Zsolt Gál: Argentína na Dunají – populistická ekonomická politika ako najväčší nepriateí udržateľného hospodárskeho rastu


Najprv podrobnejšie vysvetlím prvú hypotézu, teda racionálny egoizmus voličov existenčne závislých od štátneho rozpočtu. Na nebezpečný trend zhoršovania pomeru zamestnaných, ktorých príjem pochádza z trhu a tých občanov, ktorých príjem závisí od štátneho rozpočtu, upozornil na príklade švédskej ekonomiky Assar Lindbeck. Do prvej skupiny „financovaných trhom“ zaradil všetkých pracujúcich v súkromnom sektore, do druhej nimi financované skupiny: dôchodcov, nezamestnaných, zamestnancov vo verej-nom sektore, a ľudí, ktorí sú dočasne mimo trhu práce a žijú z rôznych sociálnych dávok (sem patria osoby na materskej dovolenke, poberajúce nemocenské dávky, ale aj zamestnaní v rôznych programoch trhu práce). Kým v roku 1960 pripadalo vo Švédsku na jedného pracovníka v súkromnom sektore 0,4 štátom financovaných osôb v roku 1995 to už bolo 1,8 (LINDBECK 1998, 9). Pochopiteľne to znamená potrebu vysokého daňového a odvodového zaťaženia, čím Lindbeck čiastočne vysvetľuje, že miera prerozdeľovania vo Švédsku patrí medzi najvyššie na svete. Maďarský ekonóm János Kornai poukázal na to, že vzájomný pomer tých, ktorí „žijú zo štátneho rozpočtu“ a tých, ktorí „žijú z trhu“ (1,65 : 1) bol v roku 1993 v Maďarsku dokonca nepriaznivejší, než vo Švédsku v roku 1989 (KORNAI 1998, 84). To ho iba utvrdzovalo v predošlom zistení: Maďarsko sa stalo „predčasne narodeným sociálnym štátom“, ktorý financuje sociálne transfery nad svoje možnosti a má podobnú mieru prerozdeľovania a výdavky na sociálnu sféru, ako krajiny, ktoré Maďarsko mnohokrát predstihujú v ekonomickom rozvoji. Pomer medzi trhom a štátom financovaným sektorom môže vysvetliť dopyt po populistickej politike, konkrétne dopyt po zvyšovaní verejných výdavkov pre skupiny, ktoré „žijú zo štátneho rozpočtu“. Kroky maďarskej vlády socialistov a slobodných demokratov (2002 – 2006) akoby modelovali túto hypotézu: zavedenie 13. dôchodku, 13. výplaty pre verejných zamestnancov, 50 %-né zvýšenie miezd vo verejnom sektore, rovnaké zvýšenie prídavkov pre ľudí na rodičovskej dovolenke – populistické rozdávanie sa vlastne týkalo všetkých väčších skupín štátom financovanej populácie.

Nasledujúca tabuľka ukazuje pomer medzi počtom fyzických osôb financovaných štátom a trhom v troch krajinách strednej Európy. V dôsledku odlišných systémov sociálneho zabezpečenia, odlišným štatistickým metodikám a časovým rámcom nie sú počty vždy úplne presne porovnateľné. Napriek tomu však majú čísla pomerne silnú výpovednú hodnotu.

Poznámky: Údaje sú zaokrúhlené, predstavujú priemery za rok 2008 v tisícoch (okrem bodu 9), ak nie je inak uvedené.

* Stav k 31.12.2008. ** Počet evidovaných nezamestnaných na úradoch práce. *** Údaje za Maďarsko sú za rok 2007. **** Údaje podľa Výberového zisťovania pracovných síl – VZPS (LFS – Labour Force Survey) uskutočnenými národnými štatistickými úradmi v 4. štvrťroku 2008. Zdroje: Česká republika – Český statistický úrad (ČSÚ – 0, 1, 5, 8.1), Česká správa sociálního zabezpečení (ČSSZ – 2), Ministerstvo práce a sociálních vécí České republiky (MPSV – 3, 4). Slovensko: Štatistický úrad Slovenskej republiky (ŠÚSR – 0, 1, 3, 8.1), Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVAR – 4, 6), Sociálna poisťovňa (SP – 2, 5). Maďarsko – Központi Statisztikai Hivatal (KSH – 0, 1, 3, 5, 6, 8.1), Országos Nyugdíjbiztosítási Főigazgatóság (ONYF – 2), Állami Foglalkoztatási Szolgálat (ÁFSZ – 4).

