Vzájomne sa posilňujúc


Našu návštevu predchádzalo dlhé dohadovanie vhodného termínu, nakoľko denný program Ferenca Csengera, vedúceho redaktora Slovenského rozhlasu je cez týždeň veľmi nevypočítateľný, očakávané vzácne chvíle víkendu sú zas vyhradené rodine. „Odkedy sme sa z Galanty odsťahovali do Matúškova, bez presného denného režimu by sme nemohli fungovať. Ale ako všetci, naučili sme sa to aj my, a dnes už fungujeme bez problémov,“ začína rozhovor manželka, Krisztina.

„Pravda, od januára sa musíme prispôsobovať už len školskému programu detí, a odchodu Feriho vlaku. Žiaľ, vypršala mi totiž pracovná zmluva, a teraz som v hlavnom zamestnaní manželka a matka. A hoci je to krásna úloha, predsa by som rada pracovala, keby som našla vhodnú prácu,“ vzdychá, keď nám prináša voňavú kávu. „Mojím prvým pracoviskom bola maďarská redakcia Slovenského rozhlasu, v roku 1999 po ukončení obchodnej akadémie v Dunajskej Strede ma zamestnali ako vedúcu produkcie. Moja zmluva bola ale len na dobu určitú, napriek tomu počas tohto zastupovania som dúfala, že tam môžem zostať. Prišla som do veľmi dobrého kolektívu, tu som spoznala aj Feriho. Za veľmi krátky čas sme sa zosobášili, a o rok na to sa narodila Orsi. Nakoniec som zostala na materskej šesť rokov, pretože v roku 2003 sa narodil aj Ákos.

Na jednej vlnovej dĺžke

„Už vtedy sa diali veci veľmi rýchlo. S Kisztinou sme dlho neváhali, neboli sme prvým manželským párom v redakcii, „ prevezme slovo Ferenc. „Mňa už brali ako starého rozhlasáka, v roku 1988 ma zamestnali ako hlásateľa. Neskôr som viedol mládežnícke relácie, ale často som to skúšal aj ako moderátor. Keď som mal pocit, že musím ísť ďalej, potrebujem niečo nové, pracoval som ako hudobný redaktor. Niežeby som mal neposednú povahu,“ pozrie sa na svoju manželku, „ale keď nedokážem naplniť svoje predstavy, idem ďalej. Napriek tomu sa však všetko vyvíjalo dobre, pretože buď na plný úväzok, alebo ako externý spolupracovník som mohol robiť to, čo mám najradšej: pracovať v rozhlase. Ale aby som nezabudol, v roku 2001 som mal nepríjemné prechodné obdobie, keď Krisztina bola na materskej, a ja som zostal bez roboty v rozhlase. Našťastie v maďarskej redakcii televízie som mohol pracovať externe, a táto skúsenosť ma presvedčila o tom, že musím stáť na viacerých nohách. V Soprone som vyštudoval predškolskú pedagogiku, a následne – hlavne kvôli zdravotnému stavu môjho synčeka – v Budapešti som sa zúčastnil tzv. senzomotorického tréningu, a stal som sa terapeutom,“ vymenúva udalosti svojho života pán domu.

Keďže rodičia poznajú zdravotný stav svojho synčeka, otvorene o tom aj hovoria. „Cítila som, že Ákos je iný než Orsolya, keď som ich porovnávala, ale rozdiely som pripisovala rozdielom medzi pohlaviami. Ale keď ako dvojročný ešte nezačal rozprávať, upozornila som nášho detského lekára, že to nie je v poriadku. On ma upokojoval tým, že chlapci sú lenivejší. Ako trojročného sme ho chceli zapísať do škôlky, ale keďže ani vtedy ešte neprehovoril, vyšetrili ho. Keďže dokázal na seba položiť šesť kociek, usúdili, že je zdravý. Márne som hovorila odbornému lekárovi, že je nervózny, samopašný, ťažko zvládnuteľný, márne som sa usilovala, moje obavy nikto nebral vážne,“ spomína matka, a otec pokračuje: „Keď som začal s Ákosom precvičovať cviky na rozvoj reči, ktoré som sa naučil v Budapešti, dosahoval značné pokroky. Aj preto sme sa rozhodli, aby s ním pracovali mesačne raz tam. Autizmus je žiaľ, veľmi ťažko diagnostikovateľný, dlho sa ani lekári s určitosťou nevyjadrovali. Len teraz, začiatkom roka sa stalo istotou, čo sme už od začiatku cítili: Ákos je tzv. autista s vysokou funkcionalitou. Na niektoré veci je otvorený, empatický, rozumie logike udalostí, je aj svojím spôsobom komunikatívny, ale nakoľko je schopný rozvoja, to je tajomstvo. Teraz je žiakom prvého ročníka miestnej základnej školy, a potrebuje síce iný prístup, ale učiteľa poslúcha. Zaujíma ho učenie sa, na polroka dostal výborné hodnotenie. Samozrejme, je preňho dôležité, aby všetko malo svoj presný časový plán, a má svoje rituály. Predovšetkým kvôli nemu sme sa odsťahovali z Galanty do Matúškova, pretože vidiek je bohatší na podnety. Môže sa voľnejšie pohybovať, behať v záhrade, blízkosť psa a mačky naňho tiež vplýva pozitívne. Obnova, rekonštrukcia starého domu nie je jednoduchá úloha, snažíme sa ho vytvárať tak, aby každému z nás vyhovovala. Čaká na nás veľa práce, výmena strechy. Trochu sa toho aj bojíme, nevieme, ako bude vplývať veľký chaos na Ákosa, ale vyriešime aj to. Máme obrovskú radosť, že sa rozvíja, a to nehovoríme len my, ale aj odborníci bratislavského centra pre autistov, ktoré navštevujeme raz týždenne.

