„Slovenskí rodáci” a „štvaví panslávi” (2. časť)

Pohľad maďarskej politicko-intelektuálnej elity na Slovákov v období dualizmu

Pokračovanie článku: „Slovenskí rodáci” a „štvaví panslávi” (1. časť)

„Džentlmen nehovorí po slovensky…”

Druhým dôležitým prvkom v postoji vtedajšej maďarskej elity k Slovákom bolo ignorovanie slovenského národného hnutia, národného cítenia. Maďarská verejnosť považovala slovenské masy, ktoré sa neangažovali v slovenskom národnom hnutí, za vlastencov, aj keď trošku „prostých“. Slovenské ľudové masy boli naozaj lojálne voči uhorskému štátu (išlo o tzv. „uhorský štátny patriotizmus“). Avšak sformovanie slovenského vedomia a národných nárokov považovali vtedajší Maďari za výsledok „národného poburovania“, nie za prirodzený proces.
Výstižným príkladom je názor z „miléniovéj desaťdielnej“ histórie Uhorska (1897): „Uhorsko má po slovensky hovoriacich obyvateľov, ale slovenská národnosť nie je: ani panslávske hnutie štyridsiatych rokov nemožno spájať so slovenskou „národnosťou“ [sic!], ale len s istými poburovateľmi. Slovenský sedliak ani nerozumie tým ilúziám, ktoré mu hlásajú povereníci ruskej propagandy…“^[1]

Obsah obvinení z panslavizmu sa počas dualizmu premenil, pretože klesol prah tolerancie maďarskej elity. V tejto súvislosti spomína maďarský opozičný intelektuál Oszkár Jászi príbeh: „V poprednej maďarskej spoločnosti jednej slovenskej župy som počul túto pripomienku: »Už je neprístojné, ako vyzývavo a drzo sa začínajú správať títo panslávi. Dnes som napríklad v prvej triede musel cestovať v jednom kupé s piatimi panslávmi, ktorí ani netajili, kto sú.« Keď som sa spýtal na okolnosti hrůzostrašného zážitku, dozvedel som sa, že dotyční sa rozprávali medzi sebou po slovensky a z toho maďarský pozorovateľ prišiel k záveru, že boli panslávmi, lebo džentlmen nehovorí po slovensky.”^[2]

Napokon, keď sa vo vtedajšej maďarskej verejnosti rozprávalo o panslávoch a „Tótoch“ namiesto Slovákov, neignorovalo sa len slovenské národné obrodenie, ale aj modernizačný proces slovenskej spoločnosti. Slovenská občianska kultúra, literatúra a vzdelanie nastúpili na tú istú vývojovú cestu v prvej polovici 19. storočia ako maďarská. Táto premena na občiansku spoločnosť bola prerušená počas obdobia dualizmu, čo spôsobilo Slovákom asi väčšiu škodu ako kvantitatívna strata počas asimilácie.
A nakoniec sa pozrime, ktoré konkrétne politické kroky proti jazykovej a národnej slovenskej emancipácii sa opierali o obvinenia z panslavizmu.

Obvinenia z panslavizmu v praxi

Prvý politický krok, ktorý mal za cieľ násilné potlačenie slovenského jazyka, bol konflikt v protestantskej cirkvi, ktorý sa odohral v reformnom období. Károly Zay pri preberaní postu generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi okrem iného povedal: „Pomaďarčenie Slovanov je najsvätejšou povinnosťou každého pravého maďarského vlastenca.” S realizáciou začal on sám, a to návrhom, že by sa dve protestantské cirkvi v Uhorsku mali zjednotiť. V pozadí bol zámer, aby presila Maďarov patriacich k reformovanej cirkvi napomáhala asimilácii evanjelických Slovákov.^[4]

Jeho plán sa síce nezrealizoval ale v období dualizmu bolo v rukách „maďarského politického národa“ už oveľa viac prostriedkov na urýchlenie pomaďarčovania a útoky proti „panslavizmu“ a „štvavým panslávom“.^[5]

15. apríla 1874 rečnil na župnom zhromaždení v Banskej Bystrici Béla Grünwald, podžupan Zvolenskej župy. Na základe Grünwaldových návrhov sformulovali petíciu týkajúcu sa troch slovenských gymnázií: „Národnostná agitácia, ktorú pociťujeme v každom kúte štátu, je nepochybne veľkým nebezpečenstvom voči uhorskému štátu, lebo je priamo nasmerovaná proti existencii uhorského štátu (..) Je všeobecne známe, že tieto nedlhú dobu fungujúce  gymnáziá boli založené s cieľom, aby mohli s väčším úspechom šíriť panslavizmus medzi vlasteneckým slovenským obyvateľstvom Hornej zeme; všetci vedia, aký protivlastenecký duch prevláda v týchto školách.” Petíciu poslali aj do všetkých žúp a municipiálnych miest a okrem niekoľkých miernejších odpovedí vo väčšine ostatných požadovali zrušenie týchto gymnázií. Je užitočné citovať aj vyhlásenie Trenčianskej župy: „Panslavizmus teraz už verejne koná svoje intrigy v každom priestore a koná ich s nenávisťou k maďarskému národu.” Ágoston Trefort, minister školstva, o pár dní neskôr prikázal, aby superintendenti a generálni inšpektori dotyčných evanjelických dištriktov tieto kauzy vyšetrili.^[6]  Osud škôl je známy: zatvorili ich.^[7]

Maďari medzi panslavmi
Karikatúra z vtedajšieho humoristického časopisu

Maďarské dobové stanovisko bolo jednostranné: pre verejnú mienku bolo toto rýchle a rázne opatrenie prekvapujúce, ale nie rozhorčujúce, a vtedajšia maďarská tlač ho tiež podporovala. Táto situácia trvala do druhej svetovej vojny, v roku 1939 dokonca napísali o ospravedlnení tohto opatrenia celú knihu. Potom však nastal významný zlom: na uvedené okolnosti sa úplne zabudlo. Vysokoškolské dejepisné učebnice z obdobia socializmu ich sotva pripomenuli^[8],  a to isté môžeme povedať aj o súčasných učebniciach.^[9]  Lexikón z roku 1999 (Maďarský veľký lexikón) o Bélovi Grünwaldovi píše: „Bol prívržencom energickej, ale spravodlivej národnostnej politiky… Z jeho iniciatívy zrušili Maticu a zatvorili panslávske [sic!] gymnáziá“.^[10]  Dôvodom tohto prístupu však nie je zlomyseľnosť, ale skôr ľahostajnosť a nepozornosť.