 

Z tabuľky vidno, že vzájomný pomer oboch skúmaných skupín obyvateľstva je najnepriaznivejší v Maďarsku a najlepší v Čechách, Slovensko sa nachádza niekde medzi oboma susedmi. Uvedené údaje korešpondujú s mierou podpory populistických strán v jednotlivých krajinách: najväčšia je v Maďarsku (nad 80 %), nižšia, ale jasne väčšinová je na Slovensku (okolo 55-60 %) a najnižšiu podporu majú populistické strany v Českej republike. Posuny v podiele osôb financovaných trhom a štátom by mali rezultovať vo výraznom ústupe dominancie populistických strán. Existuje niekoľko možných vysvetlení, prečo tomu tak nie je:

(1) Tabuľka neobsahuje úplne všetky skupiny, ktoré sú financované štátom. Chýbajú napríklad údaje o osobách zapojených do rekvalifikačných kurzov (hradených z verejných rozpočtov), ďalej o osbách, ktoré síce pracujú v súkromnej sfére, ale ich pracovné miesta sú (čiastočne) dotované štátom, a chýbajú aj údaje o státisícoch mladých ľudí, ktorých vysokoškolské štúdium (úplne alebo čiastočne) je hradené zo štátneho rozpočtu.

(2) Samotný fakt, že niekto pracuje v súkromnej sfére, ešte nemusí vylúčiť možnosť, že – úplne racionálne a sebecky – bude podporovať populistickú politiku. Napríklad ľudia pár rokov pred dôchodkom budú zrejme podporovať zvýšenie dôchodkov, ľudia, ktorí si plánujú založiť rodinu, alebo chcú mať ďalšie deti, budú zrejme podporovať zvýšenie rodičovských príspevkov alebo predĺženie rodičovskej dovolenky a pod. Okrem toho môžu politici ponúknuť širokú škálu možností aj pre zamestnancov v súkromnom sektore: napríklad vyššiu minimálnu mzdu, dlhšiu platenú dovolenku, viac stravných lístkov, kratší pracovný čas, vyššie príplatky za nadčasy, viac ochrany pred prepúšťaním (výpovedná lehota, odstupné) atď. To všetko môžu presadiť v rámci legislatívnych opatrení.

(3) Rozdiely vo volebnej účasti štátom a trhom financovaných občanov môžu zamiešať karty a prispieť k víťazstvu/porážke jednej alebo druhej skupiny. V krajinách SVE však nie sú výrazné rozdiely – aspoň na úrovni dvoch veľkých politických zoskupení.

(4) Voliči nemusia voliť racionálne, ich vlastný finančný záujem nemusí byť rozhodujúci, hodnoty a ideológie, osobné sympatie alebo tradície môžu prevážiť. Dôchodca môže byť proti zavedeniu 13. dôchodku, lebo si uvedomuje neudržateľnosť a škodlivosť takéhoto kroku, pričom pracujúci, ktorý to zaplatí, môže tento krok podporovať z nevedomosti alebo z dôvodu iracionálnych presvedčení. Tu sa však už dostávame k druhej alternatívnej hypotéze, k modelu iracionálnych voličov.

Ďalšia kritika hypotézy môže opäť poukázať na švédsky príklad. Lindbeck predsa upozornil na to, že pomer medzi počtom osôb financovanými trhom a štátom je ešte nepriaznivejší, napriek tomu nemal vo Švédsku ekonomický populizmus také devastujúce účinky, ako v niektorých krajinách SVE. Ako je to možné? Ponúkame niekoľko možných vysvetlení: Vo Švédsku je vláda schopná veľké štátne výdavky schopná nielen minúť, ale aj pokryť vďaka tradične silnej daňovej disciplíne všetkých daňovníkov. V stredoeurópskych krajinách existuje oveľa menšia ochota platiť vysoké dane (a odvody). Kým pomer verejných výdavkov k HDP počas období fiškálnej expanzie dosahoval na Slovensku aj v Maďarsku švédsku úroveň (blízko alebo nad 50 %), pomer príjmov zostal o 7 až 10 percentuálnych bodov nižší. V dôsledku toho sa vytvárali veľké deficity a rýchlo rástla zadĺženosť.

Škandinávske krajiny sa v rebríčkoch miery korupcie pravidelne umiestňujú na prvých miestach, t.j. majú najnižšiu mieru korupcie na svete. To im umožňuje prerozdeliť polovicu národného produktu cez verejné rozpočty bez väčších rizík rozkrádania, podvodov a korupčného správania. Situácia je pochopiteľne iná v stredoeurópskych krajinách, ktoré sa v rebríčkoch korupcie nachádzajú o niekoľko desiatok stupienkov nižšie.

Vo Švédsku dlhodobá tradícia spoločenskej etiky vedie aj k nižšej miere zneužívania sociálnych dávok. Naopak, v stredoeurópskych krajinách značná časť populácie bola socializovaná počas komunistického režimu, keď okrádanie štátu nebolo verejnosťou vnímané ako hriech, ale skôr ako šikovnosť alebo nevyhnutné zlo potrebné pre prežitie v zložitých podmienkach (slogany typu „keď nekradneš, okrádaš vlastnú rodinu“).

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10