Dovolenkové destinácie maďarskej aristokracie v 18. a 19. storočí


Do konca 18. storočia trávila maďarská aristokracia dovolenku predovšetkým vo svojich vidieckych kaštieľoch. Členovia zámožnej šľachty sa však vehementne vyhýbali slneniu, v tých časoch totiž slnkom dohneda opálená pokožka bola príznačná jedine pre chudobných ľudí pracujúcich celý deň na poli. Páni a aj dámy tak museli i napriek letným horúčavám oddychovať v klobúkoch a pod slnečníkmi napríklad na takej Opatijskej riviére (maď. Abbázia; Chorvátsko). Pre vtedajších boháčov boli ale dovolenky skôr otázkou prestíže, než skutočnou cestou za odpočinkom.

Pre maďarskú šľachtu do 19. storočia nebolo príznačné organizovanie zahraničných dovoleniek spojených s turistikou. Do zahraničia sa cestovalo väčšinou len kvôli štúdiu, zároveň aj z obchodných dôvodov, prípadne na návštevu k príbuzným. Zámožných Maďarov v tých časoch nelákali ani architektonické zaujímavosti sveta, ako ani spoznanie histórie iných národov žijúcich v zahraničí. Mimo toho ich nenadchlo ani more a s tým spojené prípadné rekreácie na pobreží mora.

Časté cestovanie síce bezpodmienečne patrilo k životnému štýlu maďarskej šľachty, avšak cesty mali svoj presne určený harmonogram. Zimu a plesovú sezónu trávili zámožní Maďari väčšinou vo svojich mestských palácoch, kým na leto odchádzali do svojich vidieckych kúrií. Na jeseň zas trávili veľa času vo svojich poľovníckych kaštieľoch. Cestovanie bolo  charakteristické predovšetkým pre mužov, ktorí sa museli rôznych ciest zúčastňovať hlavne z povinnosti.

Leto však bolo tým obdobím, ktoré väčšina aristokratických rodín trávila spolu. V letnej sezóne prijímala daná bohatá rodina hostí, ako aj chodila na návštevy na statky susedov. Aristokracia trávila čas predovšetkým dlhými prechádzkami v prírode, bridžom (kartová hra), lovom ako aj záhradnými slávnosťami, kde nechýbalo veľké množstvo výborných jedál a vín. V tom čase bolo hlavným znakom zámožnosti maďarskej šľachtickej rodiny práve to, ak rodina vedela poskytnúť svojim hosťom čo najširší a najkvalitnejší sortiment jedál a pitia:

„No a samozrejme tu boli donekonečna trvajúce obedy a večery. V chladnej a oválnej miestnosti sedelo pri stole vždy veľa ľudí: najbližší členovia rodiny, strýkovia a tety, moje sestry s manželmi, politickí prívrženci pána Duciho ako aj umelci. Hostia u nás trávili viac týždňov. Dodnes je pre mňa záhadou, ako sme vedeli toho času zjesť tak veľa jedla. (…) Na Tiszadobe (Andrássyho kaštieľ, Maďarsko) bežný každodenný obed začínal výdatným predjedlom: soufflé so syrom alebo majonéza s rakom, potom nasledovala ryba z Tisy, výborná, čerstvá, na chrumkavo upečená kečiga (jeseter na rošte); potom servírovali hlavný chod, pravidelne pečené hovädzie, teľacie mäso alebo kačicu s troma-štyrmi oblohami a prívarkom; ako štvrtý chod nasledovala samostatne zelenina, poprípade špargľa; potom sa podávala torta a zmrzlina. (…) Potom sa už obed pomaly blížil ku koncu: nasledovala iba sladká kukurica s maslom (pravdaže sme dokázali zjesť po štyri-päť šúľkov kukurice), ako aj syr a čajové pečivo. Na záver sme si dali melón (…) a samozrejme všetky možné druhy ovocia, ktoré práve dozrievali v lete. Z vynikajúcich maďarských vín sme my, deti, nedostali. V hale sme si vypili po obede tureckú kávu. Pomaly prišiel popoludňajší čas na čaj…Čaj v skutočnosti neznamenal čaj v dnešnom slova zmysle, ale rôzne druhy zmrzlín, kávu so šľahačkou, päť-šesť druhov tort, koláče, teplé čajové pečivo, chlieb s maslom, dobošové rezy a opäť melón a rôzne druhy ďalších ovocí. O ôsmej večer nasledovalo nové, viacchodové menu začínajúce polievkou, ktoré bolo o niečo miernejšie a skromnejšie od poludňajšieho obeda“. (Károlyi Mihályné Andrássy Katinka – úryvok z jej spomienkovej knihy).

Šľachte sa zachcelo opustiť prostredie vidieckych kúrií a hojne prestretých stolov len príchodom 19. storočia, kedy ich vymenili za oddych v liečivých kúpeľoch. Leto a začiatok jesene trávila aristokracia v kúpeľoch napríklad na Tatranskej Lomnici, v Karlových Varoch, v Piešťanoch či v Bardejove. Zámožnejší si mohli dovoliť odcestovať aj na Opatijskú riviéru. V tých časoch o rodine, ktorá aspoň na pár dní neodcestovala do niektorých kúpeľov či k moru sa v spoločnosti začali šíriť klebety, že musí mať finančné ťažkosti. Samozrejme ešte aj vtedy sa cestovalo predovšetkým kvôli spoločenskému životu v týchto rekreačných sídlach spojených s večernými zábavami, než kvôli kúpaniu sa.

Urodzená maďarská šľachta si ku koncu 19. storočia obľúbila i prímorské pobrežia. Aristokrati radi navštevovali kaviarne, múzeá, kláštory ako aj večerné slávnosti v zahraničí. Ich obľúbenými miestami boli francúzska a talianska Riviéra, ďalej Taliansko, Grécko a Jadranské more. Skutočný cestovateľský boom do zahraničia nastáva vybudovaním železníc, ktoré umožnili rýchle a pohodlné cestovanie. Najväčší dobrodruhovia sa v tom čase odvážili navštíviť aj taký Egypt či ostrov Korfu.

Preložené z originálu: Vrabec Mária: Merre nyaralt a magyar arisztokrácia? (www.ujszo.com)

FOTO: bocskairadio.org