Zsolt Gál: Argentína na Dunají – populistická ekonomická politika ako najväčší nepriateí udržateľného hospodárskeho rastu


Zdroje populizmu ina strane dopytu: racíonalíta a íracíoinalíta voličov

Profil ekonomických populistov a ich strán v krajinách SVE je nasledovný:

Sľubujú a uskutočňujú veľké programy, ktoré vedú k výraznému zvýšeniu verejných výdavkov, čiže k veľkej fiškálnej expanzii. Výdavky sa objavia okamžite a/alebo oneskorene, sú explicitne zahrnuté do verejných rozpočtov a/alebo sú implicitného charakteru, smerujú predovšetkým na veľké infraštrukturálne projekty a/alebo do sociálnej oblasti; vždy však vedú k vonkajšej a vnútornej makroekonomickej (a často aj mikroekonomickej) nerovnováhe, k vysokým dvojitým deficitom a veľkému zadlženiu, čiže k nerovnovážnemu a neudržateľnému rastu. To však populistických politikov až tak nezaujíma, preferujú krátkodobé politické ciele (popularita) a v prospech týchto cieľov sú schopní obetovať dlhodobý ekonomický záujem krajiny.

Sľubujú a uskutočňujú také veci, o ktorých sami už od začiatku vedia, že na ne nie sú zdroje, a ich uskutočnenie je teda úplne nereálne. Napríklad maďarskí socialisti (MSZP) vedeli, že príjmy z odvodov v dôchodkovom fonde (už ani v roku 2002) nestačili ani na pokrytie vtedy vyplácaných dôchodkov (bolo ich potrebné doplniť zo štátneho rozpočtu), napriek tomu sľúbili a zaviedli 13. dôchodok. V parlamente za to hlasovali aj poslanci Fideszu, a o štyri roky neskôr, v kampani v roku 2006 táto strana dokonca sľúbila zavedenie 14. dôchodku. Robert Fico a jeho kabinet na Slovensku tiež musel vedieť, že dôchodkový fond Sociálnej poisťovne je v deficite (zvlášť keď vláda sama nechce zvyšovať vek odchodu do dôchodku a stopla privatizáciu, z ktorej by sa finančné prostriedky na pokrytie chýbajúcich peňazí v prvom pilieri v dôsledku dôchodkovej reformy dali získať). Napriek tomu však vláda zaviedla „vianočnú dávku“ pre dôchodcov. Tretia vláda Vladimíra Mečiara (1994 – 1998) namiesto pôvodne plánovaného roku 2015 sľúbila dokončenie diaľnice D1 (Bratislava – Žilina – Prešov – Košice) do roku 2005, a pred voľbami – v prítomnosti zahraničných celebrít -trápne odovzdávala diaľničné úseky, dokončených iba v polovičnom profile. Vláda Roberta Fica sa opäť vrátila k tejto téme, a opäť sľúbila krkolomné tempo dokončenia diaľnice, tentokrát do roku 2010, čo sa opäť nepodarí splniť.

Stavajú sa proti privatizácii, zvlášť jej transparentnej formy, ktorou je najmä v prípade veľkých štátnych monopolov v energetike a doprave predaj cez medzinárodný tender tomu, kto ponúkne najlepšie podmienky (hlavne najvyššiu kúpnu cenu). Medzi hlavné dôvody tehto postoja patrí to, že by tak prišli o všetky (hore vymenované) výhody, ktoré štátne vlastníctvo ponúka, ako aj o možnosť prihrať štátne podniky svojim prívržencom, vybraným skupinám podnikateľov. Veľkú úlohu v tom môže hrať aj hospodársky nacionalizmus populistických strán a ich voličov, čo vedie k snahe udržať významné podniky v „národnom vlastníctve“, a zabrániť ich predaji zahraničným investorom. Čiastočnú výnimku tvoria maďarskí socialisti, ktorí počas vládnutia privatizovali množstvo veľkých podnikov (vyvolajúc búrlivú kritiku opozičnej strany Fidesz). Maďarská vláda však bola pod čoraz väčšou ťarchou verejného dlhu a privatizačné príjmy často slúžili na zaplátanie dier v rozpočte.