Keď v roku 1875 znemožnili fungovanie Matice slovenskej, vyšiel na obranu inštitúcie len jeden článok v maďarskom jazyku, a to od autora nášho motta, Imreho Gáspára, ktorý mal vtedy sotva 21 rokov. O zrušení Matice, ako aj o osude troch gymnázií dnešné vysokoškolské maďarské dejepisné učebnice hovoria len málo alebo vôbec nič.^[11]  Je potrebné pripomenúť, že táto inštitúcia bola vystavená útokom v oveľa väčšej miere, lebo jazykové a kultúrne hnutie so sebou prinášalo obvinenie z panslavizmu. Útoky najmä pod Grünwaldovým vedením mohli byť podopreté dokonca aj dôkazmi. Jedným z nich bolo kultúrne zameranie Matice smerom na východ, čo bolo evidentné aj z cyrilských písmen v znaku Matice. Majetok Matice previedli s nesmiernym cynizmom na Uhorsko-krajinský slovenský vzdelávací spolok, ktorého úlohou bolo medzi inými presvedčiť dedinské obyvateľstvo, že „oni sú v podstate po slovensky rozprávajúcimi Maďarmi“^[12] ,  a teda podporovať úplnu asimiláciu.

V roku 1907 pri vyhlásení Apponyiho zákonov (č. XXVII) sa obvinenie z panslavizmu už nezdôrazňovalo, ale počas platnosti zákonov sa často odvolávalo na „nevlastenectvo“ učiteľov, a viedli sa proti nim procesy. Zákon znemožnil fungovanie početných slovenských škôl.^[13]  V maďarskom národnom vedomí sa však aj toto opatrenie odráža len hmlisto. Okrem niekoľkých odborníkov, ktorý sa týmto historickým obdobím zaoberajú, takmer nikto o ňom nevie. S Apponyiho menom sa skôr spájajú trianonské mierové rokovania, pričom sa v učebniach cituje jeho dlhá reč na obhajobu maďarských záujmov.

Do našej témy patria aj súdne procesy s publicistami, súvisiace s panslavizmom. Oszkár Jászi, odvolávajúc sa na slovenské pramene R. W. Seton-Watsona, tvrdí, že v období 1896 – 1908 odsúdili slovenských spisovateľov a publicistov v 560 prípadoch. Aj keď sa zdajú tieto čísla byť prehnané, správa poukazuje na odhodlanosť obidvoch strán. Uhorské súdy vyniesli rozsudky nešetrne, možno závažnosť týchto prípadov preceňovali, slovenskí publicisti sa však – popri ich nepochybnej pravde – radikalizovali a na platný tlačový zákon vedeli skoncipovať len konfrontačné odpovede.^[14]

V kruhoch maďarskej politickej a intelektuálnej elity v období dualismu sa teda veľmi často sformulovala obžaloba slovenských intelektuálov z panslavizmu pre ich vzťahy k Rusku a rusofilstvo. Do objavenia sa česko-slovenských snáh o zjednotenie chýbal obvineniu z panslavizmu reálny základ. Česko-slovenské približovanie malo popri kultúrnej dimenzii síce aj silné politické pozadie , snaha o odtrhnutie územia dnešného Slovenska sa však až do prvej svetovej vojny neukázala.^[15]

József Demmel
autor je historik

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!

1 – BALLAGI (1897), s. 521 – 522.
2 – JÁSZI (1982), s. 434.
3 – JANCSOVICS (1848), I. s. 382 a II. s. 291. KEMÉNY G. (1985), s. 193. SZARKA (1993), s. 149.
4 – Károlya Zayho cituje RÁTZ (2000), s. 119. O únii dvoch cirkví pozri ZAY (1846), s. 3 – 32. Opis prípadu pozri BALLAGI (1897), s. 522 – 523.
5 – Tento výraz často používali hornouhorské maďarské tlačové orgány.
6 – RUTTKAY (1939), s. 3-11. Text nadpisov pozri tamže: s. 9, resp. s. 87 – 88.
7 – O obžalobách pozri SZARKA (1999), s. 219.
8 – Dokonca ich vynechali aj zo zborníku, ktorý sa zaoberá vyslovene dejinami školstva počas dualizmu. FELKAI (1983).
9 – RUTTKAY (1939). HANÁK-ERÉNYI-SZABAD (1972), s. 271. GERGELY (2003).
10 – MAGYAR NAGYLEXIKON 8. (1999), s. 855.
11 – HANÁK-ERÉNYI-SZABAD (1972), s. 271. GERGELY (2003).
12 – SZARKA (1999), s. 222 – 227.
13 – SZARKA (1999), s. 263 – 264, s. 317.
14 – JÁSZI (1982), s. 430. STEIER (1912), s. 249-253. SZARKA (1999), s. 264 – 265.
15 – KOVÁČ (1998), s. 163. O česko-slovenskej snahe o zjednotenie pozri SZARKA (1999), s. 210 – 217.