Komárno – mesto slávnych: Móra Jókaiho, Györgya Klapku, Franza Lehára, Jánosa Selyeho…

Polohovo je to veľmi zaujímavé mesto, ktoré leží na ľavom brehu Dunaja, na hraničnom priechode do Maďarskej republiky. Avšak nielen rieka Dunaj sa dotýka tejto oblasti. Sú tu aj ďalšie, veď celý komárňanský región sa rozprestiera pri dolnom toku Malého Dunaja, Nitry a Žitavy. Mesto Komárno je nielen najjužnejším, ale aj najnižšie položeným miestom v Slovenskej republike.

Cestovný ruch mesta je živý predovšetkým vďaka priamej blízkosti hraníc, lepšie povedané hraničnému priechodu, ale v tejto oblasti sa nachádza aj niekoľko ďalších turistických zaujímavostí. Sú tu termálne pramene s liečivými účinkami, ktoré umožňujú voľné kúpanie až do neskorších jesenných dní. Práve preto návštevníci mesta – ale i celého okresu – nájdu počas celého roka v prevádzke hotely, turistické ubytovne, penzióny či autokemping. Komárňanský okres zahŕňa až štyridsať obcí a dovedna majú približne 109 000 obyvateľov. V samotnom okresnom meste ich žije okolo 38-tisíc.

Stará pevnosť a Nová pevnosť – tvrdé oriešky pre Turkov

Podľa vyjadrenia historikov územie dnešného Komárna bolo obývané už od staršej doby bronzovej. Zaujímavosťou je určite fakt, že po Keltoch sa v tesnej blízkosti, konkrétnejšie na pravom brehu Dunaja, objavili Rimania, ktorí si pri rieke vybudovali vojenský tábor. V stredoveku sa na dnešnom komárňanskom území udomácnili Avari, ktorí od roku 568 približne na dve a pol storočia ovládli Karpatskú kotlinu. Historici ešte dostatočne nepreskúmali, či Avari – Onoguri – žijúci v 9. storočí naďalej na území dnešného Komárna, patrili do franskej alebo do slovanskej mocenskej sféry. Od šesťdesiatych rokov 9. storočia sa bojov medzi Frankmi a Slovanmi zúčastnili ako spojenci raz jednej, raz druhej bojujúcej strany aj bojové oddiely Maďarov. Koncom deviateho storočia prichádzali do Karpatskej kotliny maďarské kmene, ktoré toto územie potom ovládli.
V 10. storočí vytvorili pri sútoku Dunaja a Váhu ohradené miesto, ktoré sa stalo strediskom Komárňanského komitátu. Pri sídle komitátu – komárňanskom hrade – vznikla osada s rovnakým názvom. V prvých listinách sa hrad a osada spomínajú pod názvami Camarum z roku 1075, ďalej Kamarn z roku 1218, o polstoročie neskôr Camarun , Kamar z roku1283, Camaron, Comaron – to vo viacerých listinách z rokov 1372 až 1498. Do panstva komárňanského hradu patrila aj osada „Villa Camarun“, ktorá bola jedna z dvadsiatich troch osád. Prvé významné, tzv. mestské, výsady jej udelil kráľ Belo IV. listinou z 1. apríla 1265. Stredoveké Komárn sa rozvíjalo hlavne za vlády Mateja Korvína. V komárňanskom hrade dal panovník vybudovať renesančný palác. Taktiež vybudoval kráľovskú dunajskú flotilu, ktorej hlavnou základňou sa v čase protitureckých bojov stalo práve Komárno.