Bežné dni

Rodičia osemročného Ákosa priznávajú, že väčšinu ich energie berie jeho výchova. Samozrejme je veľmi dôležité pre nich, aby sa jedenásťročná Orsi necítila odsunutá. „Našťastie chápe inakosť svojho brata, ochraňuje ho, ale určite jej chýba vzťah súrodencov, ktorý vidí v iných rodinách. Preto sa s radosťou a často stretávame s členmi našej širšej rodiny, so starými rodičmi, so súrodencami mojej manželky, so sesternicami, bratrancami, lebo v tomto prostredí sa aj Ákos cíti dobre,“ vysvetľujú.

Spojenie rozhlasu a televízie prinieslo do života Ferenca Csengera ďalšiu zmenu, od druhého polroka 2011 sa stal vedúcim nového tímu v televízii. „Mám veľmi rád nové výzvy, a keďže mi nechýba obrazovka, rád pracujem v pozadí. Všetci sme spokojní s tým, že rozšírenie vysielacieho času sa stretlo s pochopením, a máme spätné väzby, že čoraz viac ľudí pozerá dvojtýždenne v pondelok vysielané dokumentárne filmy, stredajší Magazín a piatkovú reláciu Zoči-voči. Napriek tomu, že to dá veľa práce, raz za dva týždne rád moderujem popoludňajšiu reláciu. Samozrejme, viem, že vtedy má Krisztina oveľa viac práce ako inokedy, lebo väčšinou sa dostanem do Galanty večer o siedmej, a tam ma musí ona vyzdvihnúť.“

„Je to len otázka organizovania si času,“ poznamenáva Krisztina, „vyriešili sme to aj vtedy, keď som pracovala aj ja v Bratislave, aj teraz to zvládneme. A keď náhodou všetko vybuchne, moja mama to vyrieši, a zoberie Feriho, Orsolyu kam len treba. Ale priznávam, že by som rada pracovala, veľmi mi chýba kolektív.”

Rozhovor preruší príchod Ákosa, ktorý nám najprv vysvetlí, kto sú priatelia rybičky Nema, potom nám naznačí, aby sme si pozreli film. „Veľmi má rád tento film a knižku,“ dodáva Orsi, „ale zaujíma sa aj o iné veci. Jeho obľúbenou zábavou je aj počítač, napriek tomu, že ho nikto neučil, ako ho používať.”

„Pre dnešné deti je samozrejmosťou obsluhovanie počítača,“ dodávajú obidvaja rodičia. Sediac pre obrazovkou sme si ani nevšimli, že Ákos nás sleduje, a teraz presne vie, ktorá klávesnica ako funguje, a rozumie aj fungovaniu hier. Orsi sa tiež zaujíma o rôzne veci, má rada dejepis, obdivuje astronómiu, ale keďže teraz chce byť detskou lekárkou, samozrejme má rada aj biológiu. Radosť z čítania sme vypestovali u nej my, v našej rodine je kniha väčšou hodnotou ako nejaké značkové oblečenie alebo hocičo iné.

Našu hierarchiu hodnôt neovplyvňujú vonkajšie tlaky, nezaujíma nás, že sa nájdu aj takí, ktorí s nami nesúhlasia. Svojim deťom chceme zabezpečiť tri najdôležitejšie veci, ktoré rodič môže dať dieťaťu, a to je pozorné načúvanie ich potrebám, bezpečie a láska. Je to základ a podstata pre nás.”

Krisztina: „Teraz už viem, a odporúčam každému rodičovi, aby počúval svoje pocity, aby sa nenechal ovplyvňovať, aby šiel ďalej a hľadal odpovede na svoje pochybnosti a otázky, keď si myslí, že jeho dieťa nie je v poriadku, lebo rodič pozná najlepšie svoje dieťa a väčšinou má pravdu!”

Podľa dnešného stavu vedy sa autizmus nedá vyliečiť. Existuje ale veľa rôznych metód na rozvoj schopností a zručností, ktorými sa život autistu uľahčí. Autisti zápasia s problémami v troch oblastiach života: v oblasti komunikácie, spoločenských vzťahov a ťažkosťami v oblasti tzv. sociálnej predstavivosti. Pod komunikáciou netreba predovšetkým chápať len rozprávanie, síce sa stáva aj to, že autista sa nenaučí rozprávať. V medziľudských vzťahoch je hlavným problémom to, že autisti nepochopia, a preto nemôžu dodržiavať nepísané pravidlá spoločenského správania. Sociálna predstavivosť je zasa pochopenie úmyslov, pocitov iných.

Text: Szonya Péterfi, foto: Tibor Somogyi, preklad: Liliana Bolemant

Vasárnap, 9. 5. 2012.