Ut, 19. marca 2024.

Ako vnímali Slováci revolučné udalosti rokov 1848-49?

Vznik občianskej spoločnosti, rozpad feudalizmu a nezávislosť pre maďarský národ: tieto hlavné ciele viedli maďarskú revolúciu a neskôr boj za slobodu v rokoch 1848-49. Ale ako sa k tejto udalosti stavali iné národy žijúce na území Uhorského kráľovstva, medzi nimi Slováci? Nasleduje rozhovor s maďarským historikom Józsefom Demmelom.

József Demmel, PhD. (Budapešť, 1982) Vyštudoval dejiny a slovakistiku na budapeštianskej univerzite Lóránda Eötvösa, dnes je vedeckým pracovníkom Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, ktorý sídli v Békešskej Čabe. Špecializuje sa na proces formovania národov v 19. storočí v kontexte Uhorska, s dôrazom na slovensko – maďarské vzťahy. Je autorom publikácií: „… egész Szlovákia elfért egy tutajon…“ Tanulmányok a szlovák történelemről a 19. századi Magyarországon. (Bratislava: Kalligram, 2009); A szlovák nemzet születése. Ľudovít Štúr és a szlovák társadalom a 19. századi Magyarországon. (Bratislava: Kalligram, 2011); „ale i tá láska ostala len platonickou“. Súkromný život Ľudovíta Štúra. (In OS – Občianska spoločnosť, 3/ 2011) a editorom výberu z prác Ľ. Štúra, B. Grünwalda a M. Mudroňa: Ľudovít Štúr: A szlávok és a jövő világa. Válogatott írások és beszédek. Ed. Demmel József. (Bratislava, Kalligram, 2012); Grünwald Béla – Mudrony Mihály: A Felvidék. Ed.: Demmel József – Kocsis Aranka (Bratislava: Kalligram, 2011).

Ak sa pozeráme na 1840-te roky  – teda na obdobie bezprostredne pred vypuknutím revolúcie, boli na území Uhorska tie krivdy etnického charakteru (napríklad v prípade Slovákov), o ktorých sme mohli neskôr tak veľa počuť?  Aká bola v tom čase verejná nálada?

Na území Uhorska vznikli v tom období  vážne národnostné konflikty a to už na konci 1830-tich rokoch, ale v podstate v 40-tich rokoch sa to začalo otvorene prejavovať v tlači ako aj v politickom živote.

Ktoré boli hlavné požiadavky uhorských národností a ako na ne reagovala maďarská elita?

V podstate národnosti argumentovali právom na používanie jazyka, maďarská elita tieto požiadavky odmietla a to z toho dôvodu, že v jej ponímaní bol politický národ jednojazyčný. Maďarská politická elita uznala za národ len tie etniká, ktoré disponovali vlastným štátom. Teda spoločenstvo, ktoré nemalo svoj vlastný štát, maďarská elita nepokladala za národ. Práve z tohto dôvodu uznali za národ Čechov či Rumunov, ale neuznali napríklad Slovákov.

Revolučné udalosti rokov 1848-49 mali dve hlavné ciele: prvým bol boj o premenu spoločnosti, druhým bolo získanie nezávislosti pre maďarský národ. Z týchto dvoch cieľov, ktorý dokázala slovenská elita podporovať, a či vôbec došlo k podpore týchto snáh z ich strany?

Aby sme mohli zodpovedať túto otázku, treba preskúmať Slovenské národné hnutie. Existovala veľmi úzka skupina slovenskej inteligencie (pozostávajúca z niekoľko desiatok, stoviek ľudí), ktorá už bola ovplyvnená ideami moderného nacionalizmu. Táto skupina samozrejme odmietla podporiť snahy maďarského národa. Ich hlavným cieľom bolo, prirodzene, aby sa rozvíjal a posilňoval slovenský národ, a práve z tohto dôvodu sa s nevôľou prizerali nielen na maďarské národné úsilia, ale celkovo sa vážnejšie neusilovali ani o rozvoj spoločnosti. Pre štúrovcov bolo totiž prvoradým cieľom rozvoj slovenského národa.

Znamená to teda toľko, že už od začiatku stáli na strane Habsburgovcov?

V podstate to tak vyzerá, i keď je to často veľmi ťažké usúdiť, ale skôr áno.

Ako sa k tejto udalosti stavali slovenskí poddaní? Vieme totiž, že maďarskí poddaní podporovali revolúciu, totiž išlo o zlepšenie ich štatútu.