V 16. storočí sa Komárno dostáva na pomedzie habsburskej a osmanskej ríše. Tunajší stredoveký hrad preto za panovania Ferdinanda I. v polovici 16. storočia prebudovali na dobre bránenú pevnosť. Takto vzniká Stará pevnosť, ktorú v čase ďalších protitureckých bojov v 60. a v 70. rokoch 17. storočia rozšírili o Novú pevnosť. Tieto pevnosti boli pre tureckých bojovníkov veľmi tvrdým orieškom. Po vyhnaní Turkov z krajiny a po skončení protihabsburských povstaní sa Komárno stáva dôležitým mestom krajiny. Listinou kráľovnej Márie Terézie zo 16. marca 1745 získava titul a práva slobodného kráľovského mesta. Napriek dvom ničivým zemetraseniam, povodniam, veľkým požiarom, cholerovým epidémiám až do polovice 19. storočia ostáva Komárno významným strediskom obchodu a remesiel.

Strategická vojenská základňa Rakúsko-Uhorska

V 70. rokoch predminulého storočia sa Komárno stalo strategickou vojenskou základňou Rakúsko-Uhorska, no po hospodárskej stránke mesto oslablo. Významnejšie miesto nadobúda opätovne až začiatkom 20. storočia. Po rozpade Rakúsko-Uhorska a po vzniku Československa rozdelila štátna hranica na Dunaji historickú Komárňanskú župu i mesto Komárno. Ľavobrežná časť mesta sa po územnej reorganizácii v r. 1923 stala sídlom Komárňanského okresu. Väčšinu obyvateľov však naďalej tvorili Maďari. Počas existencie prvej republiky bolo Komárno centrom kultúrneho života maďarskej menšiny na južnom Slovensku. Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 pripojila mesto k Maďarsku. Prechodom frontu 30. marca 1945 sa Komárno opäť stalo hraničným mestom Československa. V rokoch 1945 – 1948 boli viacerí občania zbavení občianskych práv, vysídľovali ich núteným náborom pracovných síl do českého pohraničia a presídľovali do Maďarska v rámci výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. K hospodárskemu rozvoju mesta v neskorších rokoch prispelo vybudovanie novej lodenice. V roku 1965 postihla mesto ničivá povodeň.

Rodisko svetoznámeho maďarského romantického spisovateľa

Dňa 18. februára 1825 sa v Komárne narodil svetoznámy maďarský romantický spisovateľ Mór Jókai (zomrel 5. mája 1904 v Budapešti). Literárna veda a história ho považuje za cenného predstaviteľa svetovej literatúry. Svoje detstvo prežil v Komárne, kde začal aj študovať. Stal sa právnikom. Bol členom Maďarskej akadémie vied. Vo svojej literárnej tvorbe sa zaoberal okrem iného aj históriou svojho rodného mesta. Vtedajšia literárna kritika, ale i literáti neskorších dôb ho uznávali predovšetkým preto, lebo podával úplný, verný obraz aj o historických udalostiach Uhorska. Medzi čitateľmi – a nie iba maďarskými – sa ujali hlavne jeho romány Zlatý človek a Zoltán Kárpáthy. Samozrejme, toto je iba detail z jeho literárnej tvorby, ktorá je veľmi bohatá na romantické romány. Bol vynikajúcim rozprávačom, jeho diela sú obohatené o mnohé latinské výrazy, ba celé vety. Práve preto je pomerne ťažko čítaný, ale jeho tvorba potvrdzuje vysokú literárnu, štylistickú a slohovú kvalitu. Jókaiho diela boli preložené do viac ako dvadsiatich jazykov a niekoľko z nich aj sfilmovali. Bol aktívnym činiteľom počas revolúcie v rokoch 1848 – 1849, z vtedajších literátov sa jeho meno spája predovšetkým s menom Sándora Petőfiho. Sčasti mal Petőfi vplyv aj na literárnu tvorbu Móra Jókaiho. Je zaujímavé, že česká literárna veda poukazuje na podobnosti v tvorbe Jókaiho a Aloisa Jiráska, a to predovšetkým z pohľadu historických tém. Dá sa uviesť aj ďalšia podobnosť, a to kvantita kníh. Zo slovenskej literatúry toho obdobia by sme mohli uviesť napríklad Jána Kalinčiaka, avšak spomenutý slovenský autor vytvoril oveľa menší počet prozaických diel, nehovoriac už o tom, že Kalinčiak uprednostňoval skôr kratšiu prózu.

