzala seriózna výskumná činnosť. Mal veľkú podporu, ale našli sa aj takí, ktorí ho brzdili a obviňovali zo špionáže (obyvatelia zmapovaných žúp – šľachtici aj sedliaci – ho neprijali s dôverou a často ho považovali za agenta viedenského dvora). Mateja Bela zobral pod patronát arcibiskup z Kalocse, József Batthyány tak, že získal pre neho podporu u palatína Miklósa Pálffyho. Palatín ho potom, ako sa informoval o jeho činnosti, nielenže obhajoval, ale zároveň vyzval úrady, aby mu vyšli v ústrety. Počas prác na tomto projekte kancelária poverila Samuela Mikovíniho (Mikovinyi Sámuel), inžiniera štátnej pokladnice,[6] aby k dielu Mateja Bela starostlivo pripravil mapu každej stolice.
Mikuláš Zrínsky (Miklós Zrínyi) (1620 – 1664)
Bol uhorským vojvodcom a básnikom, chorvátskym bánom. Jeho najznámejšie dielo je Szigeti veszedelem (Pohroma Sigetu), v ktorom ospieval hrdinský zápas Mikuláša Zrínskeho, svojho deda, hradného kapitána Szigetváru (Sigetu), proti tureckým útočníkom. Úspešný vojvoda bol v celej Európe známym vodcom v protitureckých bojoch v Uhorsku. V 60. rokoch 17. storočia sa stále častejšie konfrontoval s Viedňou, najmä po vašvárskom mieri uzatvorenom medzi Turkami a viedenským panovníkom. V roku 1664 tragicky zahynul na love. Je významnou osobnosťou maďarského, ako aj chorvátskeho historického vedomia.
Matej Bel „bol najdôležitejším predstaviteľom odbornej a jazykovej literatúry, slúžiacej vzájomnému porozumeniu zmiešaného obyvateľstva a rozvoju jednotlivých jazykov. Jeho zásluhy v oblasti dejín vedy a literatúry, vo výskume historických prameňov sú priekopnícke. Za najdôležitejší cieľ však považoval pestovanie štátnovednej literatúry, tzn. snahu o čo najväčšiu presnosť pri odhaľovaní dejín a prítomnosti Uhorska, jeho geografie a etnografie, politických a hospodárskych vzťahov”.[7]
Je zrejmé, že Matej Bel pripravil svoje štúdie, práce, povedané dnešnou terminológiou, v multikultúrnom prostredí a vplýval aj na vlastné sebaurčenie, považoval sa za Uhra. Akú inšpiráciu pre slovensko-maďarské spolužitie nám dáva Matej Bel po 300 rokoch? Tento polyhistor, ktorý mal slovensko-maďarský pôvod, by mohol obsadiť také miesto v spoločnej slovensko-maďarskej histórii, ktoré v maďarsko-chorvátskej zastupuje Mikuláš Zrínsky (Miklós Zrínyi). Tak ako v prípade Zrínskeho uznávajú Chorváti aj Maďari jeho dvojaké väzby, tak aj uhorský polyhistor Matej Bel by mohol byť spojnicou medzi národmi – a možno sa ňou v budúcnosti aj stane.
Sályi Lőrinc
autor je historik
Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!
1 – KÄFER (2001), s. 227.228.
2 – K charakteristike satmárskeho miero ako „prvého rakúsko-maďarského vyrovnanie“ pozri KRÁTKE DEJINY (2003), s. 155.
3 – „Následky osemročnej kuruckej vojny boli pre Slovensko katastrofou”; „krutý režim” Miklósa Bercsényiho – KRÁTKE DEJINY (2003), s. 155. Slovensko ako územie „obsadené povstalcami” – Záver Dušana Čaploviča, ŠPIESZ (2006), s. 279.
4– Jeho matka bola Maďarka, takže pravdepodobne si tento jazyk osvojil ako prvý.
5 – Celkový slovenský preklad popisu Liptovskej stolice (vrátane liptovských Tatier) vydali v knihe pod názvom Matej Bel – slovenský geograf (Bratislava, 1984).
6 – Samuel Mikovíni bol „železným inšpektorom“ Františka II. Rákociho.
7 – Bél Mátyás. In: A magyar irodalom története II. 1600 – 1772. [Dejiny maďarskej literatúry. II. 1600 – 1772.] Redaktor: Klaniczay Tibor. Akadémiai Kiadó, Budapest, 1964. s 467.
