Zsolt Gál: Argentína na Dunají – populistická ekonomická politika ako najväčší nepriateí udržateľného hospodárskeho rastu


PozNÁMky

1 Názov „Argentína na Dunaji” bol použitý v článku ekonomického týždenníka The Economist (Eastern Europe. Argentina on the Danube? 19. 02. 2009). Štúdia vznikla s podporou štipendia DOMUS HUNGARICA SCIENTIARIUM ET ARTIUM Maďarskej akadémie vied a Ministerstva školstva.

2 Tocqueville, Alexis de 2009. O demokracii v Amerike. I. a II. zväzok. Bratislava, Kalligram, 986-987.

3 Ako píše James Madison: „Vplyv straníckych vodcov možno dokáže rozdúchať plameň vnútri ich vlastných štátov, nedokáže však rozpútať všeobecný požiar v ostatných štátoch; náboženská sekta sa môže v jednej časti Konfederácie zvrhnúť na politickú frakciu, ale rôzne sekty rozptýlené po celej Konfederácii sú istou zárukou, že ústredným orgánom nehrozí z toho žiadne nebezpečenstvo. Zúrivá kampaň za tlačenie papierových peňazí, za zrušenie dlhov, za rovné rozdelenie majetku či hocijaký iný pomýlený alebo nebezpečný návrh skôr zachváti jednotlivý štát než celú Úniu – rovnako je pravdepodobnejšie, že takáto choroba zachváti skôr nejaký obvod či okres ako celý daný štát. Rozľahlosť a vhodná štruktúra Únie je preto podľa nás liekom na najčastejšie neduhy republikánskej vlády (Hamilton – Madison – Jay 2002. Listy federalistov. Bratislava, Kalligram, 124-125.)

4 Pre charakteristiku populizmu v strednej Európe a na Slovensku pozri napríklad: SMILOV a Krastev 2008, 7-10. a MESEŽNIKOV – GYÁRFÁŠOVÁ et al. 2008, 101.

5 Na základe týchto charakteristík autori označili za populistické nasledujúce vlády v Latinskej Amerike v 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia: vládu Salvadora Allendeho (Chile, 1970 – 1973), vládu Juana Peróna (Argentína, 1973 – 1976), vládu Alána Gardu (Peru, 1985 – 1990), vládu Josého Sarneya (Brazília, 1985 – 1990), vládu Luisa Echeverríu (Mexiko, 1970 – 1976) a vládu Andrésa Péreza (Venezuela, 1974 – 1978). Najmä prvé tri vlády silne napĺňali všetky kritériá definované v oblasti politických cieľov a ekonomických nástrojov (KAUFMAN a Stellings 1991, 16).

6 Bulharská vláda nebola schopná realizovať razantný a drastický ozdravný balíček. Následky boli katastrofálne: hyperinflácia, pád národnej meny, zrútenie bankového systému, výrazný pokles HDP, masové demonštrácie a následný pád vlády a vypísanie predčasných volieb. V dôsledku kolapsu bankového systému bolo zatvorených 17 bánk (asi tretina bankového systému). V roku 1996 malo deväť z desiatich štátnych bánk, kontrolujúcich 80 % bankovníctva, negatívny kapitál a polovica súkromných bánk technicky zbankrotovala. Ľudia stáli v dlhých radoch pred zmenárňami, aby zamenili bulharskú levu za nejakú zahraničnú menu. (Leva sa znehodnotila voči americkému doláru v roku 1996 o 589,3 % a v roku 1997 o 264,5 %.) V dôsledku menovej krízy, politickej nestability, financovania rozpočtových deficitov tlačením nekrytých peňazí a veľkých inflačných očakávaní kulminovala inflácia v marci 1997 na ročnej báze nad 2000 % (čiže nad dvetisíc percent). (Inflácia na konci roka 1996 bola na úrovni 310,8 % a v roku 1997 dosiahla 578,5 %.) Hrubý domáci produkt klesol v roku 1996 o 10,9 % a v roku 1997 o ďalších 6,9 %. V dôsledku pádu meny, kolapsu bankového systému a hyperinflácie sa výrazne znehodnotili úspory obyvateľstva. Od začiatku januára 1997 prepukli štrajky a masové demonštrácie po celej krajine, čo vo februári 1997 prinútilo vládu súhlasiť s vypísaním predčasných volieb na apríl 1997. Vládnuca socialistická strana utrpela vo voľbách zdrvujúcu porážku. (World Bank 2001 a Tomšík, I. 1999, 28-32.)

