Ut, 19. marca 2024.
Robert William Seton-Watson

Z väčšiny menšina (2. Časť)

Maďari v medzivojnovom Československu

István KOLLAI: Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita, 2008.

Pokračovanie článku: Z väčšiny menšina (1.časť)

Fungovanie štátnej správy, sčítanie ľudu

„Viac kladov a menej tamtamov!“ – hovoril tiež Zoltán Fábry.[1]  Symbolické výsledky, ako napríklad používanie viacjazyčných poštových pečiatok, zatlačili do úzadia fakty, že sa Maďari stretávali s diskrimináciou v rôznych oblastiach štátnej správy. Ich pomer medzi zamestnanci v tejto sfére ostal stále nízky. Napríklad v roku 1930 pomer maďarských zamestnancov v československej pošte bol len 1 %, na železniciach 2 %[2]  (celoštátny pomer Maďarov bol v tom čase 4,78 %).

To však nebola tá najzávažnejšia nespravodlivosť v štátnej správe. Jazykový zákon č. 122 zo dňa 29. februára 1920 nariadil, aby súdy a orgány štátnej správy povinne používali aj jazyk menšiny tam, kde pomer občanov s nečeskoslovenským materinským jazykom dosiahne 20 %. So zmenou hraníc okresov bol však pomer Maďarov znížený na viacerých miestach: pri sčítaní ľudu v roku 1930 klesol pomer Maďarov pod 20 % v Bratislavskom, Košickom, Rimavskosobotskom, Nitrianskom a Sečianskom okrese. Významné protimenšinové opatrenia prinieslo aj rozhodnutie z roku 1922, keď z 35 miest na Slovensku a Podkarpatskej Rusi si mohli ponechať vlastnú samosprávu bez právnych zmien len Bratislava, Košice, Užhorod a Mukačevo.

Napokon, čo je tiež dôležité, vyvrcholila nespokojnosť Maďarov počas sčítania ľudu, resp. počas radikálneho pretvorenia „maďarského charakteru“ miest. Tieto zlé osobné spomienky sa stali potom súčasťou kolektívnej pamäti Maďarov na Slovensku. Kým pri sčítaní ľudu v českých zemiach používali sčítacie listiny (ktoré vyplňovali tí, ktorých sčítali), na Slovensku zaviedli hárkové sčítanie. Tieto hárky vyplňoval sčítací komisár. Takto mali výbory, ktoré boli oprávnené revidovať registrované údaje, mimoriadne veľký vplyv na stanovenie oficiálnych národnostných údajov.[3]  Keď sa vyskytol spor medzi komisárom a sčítaným človekom ohľadom národnej príslušnosti – lebo boli aj také prípady –, vtedy sa mal sporný prípad predložiť pred „politický úrad“. Svojráznym, ale groteskným je prípad obyvateľa z Ružomberka, ktorý sa hlásil za Maďara, ale tento fakt komisári neuznali, hovoriac, že v Ružomberku Maďari nie sú autochtónni.[4]

Aj následky sčítania ľudu stupňovali u Maďarov „menšinovú traumu“, čo ich stále viac vzďaľovalo od československej demokracie: „prišiel sčítací komisár – všetci z nás ho poznáme – a v Košiciach, v Bratislave a v Užhorode sa objavili falšovatelia histórie s rebríkmi a s kliešťami; starostovia zvolávajú poplašne  schôdze a keďže pomer Maďarov nedosahuje hranicu do 20 %, je treba vymazať, vybieliť, vytrhnúť, vygumovať akékoľvek stopy po nich zo života!“[5]  Mimochodom, ani sám Masaryk nesúhlasil so systematickým, organizovaným odstraňovaním maďarských nápisov z miest, práve preto, lebo sa obával, že takéto prípady len odcudzujú Maďarov od československého štátu.

Tieto maďarské krivdy, ktoré v pamäti Maďarov na Slovensku žijú dodnes, nie sú uvedené vo všeobecne známych, súhrnných slovenských historických prácach. Pramenia však rovnako z centralizovaného charakteru československého štátu, ktorý bol aj podľa slovenských prameňov „degenerovanou podobou“ čechoslovakizmu. Tento koncept aj podľa nich znamenal: „dirigovať všetko podľa jedného metra, jednotných kritérií a podľa sebeckých záujmov jedného centra”.[6]

Československo-maďarská nedôvera

[pullquote align=“right“]„Kvôli podlomeniu mocenských pozícií tradičnej maďarskej elity sa stali maďarské menšinové spoločnosti oveľa demokratickejšími“.[/pullquote][7]

