Kollai: Kotleba je výsledkom neuspešnej výčby dejepisu

kollai

Čo najvýraznejšie ovplyvňuje naše historické vedomie? Ako by sa mal vyučovať dejepis, aby žiaci získali nielen vedomosti, ale aj hodnoty? Nasleduje rozhovor s maďarským historikom Istvánom Kollaim.

Do roku 2015 ste viedli Maďarský inštitút v Bratislave, čím sa zaoberáte teraz?

Vrátil som sa do nadácie Terra Recognita, ktorá sa zaoberá stredoeurópskymi vzdelávacími a kooperačnými projektmi. V rámci toho pokladáme za veľmi dôležité cezhraničnú spoluprácu sústredenú na podporu pohraničných regiónov.

Prečo?

Lebo pohraničné regióny – myslím teraz najmä na oblasti východného Slovenska a východného Maďarska – sú úplne zanedbané. V týchto regiónoch nenastal rozvoj infraštruktúry, čo prirodzene malo za následok vznik depresívnej nálady v tunajšej spoločnosti. Nie je náhodou, že v týchto končinách vzniklo hnutie Jobbiku ako aj Kotlebu. Bolo to varovným signálom pre obe krajiny, ktorému sa treba venovať. A toto nie je len hospodárska otázka, výstavba diaľnice totiž vyrieši mnoho problémov, ale nie všetky.

U extrémistických hnutí nastal za posledné obdobie prekvapivý obrat. Ako keby utíchol slovensko-maďarský konflikt. Čo môže stáť za tým?

Skutočne je takáto tendencia a na oboch stranách vystriedala slovensko-maďarskú tému rómska problematika a migračná kríza. Dokedy to takto ostane, neviem. Ale vráťme sa ku Kotlebovi. Podľa môjho názoru existuje niečo také ako aplikovaná história, tak isto ako existuje aj aplikovaná fyzika alebo psychológia. Tento takzvaný „Kotlebovský fenomén“ pramení z toho, že na Slovensku je aplikovaná história na slabej úrovni.

Čo to znamená?

Znamená to toľko, že jedinec ako i spoločnosť disponuje pamäťou. Individuálna pamäť znamená, že sme sa naučili, že sa napríklad nemáme dotýkať elektrickej zásuvky. Spoločenská pamäť znamená, že vieme, čo sa odohralo v 20. storočí, a preto nebudeme voliť takú politickú stranu, ktorá verejne alebo hoci len latentne spomína fašizmus. Protestné nálady preto vyjadrujeme iným spôsobom. Myslím si, že úspech Kotlebu a hlavne to, že dokázal osloviť toľko mladých voličov, je výsledkom neúspešnej výučby dejepisu.

Posilnenie extrémistických strán je ale celoeurópskym fenoménom.

Áno, ale ak dobre viem západoeurópske extrémistické hnutia nie sú charakteristické nostalgiou po období II. svetovej vojny, čo pokladám za mimoriadne nebezpečné, poukazujúce na nedostatky vo vyučovaní dejepisu.

Do akej miery je historická pamäť ľudí subjektívna? Do akej miery sa dá ovplyvniť to, na čo si z minulosti spomenieme?

Myslím si, že naše historické vedomie má jeden základ, ktorý nazývam kultúrnym kódom, a ktorý je u členov danej komunity viac menej rovnaký. Preto sa národy nazývajú aj pamiatkovým spoločenstvom. Časť tejto spoločnej pamäte je tvarovateľnejšia a ľahšie formovateľná, ale existujú spoločné kultúrne kódy, ktoré sú oveľa stabilnejšie. Tieto kódy nemusia pochádzať nutne z učebníc dejepisu, ale skôr z literatúry. Historické vedomie dnešnej maďarskej spoločnosti a z nej pochádzajúce kultúrne kódy formovali v oveľa väčšej miere diela ako a Kincskereső kisködmön (slov. Ferenc Móra: Čarovný kožuštek), Pál utcai fiúk (slov. Ferenc Molnár: Chlapci z Pavlovskej ulice), Egri csillagok (slov. Géza Gárdonyi: Jágerské hviezdy), alebo Kőszívű ember fiai (Mór Jókai: Synovia človeka s kamenným srdcom), ako učebná látka z dejepisu, ktorú sa treba naučiť na maturity, ale vzápätí ju človek aj veľmi rýchlo zabudne. Bohužiaľ dátumy a lexikálne vedomosti uberajú pocit zážitku pri štúdii histórie, ktorý je v prípade literatúry oveľa silnejší. To znamená toľko, že môžeme sa zrazu rozprávať na Slovensku o tom, že Slováci a Maďari boli si v podstate spojencami počas histórie a bojovali spolu aj počas Rákócziho povstania, lenže súčasný slovenský kánon literatúry nám toto nepotvrdí. Slovenská literatúra má ale aj takú tradíciu, ktorú by sa oplatilo znovu objaviť, a ktorá sa v 20. storočí dostala do úzadia. Patrí sem napríklad tvorba Jonáša Záborského, či Andreja Sládkoviča, ktorých diela sa zameriavajú na našu spoločnú minulosť. Dnes nájdeme v tejto téme na maďarskej ako aj na slovenskej strane len slabé vedomosti. Máme ale k dispozícii tie zanedbané témy, ktoré by bolo zážitkom znovu objaviť. Pritom ani nemusíme nič nové vymýšľať, stačí len ukázať, čo sa o tejto téme napísalo pred 100-150 rokmi.