7 Kým jemní („soft”) populisti ohrozujú len vládnuce strany (chcú ich vymeniť vo vládnutí), tvrdší („hard“) populisti ohrozujú aj základy demokratického ústavného zriadenia, napr. záruky ochrany práv menšín, nezávislosť inštitúcií. Navyše, snažia sa neustále kriminalizovať svojich politických oponentov. Predstaviteľmi jemného populizmu v strednej Európe sú napr. Fidesz v Maďarsku a Smer-SD na Slovensku, kým do skupiny tvrdých populistov môžeme zaradiť napríklad HZDS a SNS na Slovensku, či rôzne poľské strany ako Liga poľských rodín a Samoobrana, ale do istej miery aj Právo a spravodlivosť (SMILOV a KRASTEV 2008, 9).

8 Csaba argumentuje, že tieto krajiny v prostredí globalizovanej ekonomiky 21. storočia jednak stratili možnosť výrazne ovplyvniť nezdravý nárast spotreby a úverovania, na druhej strane však nepoužívajú ani tie prostriedky, ktoré sú im k dispozícii. Existujú silné faktory, ktoré spôsobujú, že vláda a centrálna banka stratili do veľkej miery možnosť výrazne ovplyvňovať vývoj prostredníctvom monetárnej politiky. Tieto faktory sú nasledovné: väčšina inštitúcií finančného sektora je vo vlastníctve veľkých nadnárodných korporácií, banky môžu úverovať aj v cudzích menách, medzinárodný pohyb kapitálu je úplne voľný. Na druhej strane však príslušné vlády neurobili efektívne opatrenia (alebo ich urobili len veľmi neochotne) na zabránenie prehriatiu ekonomiky s využitím existujúcich prostriedkov na príjmovej strane štátneho rozpočtu (daňová politika), či obmedzenými možnosťami regulácie. (CSABA 2008, 594.)

9 Britský ekonóm John Maynard KEYNES (1883 – 1946) bol presvedčený, že počas hospodárskej krízy (v období nedostatočného agregátneho dopytu sprevádzaného nárastom nevyužitej pracovnej sily a voľných výrobných kapacít) by mal štát stimulovať ekonomický rast zvýšením verejných výdavkov, a to aj na úkor zadlženia. Keynes bol však presvedčený aj o tom, že z dlhodobého hľadiska by štátny rozpočet mal byť vyrovnaný – deficity v čase krízy by mali vystriedať prebytky v čase rastu, z ktorých by bolo možné uhradiť staré dlhy. Čiže fiškálne stimuly by podľa Keynesa a keynesiáncov mali pomáhať ekonomike dostať sa z recesie a prispieť k oživeniu hospodárskeho rastu, neodporúčajú sa však v období, keď ekonomika rastie a výrobné kapacity sú využité (lebo by to viedlo k prehriatiu eko-nomiky a nárastu inflácie).

10 Slovenská vláda počas marca a apríla 2009 vynaložila 55 miliónov eur na projekt „šrotovného“, teda štátnej podpory na výmenu starých áut na nové. Príspevok projektu k rastu HDP bol podľa odhadu Národnej banky Slovenska (NBS) približne 0,05 %. „Opatrenie malo podľa NBS pozitívny vplyv na ekonomiku, a teda na produkciu, ziskovosť firiem, zamestnanosť a bolo solidárnym opatrením s ostatnými krajinami. Priamy súvis medzi HDP a šrotovným je nízky z dôvodu vysokého podielu áut z dovozu“ – povedala pre tlačovú agentúru TASR hovorkyňa centrálnej banky Jana Kováčová. (NBS: Srotovné hodnotíme pozitívne, potiahlo nás o 0,05 percenta. In: Sme, 26. 6. 2009.)

