V januári 1767 bol vyhlásený Tereziánsky urbár


23. januára 1767 bol vyhlásený na území šiestich zadunajských žúp preslávený urbár panovníčky Márie Terézie (vláda 1740-1780), ktorý jednotne reguloval povinnosti uhorských poddaných voči zemepánovi. Nariadenie, ktoré bolo zavedené aj napriek nesúhlasu uhorského stavovského snemu, vstúpilo prvýkrát do platnosti na území Vašskej (Vas), Zalianskej (Zala), Šomodskej (Somogy), Šopronskej (Sopron), Tolnianskej (Tolna) a Baraňskej župy (Baranya). V nasledujúcich rokoch sa však ustanovenia kráľovnej rozšírili aj do ďalších uhorských žúp.

Potom ako Uhorsko (Magyarország), na základe zákonov z uhorského snemu v roku 1514, prijalo model tzv. „druhého poddanstva“ (rozšírený na územiach za riekou Labe), povinnosti poddaných sa stali na dlhé stáročia nosným pilierom domáceho zdaňovacieho systému. Je známe, že uhorskí poddaní odovzdávali v zásade tri dane: prvou privilegovanou osobou bol panovník, druhým ich zemepán a tretím katolícka cirkev (v čase chaotickej tureckej nadvlády si príjmy cirkvi často medzi sebou rozdeľovali práve panovník a zemepán). Z týchto troch druhov daní sa pokladalo za samozrejmosť zaplatenie prvých dvoch typov – štátnej dane, určenej predovšetkým na vojenské účely, respektíve cirkevného desiatku. Naopak, požiadavky zemepánov voči poddaným sa menili v závislosti od regiónov. Mimo zaplatenia deviatku (zaviedol ešte kráľ Ľudovít I. Veľký) žiadali zemepáni od svojich poddaných často aj rôzne dary a vynucovali od nich i vykonávanie verejných prác, nehovoriac o robote, ktorého mieru a rozsah niektorí zemepáni tak rozšírili, že popri mužoch sa týchto ťažkých poľnohospodárskych prác museli zúčastňovať aj ženy. Potom ako začiatkom 18. storočia (po vyhnaní Turkov a po skončení Rákocziho-povstania) zanikli tie zadné dvierka, ktoré umierňovali situáciu biednejšej vrstvy poddanstva, napätie v spoločnosti sa začalo zintenzívňovať.

Po povstaní Pera Segedinaca (1655-1736; srbský povstalec) v roku 1735 vypukli po Uhorsku nepokoje väčšieho-menšieho rozsahu namierené proti svojvoľnému vyčíňaniu zemepánov. Z nich posledné povstanie (v roku 1765-66 na území Zadunajska) podnietilo Máriu Teréziu k tomu, aby svojvoľne, bez súhlasu uhorského stavovského snemu, vyriešila problém ohrozujúci stabilitu jej krajiny. Panovníčka súrila zavedenie jednotného urbária aj z iných dôvodov, konkrétne preto, aby zlepšila finančnú situáciu poddaných, a tým posilnila hospodársky stav krajiny. Ako povedala: „kto chce strihať ovcu, musí ju najprv kŕmiť“.

jobbagyok-termenyado-beszolgaltatasa_5bhpa1hw

Poddaný pri platení naturálnych dávok.

S cieľom vyberania čo najväčšieho počtu daní vytvorila Mária Terézia, za pomoci svojich radcov, behom roku 1766 jednotný urbár, ktorý bol prvýkrát predstavený 23. januára 1767 v hore spomenutých šiestich zadunajských župách. Nariadenie kráľovnej nezmenilo deviatok zavedený Ľudovítom I. Veľkým, naopak regulovalo na štátnej úrovni mieru a rozsah robotu, ktorý zneužívali zemepáni. Mária Terézia prispôsobila robot veľkosti pôdy a finančnej situácii želiarov nedisponujúcimi pôdou (v čase poddanstva išlo o príslušníkov najchudobnejšej vrstvy poddanského obyvateľstva).

1221Podľa urbára poddaní, ktorí disponujú celým statkom, dlhujú odpracovať zemepánovi týždenne 1 deň so záprahom, alebo 2 dni ručnej práce. V prípade želiarov disponujúcimi obydlím to znamenalo zníženie práce na 18 dní ročne, kým u želiarov bez obydlia na 12 dní ročne. Navyše, poddaní so statkami platili ďalší 1 forint na tzv. dymovú daň (maď. füstadó/ füstpénz; daň uplatňovaná po rodinnom krbe, ktorú musel zaplatiť každý poddaní a každý ženatý želiar bez ohľadu na kvalitu jeho statku), pričom nariadenie stanovovalo aj to, akým spôsobom si môže ich zemepán vymáhať deviatok, zároveň mimo uvedených požitkov, na aké ďalšie dary si môže nárokovať (napr. 1 holba masla, 2 kapúni – za mlada vymiškovaný kohút chovaný pre mäso, 12 vajec).

Môžeme si teda všimnúť, že Tereziánsky urbár bol vlastne vydaný na ochranu poddanstva. Nariadenia kráľovnej síce uvalili na nevoľníkov značné bremená, ale minimalizovali možnosť zneužitia poddanstva ich zemepánmi. Inou otázkou je, že novozavedené požitky neboli posudzované na území Uhorska všade rovnako. Kým na území Hornej zeme (Felvidék) priniesol urbár kráľovnej pre tunajších poddaných značné úľavy, keďže boli dlhé obdobie zaťažovaní vysokými daňami, na území Zadunajska naopak znamenal nárast nových bremien a povinností.

Prevažná väčšina uhorského obyvateľstva však s veľkými nádejami očakávala príchod kráľovskej komisie, ktorá sa prvýkrát objavila 23. januára 1767 v zadunajských regiónoch, neskôr pokračovali smerom na východ krajiny. Najdôležitejšou úlohou komisárov, ktorých vyslala Mária Terézia, bolo v daných župách sčítanie vlastníkov pôdy, respektíve registrácia poddaných. Komisári počas tejto prieskumnej cesty podrobne informovali aj o prírodných podmienkach, ako aj o rozmeroch tunajších statkov, pasienkov, lúk a záhrad, zároveň sa zaoberali aj právnym postavením a daňovými zvykmi tu žijúceho poddanstva. Táto práca prirodzene zabrala veľa času, a tak niet divu, že prieskumy sa v Hevešskej župe (Heves megye) začali v roku 1770, naopak v Boršodskej župe (Borsod megye) sa začali len o rok neskôr. Je dôležité povedať, že dovtedy neexistovali precíznejšie informácie o ekonomickom a hospodárskom stave a výkonnosti krajiny, aké poskytli práve tieto výskumné práce. Tereziánskym urbárom si panovníčka Mária Terézia do veľkej miery splnila svoj vytýčený cieľ. Jej nariadenia ostali platné až do prijatia tzv. marcových zákonov v roku 1848, kedy boli feudálne vzťahy medzi poddanými a šľachtou zrušené.

Preložené z originálu: Tarján M. Tamás: 1767. január 23. | Mária Terézia kihirdeti az úrbéri rendeletet