Zsolt Gál: Argentína na Dunají – populistická ekonomická politika ako najväčší nepriateí udržateľného hospodárskeho rastu

Úplná neúčinnost a škodlivost populistickej eikoinomíckej politiky v strednej Európe

V regióne sú dve krajiny, ktorých vývoj predstavuje učebnicový príklad klasického populistického cyklu: na začiatku konsolidované verejné financiami a rovnovážny a udržateľný ekonomický rast; následná fiškálna expanzia vedúca k veľkej vnútornej a vonkajšej nerovnováhe a nárastu zadlženosti; krízový stav s hroziacim kolapsom finančného sektora, pádom meny a platobnou neschopnosťou štátu, keď už prebieha masívny odliv kapitálu a výrazne sa oslabuje mena; na konci záchranný (úsporný, stabilizačný) balíček podporený medzinárodnými finančnými inštitúciami. Ide o Slovensko v rokoch 1996 až 1999 a Maďarsko v období 2002 – 2008/ 2009. Určité črty ekonomického populizmu objavujeme aj v ostatných štátoch a aj v iných časových obdobiach. Nevidíme však celý cyklus, ktorý sa uskutočnil po zmene politického a ekonomického systému krajín SVE. Domnievam sa, že Slovensko v rokoch 2007 – 2008 nastúpilo do ďalšieho populistického cyklu. Nie je však zákonité, že tento cyklus bude dotiahnutý do konca (k tomu by bolo potrebné ešte jedno volebné obdobie s podobnými deficitmi verejných financií, aké sa očakávajú v rokoch 2009 a 2010).

Slovenský aj maďarský cyklus sa vyznačoval tým, že fiškálna expanzia sa uskutočnila v období ekonomického rastu, v celkovo priaznivom medzinárodnom ekonomickom prostredí. Ekonomická politika tak išla proti všetkým učebniciam ekonómie.9 Zaujímavou náhodnou okolnosťou je to, že slovenský a maďarský cyklus sa nachádzali v opačných štádiách vývoja: vtedy, keď sa v jednej krajine ekonomika stabilizovala, v druhej práve naberalo na obrátkach populistické rozdávanie, a naopak. Určitý rozdiel predstavovala skutočnosť, že na Slovensku značná časť rozpočtových deficitov a verejného dlhu bola implicitného charakteru a až neskôr sa transformovala na verejný dlh, kým v Maďarsku sa deficit prejavil explicitne predovšetkým v rozpočtoch a dlhoch verejnej sféry. Nový slovenský cyklus sa výrazne líši v dvoch ohľadoch: deficity narástli počas ekonomickej krízy a v čase, keď Slovensko už zaviedlo spoločnú európsku menu euro.

Skúsenosti z dvoch stredoeurópskych krajín ukazujú, že fiškálne stimuly ani krátkodobo neviedli k výraznému zvýšeniu ekonomického rastu alebo zamestnanosti, dokonca aj keď deficity verejných financií a bežného účtu platobnej bilancie narástli do veľmi veľkých rozmerov (7 až 10 % HDP), a udržiavali sa na týchto úrovniach aj tri alebo štyri roky po sebe. Fiškálnou expanziou bol štát schopný iba udržať tempo rastu a úroveň zamestnanosti, pričom v Maďarsku, kde veľká časť výdavkov smerovala na mzdy a sociálne dávky viedla aj k veľkému nárastu reálnych príjmov, aj tento efekt bol mal len dočasné trvanie). Na konci populistického cyklu však došlo k výraznému spomaleniu rastu, prepadu miezd a zamestnanosti ako aj k nárastu inflácie. Napokon kríza donútila vládu v záujme odvrátenia kolapsu ekonomiky k prijatiu úsporných balíčkov. Fiškálna expanzia teda ani na začiatku populistického cyklu nedokázala výrazne oživiť ekonomiku (podľa latinsko-amerických skúseností). Hlavnými príčinami totálnej neúčinnosti štátnych stimulov sú veľká miera otvorenosti a obmedzenosť vnútorných trhov pomerne malých stredoeurópskych ekonomík, rovnako ako neexisten-cia takmer žiadnych prekážok voľného pohybu tovarov a služieb a postupne aj pracovnej sily a kapitál. Ako ukazuje aj nasledujúca tabuľka, krajiny V4 (okrem Poľska, ktorý ako jediný nový členský štát EÚ má relatívne veľký domáci trh) vyvážajú viac ako tri štvrtiny svojej produkcie, a porovnateľne vysoký podiel na HDP predstavuje aj dovoz.

