„Busójárás” je jedným z najzaujímavejších a medzinárodne známych fašiangových slávností v Maďarsku. Slovo „busójárás“, v preklade „pochod-Bušó“ (chorv. pohod bušara; ang. Busó-walking) je typ ľudového strašidlochodenia, ktorý sa každoročne organizuje v čase fašiangov v malom mestečku na Dunaji s názvom Mohács (slov. Moháč). V roku 2009 uznalo UNESCO pochod Bušov za svetové kultúrne dedičstvo. Šesťdňová fašiangová slávnosť sa pokladá za najväčšiu v Maďarsku a každoročne privádza do mesta desaťtisíce návštevníkov. V nasledujúcej časti predstavíme históriu, ľudové zvyky a tradície tejto veľkolepej veselice spojenej s vyháňaním zimy.
Busójárás (vyslov „bušójáráš“), ktorého neoddeliteľnou súčasťou sú rôzne strašidelné démonické masky, má svoje korene v starých fašiangových dramatických tradíciách tzv. Šokcov/Šokavcov (maď. sokácok). Ide o etnografickú skupinu južných Slovanov rímsko-katolíckeho vierovyznania, ktorí žili v Moháči a v jeho okolí. Traduje sa, že pôvod desivých masiek používaných počas Busójárás siaha až do obdobia nadvlády Turkov (medzi rokmi 1541-1699). Legenda hovorí, že vynaliezaví Šokci si obliekli diabolské masky a v sprievode desivého vreskotu sa vyrútili na poverčivých Turkov, ktorí sa tak smrteľne vydesili týchto „pekelných duchov“, že všetko ponechali bokom a bezhlavo zutekali pred hrôzostrašnou armádou démonov.
Táto legenda, i keď je skutočne veľmi zaujímavá, nemá reálny historický základ. Moháč bol totiž oslobodený spod tureckej nadvlády v roku 1687 a dosídlenie veľkej skupiny Šokcov na toto územie nastalo až desať rokov po tejto udalosti. Šokci, pôvodom z Balkánu, priniesli tento ľudový zvyk pravdepodobne zo svojho bývalého domova, ktorý sa neskôr v Moháči – v maďarskom kultúrnom prostredí, formuloval ďalej a nabral svoju dnešnú podobu. Prvé zmienky o tejto ľudovej tradícii pochádzajú z konca 18. storočia. Dnes je tento veľkolepý ľudový zvyk jedným z najznámejších fašiangových slávností v Maďarsku spojený s lúčením sa so zimou.
Tradičná maska Bušov vyhotovená z vŕbového dreva. Pôvodne sa masky farbili na sýto červený farebný odtieň krvou zvierat, dnes sa už používajú umelé farby.
Fašiangy, ktoré začínajú na deň Troch kráľov (6. január) a trvajú do Popolcovej stredy (40. deň pred Veľkou nocou), sú v európskej kultúre tradične obdobím rôznych zábavných veselíc a hostín. V 16. a 17. storočí boli fašiangové zábavy prevažne zakázané, symbolizovala ich totiž bujnosť, lenže archaické tradície sa ukázali byť silnejšími než cirkevné zákazy. Vrcholným bodov fašiangov je samotný karneval, ktorý sa v maďarskom ľudovom jazyku označuje slovom „farsang farka” (chvost fašiangov). Ide vlastne o trojdňovú zábavnú oslavu na rozlúčenie sa so zimou. Nielen spomínaný pochod-Bušó, ale aj všetky dnes známe karnevalové oslavy (napr. karneval v Benátkach či v Rio de Janeiro) majú svoj pôvod práve v tejto starodávnej tradícii spojenej s vyprevadením zimy a privítaním jari.
Busójárás patrí medzi tie typy dramatických ľudových hier, počas ktorých sa účastníci ukryjú pod rôzne masky a oblečú si maškary, aby niekoho či niečo zosobnili. Počas pochodu-Bušó majú masky a maškarné obleky mimoriadne dôležité postavenie. Masky Bušov sú tradične vyhotovené z mäkkého vŕbového dreva a vyrábajú ich na tieto výrobky špecializovaní miestni drevorezbárski majstri. Existuje viacero typov masiek, ktoré sa líšia jednak formou a jednak farebným vyhotovením. Ich spoločnými znakmi sú grimasa na tvári, baranie či kozie rohy, ako aj použitie jasných farieb, ktoré zvyšujú desivý efekt. Pri výrobe masiek vychádzajú umelci z historických kresieb, ktoré sa dedia z generácie na generáciu. Kedysi sa masky farbili na sýto červený farebný odtieň krvou zvierat, dnes sa už používajú umelé farby a farebné odtiene masiek prechádzajú aj do hnedej alebo do čiernej farby.