11 Do nákladov na reštrukturalizáciu môžeme zarátať: zvýšenie základného imania bánk + prenos klasifikovaných úverov do špecializovaných inštitúcií + náklady na odškodnenie klientov menších uzavretých bánk + úroky štátnych dlhopisov (prevedené klasifikované pohľadávky boli konvertované na verejný dlh). Konsolidovať bolo treba banky patriace do tzv. veľkej trojky: VÚB (Všeobecná úverová banka), SLSP (Slovenská sporiteľňa) a IRB (Investičná a rozvojová banka – od 19.12.1997 do 16.12.1999 v nútenej správe NBS), na ktoré k 31. decembru 1998 pripadalo približne 85 % zo 141,6 mld. Sk klasifikovaných úverov celého bankového sektora. Základné imanie bánk bolo navýšené spolu o 18,9 mld. Sk v nasledovnej štruktúre: o 5,7 mld. v IRB, o 4,3 mld. v SLSP a o 8,9 mld. vo VÚB. (V dôsledku navýšenia základného imania došlo aj k zvýšeniu podielu štátu v týchto bankách, vo VUB sa tak štát opäť stal väčšinovým akcionárom.) V prvej etape reštrukturalizácie boli prenesené klasifikované úvery do Konsolidačnej banky a Slovenskej konsolidačnej a.s. v hodnote 74,2 mld. Sk (45 mld. z VUB, 22,8 mld. z SLPS a 6,5 mld. z IRB), v druhej etape bolo prevedených 34,2 mld. Sk (12,9 mld. z SLPS a 21,3 mld. z VUB). Celkový objem prevedených úverov je teda 74,2 mld. plus 34,2 mld., čo po odpočítaní opravných položiek vo výške 3,3 mld. Sk predstavuje 105 mld. Sk. NBS uvalila nútenú správu a odobrala licenciu nasledujúcim bankám: AG Banka (december 1999), Priemyselná banka (16.12.1999 – následne predaná Slovenskej sporiteľni), Slovenská kreditná banka (apríl 2000), Dopravná banka (august 2000) a Devín banka (september 2001). Klientov týchto skrachovaných bánk musel vyplatiť Fond ochrany vkladov (FOV), keďže vklady fyzických osôb do 30-násobku priemernej ročnej mzdy (v roku 2001 to bolo 343 000 Sk) boli stopercentne chránené. Celkové náklady na odškodnenie dosiahli 20 mld. Sk, z toho viac než polovicu (11 mld. Sk) muselo FOV vyplatiť klientom Devín banky. Pozri: JAKOBY – MORVAY – PAŽITNÝ 2001, 385; POPP 2002, 101 a REPTOVÁ – STRIEBORNÝ 2000, 505.

12 Okrem fiškálnej politiky možno uviesť aj spôsob privatizácie (klientelistické prideľovanie podnikov hlboko pod reálnou cenou „domácej podnikateľskej vrstve“), resp. absenciu privatizácie „strategických“ podnikov (vláda prijala o tom zákon a dokonca uskutočnila aj neúspešné referendum), nesúlad a neexistenciu koordinácie s menovou politikou (režim fixného kurzu v spojení s pomerne vysokou infláciou vedie postupne k nadhodnoteniu meny a k vonkajšej nerovnováhe, fiškálna expanzia núti centrálnu banku zvyšovať úrokové sadzby, tým sa ale vytláčajú súkromné investície na úkor verejných a samozrejme sa predražuje financovanie verejného dlhu) a všeobecne zlé investičné prostredie (najmä vysoké dane a odvody ako aj slabá vymáhateľnosť práva). To všetko viedlo k spomaleniu prílevu zahraničných investícií.

13 Rozkrádanie štátneho podniku vyprovokovalo dosť nezvyčajnú reakciu zamestnancov: napísali otvorený list premiérovi a ministrovi pôdohospodárstva, iniciovali petíciu a poda

li aj trestné oznámenie na Okresnej prokuratúre v Banskej Bystrici vo veci spáchania trestného činu nehospodárneho nakladania so štátnym majetkom. Zamestnanci upozornili na 27 konkrétnych prípadov nevýhodného (a protizákonného) predaja dreva dlžníkom dlhodobo nesplácajúcim pohľadávky, nevýhodných zámen lukratívnych pozemkov, zbytočných školení za milióny korún, nevýhodných prenájmov poľovných revírov, nevýhodných zmlúv s mediálnymi firmami a pod. Politický vplyv v podniku potvrdil aj samotný člen manažmentu, rozvojovo-technický riaditeľ Peter Chrust: „Každý závod v rámci Slovenska je pridelený určitej koaličnej strane. Neviem to už presne povedať – je tuším sedem závodov SNS, tuším osem závodov HZDS a zvyšok Smeru“. (Tódová, Monika: Riaditeľ Lesov končí, minister zostáva. In: Sme, 1. 7. 2009.)