Vysoký podiel vývozu znamená, že nech sú vládne fiškálne stimuly akokoľvek veľké, nedokážu nahradiť dopyt na exportných trhoch, na druhej strane ale pravdepodobne výrazne zdvihnú objem dovozu, kvôli vysokej závislosti miestnych ekonomík od importu a nízkym alebo žiadnym obchodným bariéram. Slovenská ekonomika napríklad v roku 2008 vyvážala viac ako 80 % svojej produkcie, pričom export bol výrazne koncentrovaný do niekoľkých nadnárodných spoločností (desať najväčších exportérov malo 40 %ný podiel na celkovom vývoze), pôsobiacich hlavne v odvetviach automo-bilového a elektrotechnického priemyslu. V piatich veľkých spoločnostiach (troch automobilkách a dvoch výrobcov plochých obrazoviek) prevyšoval podiel exportu na tržbách 95 %.

Zdroje: Trend Špeciál Top 200, júl 2009. Štatistický úrad Slovenskej republiky 2009/a. Celkový dovoz a celkový vývoz podľa kontinentov a ekonomických zoskupení krajín v roku 2008 a vlastné prepočty.

Je zrejmé, že pri takejto miere závislosti na zahraničných spotrebiteľoch, domáce fiškálne stimuly nedokážu nahradiť export, zjednodušene povedané: slovenská vláda nemôže kúpiť 600 tisíc áut a 9 miliónov LCD televízorov namiesto zahraničných konzumentov. Keď však začne stimulovať verejnými výdavkami domáci dopyt obyvateľov, tak väčšina vynaložených peňazí sa môže ocitnúť v zahraničí – ako dobrý príklad môže slúžiť zavedenie „šrotovného“, teda štátnej podpory na výmenu starých áut na nové v roku 2009.10 Medzi ďalšie dôvody neúspechu fiškálnych stimulov patrí to, že – v protiklade k odporúčaniam keynesiánskej ekonomickej teórie – sa využívali v čase ekonomického rastu; okrem toho veľká časť vynaložených peňazí bola často doslova prejedená (sociálne výdavky, zvýšenie miezd, cenové dotácie) alebo premrhaná v čiernej diere neefektívneho štátneho sektora namiesto efektívnejších investícií (zlepšenie infraštruktúry, podpora podnikateľského prostredia, vzdelávania, výskumu a vývoja).

Najilustratívnejším príkladom neúspechu je populistický cyklus v Maďarsku v rokoch 2002 – 2007 s mierne upravenými parametrami až do roku 2009. Pred voľbami v roku 2002 sa dve hlavné strany v krajine – vládnuci Fidesz a opozičná Maďarská socialistická strana (MSZP) – zamotali do špirály populistických sľubov. Horšie je, že víťazná MSZP nezodovedné sľuby aj uskutočnila v podobe tzv. stodňového programu vlády Pétera Medgyessyho. V záujme objektívnoti však je potrebné dodať, so zavádza-ním populistických opatrení začala už predvhádzajúca vláda Viktora Orbána, a poslanci Fideszu neskôr v parlamente tiež zahlasovali za Medgyessyho stodňový program. Od reality úplne odtrhnuté populistické rozdávanie teda podporovali a schválili všetky strany v parlamente (okrem malej pravicovej strany MDF), čiže populistické potopenie verejných financií bolo konsenzuálnym rozhodnutím. Maďarsko malo v období 2002 – 2006 najväčšie deficity verejných financií nielen v rámci EÚ, ale aj v porovnaní so všetkými relevantnými ekonomikami sveta. Najväčšie rozpočtové diery sa pritom objavili vo volebných rokoch 2002 a 2006, čo je rukolapným potvrdením toho, že politici rozmýšľajú a rozhodujú vedení skôr politickým než ekonomickým zvažovaním. Napriek obrovským fiškálnym stimulom nedošlo k výraznému zvýšeniu ekonomického rastu a zamestnanosti, rast bol dokonca nižší, než v ostatných krajinách V4. V roku 2007 – po štvorročnom rozdávaní – klesol rast na 1,2 %, na nižšiu úroveň než priemer starých členských štátov (EÚ15), t.j. maďarská ekonomika prestala konvergovať smerom k priemeru EÚ, začala pomaly, ale iste zaostávať. Výsledkom populizmu bol nárast verejného dlhu z 52,1 % na 73 % HDP v období rokov 2001 – 2008 (Eurostat 2009/b). Keď na jeseň „dorazila“ globálna ekonomická kríza aj do strednej Európy, maďarský štát sa ocitol na pokraji platobnej neschopnosti. Štát bol pred bankrotom zachránený koncom októbra 2008 masívnou spoločnou pôžičkou MMF, Európskej únie a Svetovej banky v hodnote 20 miliárd eur.