V prípade poddaných sa môžeme stretnúť s podobnou situáciou, totiž práve táto skupina bola jednoznačným víťazom tejto spoločenskej premeny. Kde ale táto premena bola problematickejšia, to bola oblasť šľachty. V regiónoch s prevahou slovenského obyvateľstva totiž žil veľký počet (desaťtisíce osôb) uhorskej šľachty, ktorá veľmi zle rozprávala po maďarsky a ktorej materinským jazykom bola slovenčina. Hlavne v prípade staršej generácie tejto šľachty, ktorá ešte navštevovala latinské školy, bola táto zmena problémová – teda to, že sa úradným jazykom stala len maďarčina a nemohli používať ani latinčinu. Tým pádom darmo disponovali politickými právami, nemohli ich využívať, lebo napríklad nevedeli ani vystúpiť  s prejavom na uhorskom sneme, totiž mali problém s komunikáciou v maďarčine. V tomto období sa v kruhu šľachty so slovenským materinským jazykom uskutočnili aj petičné hnutia, aby maďarská vláda zmenila tento zákon a nech sa v ich vlastných župách môže rozprávať naďalej po latinsky. Oni však neboli účastníkmi Slovenského národného hnutia, patrili len do skupiny uhorskej šľachty so slovenským materinským jazykom.

Prečo ste použili výraz „šľachta so slovenským materinským jazykom“ a nie „slovenskej národnosti“?

V tomto prípade treba byť opatrnejší pri formulácii, lebo hovoríme o veľmi zložitej identite. Títo ľudia pociťovali veľmi silnú identitu k maďarskému štátu a kultúrnu identitu maďarskej šľachty, ale čo sa týka identity materinského jazyka, tu ide jednoznačne o väzbu k slovenskému prostrediu a k slovenskému jazyku. Je to badateľné hlavne v prípade nižšej šľachty, ale napríklad na území Turčianskej a Liptovskej župy aj predstavitelia vrchnej šľachty ovládali na veľmi dobrej úrovni slovenčinu.

15. marca 1848 vypukla v Pešti revolúcia vedená radikálnou mládežou proti polofeudálnym pomerom v krajine, ktorá tak otvorila dvere veľkému boju za slobodu v Uhorsku. Každoročne oslavujú Maďari 15. marca svoj najväčší národný sviatok, ktorý je považovaný za symbol slobody maďarského národa.

március15

15. marca 1848 vypukla v Pešti revolúcia vedená radikálnou mládežou proti polofeudálnym pomerom v krajine, ktorá tak otvorila dvere veľkému boju za slobodu v Uhorsku. Každoročne oslavujú Maďari 15. marca svoj najväčší národný sviatok, ktorý je považovaný za symbol slobody maďarského národa.

Slováci teda nechceli podporiť nielen získanie nezávislosti pre maďarský národ, ale ani feudálne premeny v spoločnosti?

Na základe najnovších výskumov vieme povedať, že Slováci mali záujem predovšetkým o to, že ak je to možné, nech sa nezmení nič.

Súčasne ale máme vedomosť o tom, že v maďarskom vojsku honvédov slúžil celý pluk slovenských poddaných, i keď je možné, že v tomto prípade boli povinní nastúpiť do vojska.

Áno, v tomto prípade ide o pluk, ktorých členov vyberali nábormi v oblastiach s prevahou slovenského obyvateľstva. Ak si dobre spomínam, touto témou sa zaoberal maďarský historik Róbert Hermann, ktorý odhaduje počet Slovákov v maďarskom vojsku honvédov na 16-18 000, a to na základe údajov z miest, kde sa tieto nábory uskutočnili. Keď totiž išlo o župy s prevahou slovenského obyvateľstva (napr. Oravská, Trenčianska, Liptovská župa), v tomto prípade mohlo teda ísť o honvédov so slovenským materinským jazykom.

Prečo slovenská šľachta, ale ani Slovenské národné hnutie, nezačali proti maďarskej revolúcii kontrarevolúciu?