Často sa snažia zasahovať do tvorby cien, či už cez zneužívanie štátnych podnikov, nátlaku na súkromné firmy alebo nátlaku na/ovládnutie regulačných orgánov predovšetkým s cieľom získať dobré body u voličov.

Oponujú ekonomické reformy, ktoré sú nevyhnutné pre udržateľný hospodársky rast, ale sú nepopulárne. Ide predovšetkým o zavedenie poplatkov v zdravotníctve a (vysokom) školstve, zvýšenie cien (najmä regulovaných alebo účtovaných štátnymi podnikmi v energetike a doprave) ale aj dôchodkovú reformu (znižuje sa objem zdrojov, o ktorých môžu politici rozhodovať) a o už spomenutú privatizáciu.

Politické strany, ktoré na základe kritéria presadzovanej ekonomickej politiky môžeme označiť za populistické, protireformné, či ľavicové strany, vyhrali na Slovensku všetky doterajšie parlamentné voľby v tom zmysle, že vždy získali viac než polovicu všetkých odovzdaných hlasov. Poukážeme na to v nasledujúcom grafe.

Poznámky: Skratky v stĺpcoch sú skratkami politických strán, čísla za/pod nimi sú počty platných hlasov pre tieto strany, percentá uvedené v zátvorke po rokoch volieb ukazujú volebnú účasť (podiel hlasujúcich zo všetkých oprávnených voličov). Ľavicovo-populistické, protireformné strany: HZDS – Hnutie za demokratické Slovensko (v roku 1994 s Roľníckou stranou Slovenska), HZD – Hnutie za demokraciu, SDĽ – Strana demokratickej ľavice (v roku 1994 ako hlavná sila koalície Spoločná voľba), SDA – Sociálno-demokratická alternatíva, ZRS – Združenie robotníkov Slovenska, KSS – Komunistická strana Slovenska, SNS – Slovenská národná strana, P-SNS – Pravá slovenská národná strana. Pravicovo-reformné strany: DS – Demokratická strana, DÚ – Demokratická únia, SDK – Slovenská demokratická koalícia, SDKÚ – Slovenská kresťanská a demokratická únia, , SMK – Strana maďarskej koalície, MK- Maďarská koalícia, MKM-EGY – Maďarské kresťansko-demokratické hnutie – Spolužitie, KDH – Kresťansko-demokratické hnutie, ANO – Aliancia nového občana. Ťažko zaradieľné subjekty: SOP – Strana občianskeho porozumenia, SF – Slobodné fórum.

Zdroj: Štatistický úrad Slovenskej republiky 2009. Volebná štatistika. Parlamentné voľby.

Dve reformné vlády Mikuláša Dzurindu (1998 – 2002 a 2002 – 2006) bolo možné zostaviť iba vďaka tomu, že v roku 1998 sa celé demokratické spektrum (vrátane ľavice) spojilo do jednej veľkej „koalície koalícií“ proti tvrdým populistom, a v roku 2002 protireformný-populistický-ľavicový blok stratil príliš veľa hlasov, ktoré sa nepremietli do mandátov v parlamente kvôli množstvu malých rozštiepených strán, ktoré nedosiahli volebné kvórum (5 %).15