Jókai v Komárne „žije“ vlastne dodnes. Sú po ňom pomenované školy, divadlo a každoročne už dlhý čas usporadúvajú na jeho pamiatku festival maďarských amatérskych divadelných súborov na Slovensku, tzv. Jókaiho dni.

György Klapka a jeho štyri krvavé bitky v Komárne

V revolučných rokoch 1848 – 1849 bol Gyorgy Klapka (narodil sa 7. apríla 1820 v Temesvári, zomrel 7. mája 1892 v Budapešti) významnou osobnosťou.
Už ako mladý si zvolil vojenské poslanie. V roku 1842 sa ako delostrelec dostal k Viedenskej maďarskej garde, kde slúžil päť rokov. Na jar roku 1848 sa dobrovoľne prihlásil na vojenskú službu, kde ho povýšili na kapitána. „V septembri 1848 ho gróf Battyhány Lajos, predseda vlády, prevelil do Komáromu na zloženie prísahy do vojenskej posádky. Po úspešnom komáromskom poslaní ho povýšili na majora. Dňa 7. januára 1849 ho Lajos Kossuth pozval k sebe a vymenoval ho za veliteľa armádneho zboru hornej Tisy a zároveň za plukovníka. Počas úspešnej jarnej vojnovej výpravy, po víťazstve pri Isaszegu 6. apríla 1849, došlo k oslobodeniu Komároma 22. apríla. Ešte v tom mesiaci, 26., bol veliteľom prvej komáromskej bitky za obsadenie pravého brehu Dunaja,“ spomína historik Zoltán Szénássy. Klapku 28. mája 1849 vymenovali za veliteľa komáromského hradu. Pre toto mesto viedol ešte tri bitky. Dňa 4. októbra 1849 dobrovoľne odovzdal komáromskú pevnosť do rúk protivníka, avšak zabezpečil voľný odchod 30-tisícovej posádky.

Do roku 1867 Klapka organizoval ako člen Národného Direktória v spoločnosti Kossutha a Lászlóa Telekiho stretnutia maďarského zákonodarného zboru. Zomrel v Budapešti 7. mája 1892. Nad jeho hrobom tisíce ľudí spievali Klapkov pochod, skladbu Béniho Egressyho, ktorú skomponoval na jeho počesť. Klapka je síce pochovaný v Budapešti, ale predsa odpočíva v komáromskej zemi, pretože János Tuba nasypal na jeho rakvu zem z mesta.

Hudobný virtuóz Franz Lehár so svetovými úspechmi od roku 1905

Svetoznámy skladateľ Franz Lehár je tiež rodákom z Komárna, kde uzrel svetlo sveta 30. apríla 1870 (zomrel 24. októbra 1948 v rakúskom Bad Ischli). Z rodinného zázemia je zaujímavosťou okrem iného to, že ich predkom bol markíz Le Harde, ktorý bojoval v napoleonskej armáde. V roku 1805 bol pri Slavkove zajatý, ušiel a vzal si na Morave sedliacke dievča. Je potvrdené, že zajatý vojak menom „Le Harde“ skutočne existoval. V roku 1868 bol Lehárov otec ako vojak – hudobník preložený do Komárna, kde sa oženil s Kristínou Neubrandt z miestnej maďarsko-nemeckej obchodníckej rodiny.
Krátko po Franzovom narodení sa rodina presťahovala do Bratislavy, ďalšou jej zastávkou bol Sopron, potom Budapešť. Franz Lehár prejavil talent k hudbe už ako 4-ročný. Gymnázium navštevoval Franz Lehár v Budapešti, kde súčasne chodil aj do hudobnej školy, kde sa učil hrať na klavíri. Už ako 12-ročný zložil v roku 1882 skúšky na konzervatórium v Prahe, lebo viedenské bralo len žiakov nad 14 rokov. Vtedy už okrem maďarčiny ovládal aj nemčinu a v Prahe sa naučil po česky. Ako 17-ročný začal komponovať. Jeho talent spoznal aj Antonín Dvořák a Lehárovu sonátu à l’Antique G-dur ocenil aj Johannes Brahms. Lehárov otec si však myslel, že by si jeho syn mal najprv zabezpečiť pomerne istý príjem ako huslista či kapelník. Konzervatórium ukončil v roku 1888.