Medzi hlavné elementy tradičného odevu účastníkov pochodu Busójárás patria mimo strašidelných masiek aj krátky baraní kožuch s vyvráteným kožuchom (maď. bekecs), biele široké nohavice vyplnené slamou, čižmy alebo bačkory, respektíve laná, reťaze, zvonce a rapkáče. Krátky kožuch je poviazaný lanom alebo reťazami, na ktoré sa povešajú zvonce. Nepostrádateľnými doplnkami tradičného odevu sú aj kapsa, kyjak vyrezaný z dreva, ako aj drevený roh vydávajúci hrozné zvuky. Mimo účastníkov s desivými maskami sa v sprievode objavujú aj tzv. „pekní-Bušovia” (maď. szép busók). Väčšinou ide o dievčatá a ženy, ktoré nemajú desivý výzor, ale sú oblečené do tradičného ľudového kroja Šokcov pričom tváre majú zahalené závojom.
Bušov tradične sprevádzajú aj tzv. „pekní-Bušovia” (maď. szép busók). Ide o ženy oblečené do tradičného ľudového kroja Šokcov pričom tváre majú zahalené závojom.
Ďalšiu maškarnú skupinu v pochode tvoria tzv. jankele/jankelovia (maď. jankelék). Kostým jankele tvoria rôzne handry, pričom postava nesie na chrbte batôžtek, ktorý je takisto naplnený handrami. Podľa ľudového zvyku jankelovia tradične hádžu počas sprievodu svoje vrecia pekným mladým ženám a dievčatám. Tento zaujímavý zvyk je založený na pravdivom príbehu, ktorého korene siahajú do 1890-tich rokov. V tom čase prišiel z Viedne do Moháča židovský obchodník Jankele Grün, ktorý sa živil tým, že predával použité šaty, ktoré nosieval so sebou vo vreciach. Jankele sa stal obľúbeným terčom pouličných detí, ktoré ho napodobňovali a neustále sa mu vysmievali. Obchodníka raz tak naštvala ich bezočivosť, že chytil jedno vrece a praštil ho o drzé decká. Tento čin neskôr inšpiroval účastníkov pochodu-Bušó, s ktorými sa odvtedy tradične objavuje aj skupina jankele. Ide o mladíkov oblečených do tradičného odevu, ktorí mimo toho, že hádžu k divákom vrecia sú známi aj tým, že sypú popol, múku či piliny na ľudí a bijú sa medzi sebou handrami.
Mladí chlapci oblečení ako Jankele na starej fotografii.
Podľa starej tradície sa Busójárás začína vylodením na rieke Dunaj. Účastníci sprievodu nastúpia do lodí na Moháčskom ostrove (maď. Mohácsi-sziget alebo Margitta-sziget; chorv. Vada) a uprostred hrôzostrašného vreskotu a hlasu rapkáčov sa preplavia Dunajom. Samotný pochodom začína v Moháči na námestí Kóló-tér. Bušovia pochodujú v skupinách, pričom počuť gajdy a neustály zvuk rapkáčov.
Bušovia pochodujú na ulici v Moháči.
Podľa tradície v čase fašiangov neplatia na Bušov morálne pravidlá každodenného života a tak sa počas sprievodu môže stať, že niektorí účastníci vojdú do miestnych krčiem či domov, kde zabávajú ľudí rôznymi šibalstvami. Mimo toho je zvykom u Bušov vystrájanie nezbied s peknými ženami. Bežne sa stáva, že z pouličných divákov vylovia najkrajšie dámy, ktoré potom vyobjímajú. Busójárás spestruje aj tzv. koč-Bušov (maď. busószekér), na ktorom sú na spice kolies pripevnené bábky oblečené v kostýmoch Bušov. Keď sa sprievod dostane na Hlavné námestie začína samotné vyvrcholenie fašiangovej zábavy – pochovanie zimy. Na námestí sa zapáli obrovská hranica a do rieky sa pustí rakva symbolizujúca zimu. Medzitým vidieť veselý roztancovaný sprievod Bušov a predstavenia početných tanečných folklórnych súborov.
V minulosti chodili Bušovia z domu do domu za sprievodu húkania, vreskotu, zvuku zvonov a rapkáčov, aby takýmto spôsobom zavinšovali domácim všetko dobré, alebo vykonali rôzne kúzla na zabezpečenie plodnosti a bohatej úrody, za čo potom dostávali rôzne dary v podobe jedla a pitia.
Informácie z: www.mohacsibusojaras.hu; www.origo.hu; www.funzine.hu