Dve veľké maďarské strany – MSZP a Fidesz po roku 2002, ktoré výrazným spôsobom dominovali na politickej scéne, pričom sa vzájomne predbiehali v populistickom sľubovaní, získali v parlamentných voľbách v roku 2002 spolu takmer 80 % a v roku 2006 až 85 % všetkých hlasov odovzdaných na stranícke kandidátne listiny (Országos Választási Bizottság 2009). Vo volebnej kampani roku 2006 sa socialisti pýšili sociálnymi výdobytkami svojho vládnutia (ktorými zruinovali verejné financie), no Fidesz sa snažil nasľubovať ešte viac (14. dôchodok). Jediná strana, ktorá nehlasovala za 13. platy a dôchodky a upozorňovala na nereálnosť populistických sľubov – ide o konzervatívnu MDF (Maďarské demokratické fórum) – pritom bojovala o prežitie: volebné kvórum prekročila iba o vlások, dostala 5,04 % hlasov. V najbližších parlamentných voľbách (na jar 2010) sa podľa aktuálnych preferencií dá očakávať, že liberálni slobodní demokrati (SZDSZ) sa do parlamentu ani nedostanú a socialisti veľmi výrazne prepadnú. Fidesz má šancu získať viac ako polovicu hlasov a do parlamentu sa dostane aj radikálny Jobbik, ktorý má reálnu šancu získať okolo 10 % hlasov. MDF bude stále bojovať o svoje prežitie. Sklamaní voliči socialistov teda neposilnili rady liberálov alebo konzervatívcov (čiže malých strán s pravicovým ekonomickým programom), ale prešli k nerozhodnutým, k prívržencom Fideszu alebo dokonca do tábora Jobbiku. Čiže sklamaní voliči jednej populistickej strany prešli k iným populistickým stranám. Paralely sú aj na Slovensku: tábor podporovateľov HZDS sa postupne zmenšoval, a strana čelí riziku, že vo voľbách v roku 2010 sa už nedostane do parlamentu, prívrženci však aj v tomto prípade prechádzajú k populistom, rozrástol sa vďaka nim najmä tábor Smeru.

Skúsenosti z Maďarska a zo Slovenska teda ukazujú, že zlyhanie populistickej politiky (pád HDP, zamestnanosti, miezd, príjmov) nevedie k odmietnutiu populizmu ako takého, maximálne poškodí niektoré populistické strany a ich lídrov, ich voliči však prejdú k ďalšej strane s populistickou agendou. Populistická politika je teda kontinuálne populárna, minimálne z hľadiska krátkodobých politických ziskov sa pre politikov oplatí ju využívať, existuje totiž po nej veľký dopyt zo strany voličov. Teória verejnej voľby hovorí, že „politické strany sú firmami politického trhu a politici sú jeho podnikatelia… Na politickom trhu politické strany využívajú zdroje a vytvárajú programy strán v úsilí získať politickú moc“ (Johnson 1997, 236). Keď existuje kontinuálne vysoký dopyt po populistickej politike, tak skôr či neskôr sa objaví aj strana s populistickým programom, podobne ako v ekonómii, aj v politike dopyt vždy vytvorí svoju ponuku. Kľúčom k pochopeniu populizmu je teda dopyt zo strany voličov, popularita ponúkaných sloganov, programov, riešení a pseudoriešení. Kým bude existovať dopyt, bude aj populistická ponuka. Kľúčová otázka teda spočíva v tom, prečo je ekonomický populizmus taký obľúbený medzi voličmi, prečo voliči vytrvalo volia v takom vysokom počte populistické strany.

Na vysvetlenie ponúkam dve alternatívne (ale vzájomne sa nevylučujúce) hypotézy:

Voliči sú racionálni, v zmysle racionálneho egoizmu, chcú pre seba dostať od štátu čo najviac výhod. Keďže v Maďarsku aj na Slovensku medzi voličmi prevažujú osoby, ktorých živobytie je financované štátom (ich príjem pochádza zo štátneho rozpočtu), tak sebecky budú voliť také strany, ktoré im sľubujú vyššie verejné výdavky, a to vedie k fiškálnej expanzii.

Voliči sú iracionálni v tom zmysle, že mnohé ich názory, postoje, presvedčenia a zdieľané hodnoty nie sú z hľadiska hlavného prúdu ekonómického myslenia racionálne. Zjednodušene: títo voliči veria ekonomickým mýtom, myslia si opak toho, čo je ekonomickou vedou dokázané. Tieto falošné názory ovplyvňujú aj ich volebné správanie: hlasujú za populistov, ktorí opakujú tie isté omyly a mýty, ktoré voliči chcú počuť.

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10