„Menšinová psychóza“ Maďarov v Československu sa vytvorila predovšetkým z dôvodu uvedených faktov. Odcudzovanie sa Maďarov demokracii prvej republiky sa zdá byť v slovenskej verejnej mienke pomiešané s iredentistickou atmosférou v medzivojnovej Budapešti, ako keby to prvé vzniklo pod vplyvom toho druhého. Je faktom, že na politickej úrovni boli medzi Budapešťou a maďarskými politikmi na Slovensku silné vzťahy. Dnešné posudzovanie tejto skutočnosti vrcholí predovšetkým v polemikách o Jánosovi Eszterházym, ktorými sa teraz nechceme zaoberať. Ale na spoločenskej úrovni bolo vo všeobecnosti charakteristické skôr mentálne i kultúrne vzdialovanie sa Maďarov v Maďarsku od Maďarov v susedných krajinách. Pre tých, ktorí žili v menšine to znamenalo jednak hrozbu provincializmu, na druhej strane však aj relatívnu nezávislosť od budapeštianskeho revizionizmu. Maďari na Slovensku sa stretávali s následkami Trianonu oveľa konkrétnejšie a na každodennej úrovni než Maďari v Maďarsku. Preto aj ich postoj ostal triezvejší, bolo v ňom menej „politickej hystérie“.

Hromadný odpor k československej demokracii v radách maďarskej komunity na Slovensku teda nepramení v odmietnutí demokracie ako „inštitúcie“ (režimu), ale v negatívnych pocitoch, ktoré sa vytvorili k československej štátnej ideológii a jej praxi. Z toho môžeme vyvodiť záver, že demokracia sama o sebe neznamená vyriešenie národnostných problémov.[8]  Tento záver chýba, ak sa s vyššie uvedenými problémami nezaoberáme a roky 1938 – 1939 skúmame jednoducho len vo veľmocenskom, diplomatickom kontexte.[9]

2014-03-07_11-52Tak z česko-slovenskej, ako aj z maďarskej strany bola typická vzájomná nedôvera. Stelesňuje ju osobnosť Edvarda Beneša, ktorý vo svojich dielach opisuje Maďarov ako odvekých nepriateľov (česko)slovenského národa. To zakotvil ako základný princíp československého štátu. V jeho úvahách nie je rozdiel medzi masami maďarských sedliakov na Slovensku a statkárskymi strednými vrstvami alebo medzi Maďarmi roztrúsenými v malých mestách severného Slovenska a autochtónnymi Maďarmi v kompaktných blokoch na južnom Slovensku. Beneš  celý maďarský národ považoval za homogénny celok. Videl negatívny vplyv  maďarskej mocenskej politiky na slovenský národný vývoj v tisícročnej historickej dimenzii tak, že príchod Maďarov do Karpatskej kotliny hodnotil len ako „nečakané“ historické nešťastie.

Túto „pohromu“ malo prirodzeným spôsobom napraviť znovuzjednotenie českého a slovenského národa po tisícročnej odluke. (Beneš účelovo a masívne deformoval históriu, keď prezentoval svoju teóriu o 1000-ročnej maďarsko-nemeckej protislovanskej aliancii.) .Fungovanie centralizovaného štátneho zriadenia prvej republiky vnímali aj maďarskí prívrženci demokracie ako stelesnenie tejto hysterickej, protimaďarsky naladenej verzie čechoslovakismu. Výstižne to charakterizuje kniha Istvána Borsodyho. Dielo, ktoré rozoberá nespravodlivosti voči Maďarom v Československu, dostalo jednoduchý názov: Beneš. István Bibó, ktorého sme predstavili v predchádzajúcej kapitole, hovorí, že: „práve prostredníctvom Benešovej osobnosti a československého demokratického  štátu sa podarilo sprotiviť celý ideový systém demokracie v podstate aj čestným intelektuálom .“[10]

Keď sa československý štát dostal do krízy, aj sám Beneš uznal, že „existujú chyby zo strany československej vlády voči Maďarom“. Ale štátnu integritu považoval bez ohľadu na okolnosti za nespochybniteľnú; svedčí o tom aj to, ako sa porovnával práve s Albertom Apponyim: „Vzhľadom na to, čo bolo pre neho počas jeho dlhého života sväté, nemôžu sa ani Maďari čudovať tomu, že od svojho životného diela nie som ochotný ustúpiť.“[11]

István Kollai
autor je historik

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál.


1 – FÁBRY (1991), s. 45.
2 – VARGA (1993), s. 45.
3 – BORSODY (2002), s. 25.
4 – Veľký počet maďarských spomínajúcich hovorí o diskusiách s komisárom – napríklad JANKOVICS (2000), s. 117.
5 – FÁBRY (1991), s. 8.
6 – ČAPLOVIČ A KOL. (2000), s. 227.
7 – IFJ. BERTÉNYI. (1998), s. 56.
8 – Aj sám Beneš kritizoval Palackého preto, lebo ten si mylne myslel, že „kto hovorí o demokracii, hovorí aj o slobode”. BENEŠ (1992), s. 29.
9 – BYSTRICKÝ – DEÁK (2004).
10 – List Istvána Bibóa pre Pála Szalaiho. BIBÓ (1984), s. 1270 – 1272.
11 – Rozhovor Jánosa Esterházyho a Edvarda Beneša cituje MOLNÁR (1997), s. 44.