Osud Maďarov po Trianone a Benešove dekréty

vysťahovanie Maďarov zo Slovenska

Podpísaním trianonskej dohody v roku 1920 nastal definitívny rozpad historického Uhorského štátu. Maďari, ktorí utrpeli porážku počas prvej svetovej vojny, stratili právo na samourčenie, a o ich ďalšom osude rozhodli v Paríži. Po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie vznikol z jej severných častí nový štátny útvar, ktorým bolo Československo.

Československo vzniklo ako mnohonárodnostný štát, kde žilo 13,5 miliónov obyvateľov, z ktorých bolo: 6,3 miliónov Čechov, 3,5 miliónov Nemcov, 1,9 miliónov Slovákov, 1,1 miliónov Maďarov, 0,5 miliónov Rusínov, 100 000 Poliakov a 200 000 Židov.

Dôsledkom trianonskej dohody bolo k Československu pripojených v celom rozsahu 11 uhorských žúp (maď. vármegye), boli to: Oravská (maď. Árva), Liptovská (Liptó), Turčianska (Turóc), Spišská (Szepes), Šarišská (Sáros), Trenčianska (Trencsén), Užská (Ung), Bratislavská (Pozsony), Nitrianská (Nyitra), Tekovská (Bars) a Zvolenská (Zólyom) župa.

Z ďalších 11 maďarských žúp sa pripojili väčšie či menšie časti: Ostrihomská (Esztergom), Rábska (Győr), Komárňanská (Komárom), Hontianska (Hont), Novohradská (Nógrád), Gemerská (Gömör), Zemplínska (Zemplén), Ugočská (Ugocsa), Marmarošská (Máramaros), Abovsko-turnianska (Abaúj-Torna), a Berežská (Bereg) župa.

Na tomto území žilo 2,5 miliónov obyvateľov, z toho podľa sčítania obyvateľstva z roku 1910 bolo 1 milión a 70 tisíc bolo maďarskej národnosti. Na území dnešného Slovenska žilo 890 000 Maďarov, na území Podkarpatskej Rusi 180 000. Veľká skupina Maďarov, ktorá bola pričlenená k Slovensku, obývala prevažne oblasti pri slovensko-maďarských hraniciach. Avšak vo veľkom počte žili Maďari aj v tých župách, ktoré mali prevažne slovenských obyvateľov. Napríklad mestá ako Banská Bystrica, Trenčín, Prešov či Kežmarok mali veľa maďarských obyvateľov.

Československo sa v roku 1919 zaviazalo, že bude dodržiavať práva menšín, avšak vláda tento sľub neustále porušovala. Dôsledkom toho do konca decembra roku 1920 viac ako 100 000 Maďarov bolo nútených odísť z Československa. Z práce prepustení maďarskí úradníci, učitelia, dôstojníci, a statkári, ktorí stratili svoje pozemky, a odmietli zložiť prísahu vernosti Československu, boli nútení opustiť vlasť. Súčasne, kvôli narušeniu etnicky homogénnych maďarských území, začali dosídľovania slovenského a českého obyvateľstva do týchto častí.

Počas pozemkovej reformy boli zhabané maďarské pozemky nad 250 hektárov, ktoré boli rozdelené medzi českými a slovenskými osadníkmi. Kvôli tomu medzi rokmi 1922-1938 na územiach, ktoré mali predtým maďarské obyvateľstvo, sa vytvorilo 70 obcí s českým a slovenským obyvateľstvom.

Od roku 1923 sa na tomto území zmenilo administratívne rozdelenie. Vytvorili sa veľké administratívne okresy, predovšetkým v severo-južnom smere, s cieľom, aby v nich maďarská komunita netvorila väčšinu. Tým chcela vláda dosiahnuť, aby nemuseli maďarskému obyvateľstvu zabezpečovať právo na používanie jazyka, lebo by boli Maďari v týchto krajoch v menšine.

Vláda radikálne znížila počet maďarských stredných škôl, a maďarskú univerzitu v Bratislave preorganizovali do podoby česko-slovenskej univerzity. Dôsledkom toho už okolo roku 1930 mala maďarská komunita o 30% menej škôl, než koľko by jej podľa počtu maďarského obyvateľstva prináležalo.

Táto nezávideniahodná situácia, v ktorej sa Maďari zrazu ocitli, už v tridsiatich rokoch pritiahla pozornosť Spoločnosti národov (ang. League of Nations, franc. Société des Nations). Práve nespokojnosť menšín v Československu využilo aj hitlerovské Nemecko, ktoré na základe toho dosiahlo, aby Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko podpísali mníchovskú dohodu, a tak Nemecko získalo sudetonemecké oblasti.

Nasledovala prvá viedenská arbitráž (1938), dôsledkom ktorej Československo malo  Maďarsku vrátiť tie územia, ktoré obývalo obyvateľstvo maďarskej národnosti. Bolo to presne 11 927 km2 s 869 299 obyvateľmi, z ktorých veľká časť bola maďarskej národnosti. V Slovenskom štáte, ktoré existovalo medzi rokmi 1939-1945, žilo okolo 70 000 Maďarov s minimálnymi právami.

Po skončení druhej svetovej vojny muselo Maďarsko odovzdať Československu tie územia, ktoré sa Maďarsku v roku 1938 vrátili. Československý vládny program vydaný v roku 1945 vyhlásil všetkých Maďarov na území Československa za vojnových zločincov podľa princípu kolektívnej viny. Dôsledkom toho, boli Maďari zbavení občianskych práv, boli zbavení majetkov, viac desiatok tisíc maďarských občanov bolo odvezených na nútené práce, nemohli byť zamestnaní v štátnej sfére, zakázali maďarské školy a tlač.

Vysídlenie Maďarov z Československa v roku 1947

Vysídlenie Maďarov z Československa v roku 1947

Tieto nariadenia boli vydané na základe dekrétov, ktoré v roku 1945 podpísal česko-slovenský prezident Edvard Beneš, preto sa do histórie zapísali pod menom „Benešove-dekréty”.

Na nátlak víťazných mocnosti bolo Maďarsko nútené vo februári roku 1946  podpísať dohodu o výmene obyvateľstva. Toľko Maďarov mohlo byť presídlených do Maďarska, koľko Slovákov bolo ochotných dobrovoľne sa presídliť z Maďarska do Československa. Napriek slovenskej propagande sa z Maďarska chcelo presídliť len okolo 70 000 Slovákov. Československá vláda medzi rokmi 1947-1948 vysídlila do Maďarska viac ako 70 000 Maďarov, ktorí boli nútení nedobrovoľne odísť z domovov. Vyhláškou vlády bolo okolo 320 000 Maďarov nútených vzdať sa príslušnosti k maďarskému národu predovšetkým z existenciálnych dôvodov.

1.januára 1993 vznikla samostatná Slovenská republika, avšak maďarská otázka zostala naďalej nevyriešená. Maďarská komunita na Slovensku prijala dosť negatívne aj fakt, že v roku 2007 slovenská vláda deklarovala nemennosť a nespochybniteľnosť diskriminačných Benešových-dekrétov, ktoré sú naďalej súčasťou slovenského právneho poriadku.

Zdroj: Csiffáry Tamás: Felvidék gyöngyszemei
Preložila: Anita Radi