Doteraz sme sa rozprávali hlavne o slovenskej strane, aká je ale situácia u Maďarov?

Myslím si, že v Maďarsku by boli potrebné posilniť vedomie, že historické Uhorsko (maď. Magyarország) bolo multietnickým štátom, i keď je pravdou, že nie celkom takej podoby, akú prezentujú slovenské učebnice dejepisu. Každopádne existovala takzvaná identita hungarus, ktorá združuje tie historické udalosti, javy a osobnosti, ktoré nás spájajú a ktoré osoby bez ohľadu na svoj materinský jazyk si privlastnili takú územnú identitu, ktorá siahala cez celé územie Karpatskej kotliny. Znamená to toľko, že sa tieto osoby cítili doma v Budíne, v Prešporku, na Spiši, či aj v Sedmohradsku. Toto bolo živým javom, ktoré dnes nazývame premodernou identitou, ale mohla by sa nazvať aj postmodernou. Mimochodom spomínané Rákócziho povstanie, ktoré bolo skutočne nadnárodným hnutím, je toho dobrým príkladom. Zároveň je príkladom aj toho, ako sa naše historické vedomia vyvinuli iným smerom. Na maďarskej strane je považovaná táto udalosť za hrdinské maďarské národné povstanie, na slovenskej strane sa naopak stavajú k tomuto historickému obdobiu úplne negatívne a hovoria napríklad „o terore Bercsényiho“ ako i o fatálnom zneužití územia dnešného Slovenska. Pritom slovenská historická a literárna tradícia spred 150-200 rokov sa k tomuto stavala inak.

Prednedávnom sa objavila knižná publikácia o modeloch autonómie. Predslov ste napísali Vy a zároveň ste iniciovali aj slovenské vydanie tejto knihy. Prečo ste pokladali túto tému za dôležitú?

Pretože spracovanie tejto témy veľmi chýba. Napriek tomu, že v Maďarsku sa o autonómii bavia veľmi často, nebola doposiaľ k dispozícii dobre spracovaná analýza, ktorú by sme vedeli ukázať aj susedom. Cieľom tejto publikácie je teda to, aby slovenskej verejnosti ukázala rôzne modely autonómie, ktoré existujú po celej Európe. Myslím si, že toto je oveľa prospešnejšie pre rôzne diskusie o autonómii, ako keď sa o nej vyjadrujú politici. Kniha poukazuje na to, že existuje veľa druhov autonómie. V rámci maďarskej komunity na Slovensku nie je doposiaľ vydiskutované, ktorá forma autonómie by bola pre tunajších Maďarov najlepšia. Je to kvôli tomu, že pre maďarskú komunitu je ťažké o tejto téme hovoriť hoci aj vo vlastných kruhoch, ak je daná téma zo slovenskej strany tak tabuizovaná. Toto bolo na škodu nielen preto, že téma autonómie nebola prezentovaná slovenskej strane, ale hlavne preto, že maďarská komunita na Slovensku sa neodvážila pokračovať v tejto diskusii ani vo vlastných kruhoch. Dnes preto nevieme, čo by bolo pre Maďarov na Slovensku žiaducim riešením. V porovnaní s tým Maďari v Rumunsku majú vlastnú predstavu o autonómii v Rumunsku, totiž rumunskí Maďari (Sikulovia) sa medzi sebou veľa rozprávali na túto tému. Táto kniha je teda dôležitá aj preto, aby sa začala diskusia, ktorá by urobila tému autonómie legitímnou, samozrejme riešenú spolu so Slovákmi.

Článok bol preložený z originálu: Czajlik Katalin: Kotleba a történelemtanítás kudarca. (Új Szó, 11. máj. 2016).