Toto tvrdenie nie je úplne pravdivé, pretože iniciatíva tam bola. V Turčianskej župe sa napríklad mobilizovali proti maďarskej revolúcii, čo organizovala slovenská šľachta. Táto skupina mala však veľmi zaujímavú predstavu.  Chceli zmeniť spomínaný zákon, teda aby sa na uhorskom sneme mohli prejaviť aj vo svojom materinskom jazykom a nielen v maďarčine, realizáciu toho si však predstavovali za ruskej alebo cisárskej podpory. Táto skupina bola samozrejme prichytená  už hneď na začiatku, a to pri zhromažďovaní zbraní. Z celej akcie sa potom neuskutočnilo nič. Avšak existovala vrstva slovenskej inteligencie vedená Ľudovítom Štúrom, ktorá sa vzoprela novému maďarskému systému, a postavila sa na stranu cisára. V septembri 1848 sa objavila táto skupina ozbrojená na moravsko-maďarskej hranici v Nitrianskej župe.

Ale taký typ odporu, aký zorganizoval napríklad u Rumunov Avram Iancu (rumunský revolucionár a právnik, ktorý viedol rumunské povstanie v Sedmohradsku/Erdély proti maďarskej revolúcii a boji za slobodu 1848/49 – pozn. red.) nebol teda v tom čase u Slovákov?

Povstanie takéhoto rozmeru u Slovákov samozrejme nebolo.

Čo bolo teda príčinou, že sa Slováci až tak ostro nepostavili proti maďarskej vláde? Neboli teda tie rozpory až také veľké?

Odpoveď treba hľadať v identite. Ľudia mali v tom období úplne inú štruktúru identity ako dnes. To, že mal niekto materinský jazyk slovenčinu, ale pritom bol aj maďarským šľachticom a evanjelikom, alebo to, že sa modlil po slovensky, ale čítal nemecké noviny – bolo úplne normálne. Toto je pre nás už nadnes niečo úplne nepochopiteľné. Ľudia mali teda toho času veľmi pestrú identitu. Z toho dôvodu v čase veľkých zmien, v rokoch 1848-49, mnohí ani nevedeli, na ktorú stranu sa majú postaviť. Báli sa, že budú vyhlásení za zradcov, či ich obvinia z toho, že hrajú na dve strany. Ich štruktúra identity, ktorej korene siahajú niekde do 18. alebo 17. storočia, bola teda značne ovplyvnená nastupujúcimi zmenami a oni nevedeli si s touto situáciou čo si počať.

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 sa zrealizuje ústavná nezávislosť maďarského národa. Následne sa národnostné rozpory v kruhu Slovákov viac posilnili?

V podstate hlavný cieľ – vznik slovenského národa, vznik slovenskej spoločnosti – ostal, ale nástroje sa zmenili. Ešte v 1840-tich rokoch išlo len o hnutie veľmi malých rozmerov, prívržencami bola skutočne len malá skupina ľudí (10-30 osôb). Následne v 50-tich, a hlavne 60-tich rokoch, bol vybudovaný okolo slovenského národného hnutia dosť vážny inštitucionálny systém – školy, Matica slovenská, tlač (noviny, časopisy, denníky), ktoré potom v 70-tich rokoch začala odstraňovať maďarská vláda. V tomto období sa teda priestor pre slovenského národné hnutie opäť značne zúžil. Avšak slovenské národné úsilia mali svoj zlatý vek trvajúci tak 5-6 rokov, ktorý nastal v prvých rokoch 1860-tich a 70-tich rokov.

Na záver môžeme teda tvrdiť, že slovenská inteligencia v podstate chcela ostať lojálnou k maďarskej vlasti v rokoch 1848-49, ale tak, že ostanú Slovákmi? Táto lojalita potom v 1870-tich rokoch zanikla?

Je veľmi ťažké odpovedať na túto otázku, pretože Slováci celkovo chceli ostať lojálni, a tá časť, ktorá rozmýšľala inak, bola skutočne len veľmi malá. Avšak to, aké predstavy mala táto malá skupina Slovenského národného hnutia vedená Ľudovítom Štúrom, by mohlo byť tou druhou otázkou. Totiž napríklad v rokoch 1848-49, keď sa už menovaná skupina objavila v krajine ozbrojená, tak ani počas prvého, ale ešte ani počas ich druhého ozbrojeného ťaženia, nebolo medzi ich požiadavkami vznik samostatného slovenského štátu. Predstavu o tom, že územie Slovenska a Slováci by sa mali osamostatniť od Maďarska nastolili až polrok po skončení vojny, keď si už mysleli, žeby mohli získať dostatočnú spoločenskú podporu.

Zdroj: Rádio Patria: 1848 és a szlovákság