Zsolt Gál: Argentína na Dunají – populistická ekonomická politika ako najväčší nepriateí udržateľného hospodárskeho rastu

NA ZÁVER

Slovenská republika vstúpila po roku 2007 do ďalšieho populistického cyklu: naštartovala sa ďalšia fáza fiškálnej expanzie. Aj keď sa deficity za roky 2007 a 2008 (okolo 2 % HDP) zdajú byť nízke, počas obdobia 8 až 10 percentného ekonomického rastu (sprevádzajúceho prvú polovicu volebného obdobia vlády Roberta Fica) by nemali existovať žiadne diery v rozpočte. Počas takých „dobrých rokov“ by rozpočet mal byť prebytkový, alebo aspoň vyrovnaný. Otázku je možné položiť aj inak: kedy bude rozpočet vyrovnaný, aká vysoká miera ekonomického rastu je k tomu potrebná, keď ani desať percentný rast nepostačuje? Počnúc rokom 2009 sú tučné rastové roky preč, eko-nomika zažíva v dôsledku krízy prepad (očakáva sa 6 %-né zníženie HDP).

Príjmy vlády výrazne poklesli, tá však nedokázala – či skôr nechcela – znížiť výdavky. Existovali síce k tomu vážne politické dôvody (najprv prezidentské voľby, potom voľby do Európskeho parlamentu, neskôr voľby do regionálnych samospráv), tie však budú existovať aj v roku 2010 (parlamentné voľby a neskôr – koncom roka – aj komunálne voľby). Je krajne nepravdepodobné, že vo volebnom roku sa vláda uchýli k reštriktívnej fiškálnej politike, bez toho však môžu deficity verejných financií v rokoch 2009 a 2010 dosiahnuť 6 až 8 % HDP a verejný dlh sa môže vyšplhať na 40 % HDP. Nábeh k populistickému ekonomickému cykluy potvrdzujú aj dalšie kroky vlády: zastavenie štrukturálnych reforiem (dokonca deštrukcia zreformovaného systému zdravotníctva a neustále snahy o deštrukciu v prípade dôchodkovej reformy) a privatizácie, čo vytvára dalšie riziká pre verejné financie. Štátne podniky a verejnoprávne inštitúcie sú stratové, resp. majú deficitné hospodárenie a neustále ich treba zachraňovať z peňazí štátneho rozpočtu.

V zdravotníctve sa opäť hromadí implicitný verejný dlh a výstavba diaľnic v konštrukcii PPP (verejno-súkromného partnerstva) prináša obrovské riziká vytvárania dalších implicitných dlhov. (Štát sa v PPP zmluvách zaväzuje na ročné platby pre staviteľov a prevádzkovateľov diaľnic na 20 až 30 ročné obdobia). Ak veľké deficity pretrvajú aj po roku 2010, tak to spolu s implicitným dlhom v roku 2014 môže priviesť verejné financie na pokraj kolapsu (podobne ako v Maďarsku v roku 2008 alebo na Slovensku v roku 1998). Riešením by bolo zníženie výdavkov a pristúpenie k dalším štrukturálnym reformám, súčasná vládna garnitúra však do konca volebného obdobia takúto politiku určite nepresadí. Prieskumy verejnej mienky nadalej ukazujú veľmi vysokú popularitu premiéra Roberta Fica a vedúcej vládnej strany SMER-SD. Navyše, je veľmi pravdepodobné, že aj po voľbách v roku 2010 bude vládu zostavovať líder tejto strany. Je dosť nereálne očakávať, že takáto vláda presadí reštriktívnu fiškálnu politiku alebo štrukturálne reformy, skôr sa pokúsi o zvýšenie príjmov a zvýši dane (minister financií už takúto možnosť naznačil). Tento nástroj má však veľmi obmedzené možnosti, zrejme neprinesie želaný a potrebný nárast príjmov do rozpočtu.18 Fiškálna situácia sa tak môže zhoršovať až do bezprostrednej hrozby platobnej neschopnosti štátu, nasleduje teda posledné štádium populistického cyklu. Rozdiel oproti predchádzajúcemu populistickému cyklu bude spočívať v tom, že Slovenská republika už medzitým zaviedla spoločnú európsku menu, počas krízy vyvolanou nezodpovednou národnou fiškálnou politikou teda pád meny nehrozí. Hrozí však kumulatívna strata konkurencieschopnosti, ak vyššia inflácia na Slovensku (v porovnaní s priemerom eurozóny) spôsobená fiškálnou expanziou nebude sprevádzaná paralelným rastom produktivity práce. Slovensko teda môže čeliť rovnakým problémom ako štáty z južnej časti eurozóny (najmä Grécko). Tieto problémy sa (v rámci menovej únie) dajú liečiť iba bolestivou zmesou reštriktívnej fiškálnej politiky a hlbokých štrukturálnych reforiem. Boj s veternými mlynmi teda môže pokračovať, už s eurami vo vreckách.