14 „Štátne podniky bývajú často vystavené požiadavke umiestňovať svoju výrobu do politicky vhodných regiónov, a nie do takých, ktoré sú ekonomicky atraktívne. Tak dostali talianske štátne podniky príkaz budovať výrobné kapacity na juhu, ktorý bol „ baštou“ vtedy vládnucich kresťanských demokratov. Spoločnosti Renault, Airbus Industries aj Aéroports de Paris si vyberali lokality, ktoré vyhovovali politikom – a nie tie, ktoré by boli minimalizovali náklady.“ (Shleifer – Vishny 2000, 201, 202)

15 Po voľbách v roku 1998 koaličnú vládu vytvorili Slovenská demokratická koalícia (SDK- 26,3 %), Strana demokratickej ľavice (SDĽ – 14,7 %), Strana maďarskej koalície (SMK

– 9,1 %) a Strana občianskeho porozumenia (SOP – 8,0 %). SDK sama bola koalíciou piatich menších strán (vrátane sociálnych demokratov a zelených), SMK vznikla spojením pôvodne troch strán maďarskej menšiny. Vo vládnej koalícii bolo teda zastúpené celé demokratické spektrum: od konzervatívcov cez kresťanských demokratov, liberálov, menšinové strany až po ľavicu. Dôsledkom boli permanentné konflikty v rámci vládnej koalície medzi rôznymi ad hoc koalíciami týchto strán. V roku 2002 prepadlo cca 13 % (všetkých odovzdaných) hlasov pre ľavicovo-populisticko-protireformný blok, hlavne kvôli nasledujúcim stranám, ktoré sa nedostali do parlamentu: PSNS (3,65 %), SNS (3,32 %), HZD (3,28 %), SDA (1,79 %) a SDĽ (1,36 %).

16 Caplan vymenoval štyri väčšie oblasti, kde sú názory väčšiny americkej verejnosti mylné, zakladajú sa na mýtoch a sú protichodné so zisteniami hlavného prúdu ekonomickej vedy: 1. Protitrhová zaujatosť – existuje tendencia podceňovať výhody trhového mechanizmu. Parafrázujúc Schumetera ide o „nezničiteľný predsudok, že každá akcia, ktorá má slúžiť pre tvorbu zisku, musí byť automaticky antisociálna“. 2. Zaujatosť voči spolupráci s cudzincami

– tendencia podceňovať výhody spolupráce so zahraničím. Ide napr. o mýtus, že medzinárodný obchod je hra s nulovým súčtom, kde zisk jednej strany je stratou pre druhú, z čoho prúdia protekcionistické názory. 3. Zaujatosť pre zachovanie pracovných miest – tendencia podceniť výhody racionalizácie výroby využitím zníženia pracovnej sily. Kde verejnosť vidí „deštrukciu pracovných miest“, tam ekonómovia vidia rast produktivity práce – základ ekonomického rastu, efektivity a konkurencieschopnosti. 4. Pesimizmus – tendencia zväčšovať ekonomické problémy a podceniť výsledky fungovania (trhovej) ekonomiky. Ľudia sú často presvedčení, že zarábajú a žijú horšie, než predtým a v budúcnosti ich čaká ešte problematickejší život navzdory faktom o zvyšovaní životnej úrovne. (CAPLAN 2007, 30-49.)

17 Výskumy verejnej mienky boli vykonané na reprezentatívnej vzorke. Indikátorom paternalizmu bola miera súhlasu s nasledujúcimi tvrdeniami: „štát by mal prísne kontrolovať ceny“, „vláda zodpovedá za prácu a životnú úroveň ľudí“, „najdôležitejšie firmy majú byť riadené … štátom“, ďalej postoj k preferovanému typu ekonomiky, hodnoteniu malej privatizácie a odpoveď na otázku: „Do akej miery bolo potrebné meniť ekonomiku spred roka 1989?“. Indikátorom egalitárstva bola miera súhlasu s tvrdením: „rozdiely v príjmoch by sa mali zmenšiť“ a nesúhlas s tvrdením: „je správne, aby kvalifikovaní zarábali aj omnoho viac ako iní“. (KRIVÝ 2001, 298-299.)

18 Zvýšenie priamych daní môže posilniť daňovú optimalizáciu, kreatívne účtovníctvo, presun daňových subjektov do šedej ekonomiky alebo do zahraničia a vytvára aj hrozbu konzervácie zamestnanosti na nízkej úrovni. Zvýšenie nepriamych daní prináša hrozbu masovej nákupnej turistiky do susedných krajín. Ani jeden krok teda nemusí priniesť želaný efekt, ktorým je výraznejší nárast daňových príjmov do štátneho rozpočtu.

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10