Onedlho ho otec zavolal do svojej vojenskej kapely vo Viedni. Ako dvadsaťročný sa dostal na čelo vojenského orchestra 25. pešieho pluku v Lučenci a stal sa tak najmladším vojenským kapelníkom Rakúsko-Uhorska. Jeho pôsobenie v Lučenci ukončila v roku 1894 hádka s jedným majorom, ktorý mu počas večere po čašníkovi odkázal, aby zahral jeho obľúbenú pieseň. Lehár mu na to odkázal, že on nie je cigánsky primáš, aby hral na takýto príkaz. Následne spomedzi 120 uchádzačov vyhral konkurz do oveľa profesionálnejšieho námorného orchestra v Pule. Jediný námorný orchester Rakúsko-Uhorska mal v tom čase 110 členov. V Pule skomponoval operu Kukuschka, ktorú uviedlo mestské divadlo v Lipsku. Opera mala len mierny úspech a dosiahla len sedem predstavení. Jeho prvým úspechom sa stala až opereta „Wiener Frauen“, ktorá mala premiéru 21. novembra 1902 vo viedenskom divadle.

Lehárov svetový úspech sa začal v roku 1905, keď mala premiéru jeho najúspešnejšia opereta Veselá vdova. Dodnes je najčastejšie hraným autorovým dielom. Počas svojej kariéry komponoval Lehár čoraz vážnejšie hudobné diela, ktoré sa postupne približovali opere. Počnúc operetou Paganini začal písať operety, ktoré nemali šťastný koniec. Bad Ischl je kúpeľné mestečko, kde kedysi trávila leto cisárska rodina. V jednej tamojšej vile ukončil Franz Lehár svoj život 24. októbra 1948. Lehárova manželka Sofia umrela v roku 1947. Lehár je pochovaný na miestnom cintoríne.

Detstvo lekára-bádateľa Jánosa Selyeho v Komárne

V Komárne prežil svoje detstvo a mladosť významný lekár – bádateľ János Selye, ktorý sa narodil 26. januára 1907 vo Viedni, zomrel 18. októbra 1982 v Montreale. V Komárne ho vychovávali až do maturity v školskom roku 1924 – 1925 na benediktínskom gymnáziu. Lekárske povolanie mal v rodine, veď jeho otec bol vojenským lekárom. Syn tohto vynikajúceho odborníka predsa robil niečo iné ako jeho otec: nebol praktickým lekárom, ale svetoznámym odborníkom – výskumníkom. Európsky kontinent opustil príliš skoro, veď už od roku 1931 žil a pracoval v Montreale. V roku 1945 sa stal riaditeľom a profesorom vlastného ústavu Institut de Medicine et de Chirurgie Experimentale.

Význam odbornej činnosti Jánosa Selyeho spočíva predovšetkým v tom, že je zakladateľom teórie stresu. Vo svojej výskumnej práci sa zaoberal aj chorobou dvadsiateho storočia: srdcovým infarktom. Zomrel 20. októbra 1982 v Montreale. V Komárne nesie jeho meno tamojšia maďarská univerzita, ďalej gymnázium s vyučovacím jazykom maďarským a taktiež sa v meste pravidelne konajú Dni Jánosa Selyeho.

Spracoval a preložil:
Béla Susla