Môj nebohý otec – ktorý bol svedomitým robotníkom – častokrát prízvukoval: netreba sa báť, treba vždy a za každých okolností povedať na rovinu, že my sme Maďari. Netreba sa toho zľaknúť, veď my sme rovnako občanmi tejto krajiny (vtedy sa tá krajina volala Československo) ako ostatní: Slováci, Nemci, Poliaci, Rusíni… Smelo sa musíme pustiť do práce, svedomito teba robiť, a samozrejme, vždy argumentovať rozumne – no a potom nemôžeme mať žiadne problémy!
Takto rozmýšľal jednoduchý pracovník železníc, neskôr závozník v jednom bratislavskom podniku, ktorý pochádzal z tej chudobnejšej časti Senca – zo známeho Pincesoru (Pivničný rad). Ale rovnako argumentovala aj moja – žiaľ, už tiež nebohá – matka, ktorá mala obrovskú psychickú aj fyzickú výdrž. Ona pochádzala z Turne, obce ležiacej neďaleko Senca. Keď som začal chodiť do základnej školy, z Pincesoru sme sa presťahovali vlastne na opačný koniec Senca, priamo k futbalovému štadiónu. Bol som veľmi šťastný, veď tento šport som miloval. Mnoho, mnoho hodín som naháňal loptu, trénoval som spolu so svojimi slovenskými kamarátmi. Vlastnú maďarskú slovnú zásobu som si obohacoval neustálym čítaním maďarských novín, časopisov a beletrie a slovenskú zasa čítaním denníkov a rôznych – hlavne športových – časopisov. Takže komunikácia v slovenskom jazyku mi nerobila žiadne problémy. Bol som hrdý na to, že som sa dorozumel v obchodoch, na úradoch, v slovenskom prostredí… Nikde som nemal problémy vyjadriť svoje názory, myšlienky, požiadavky v slovenskom jazyku. Hrdo som rozprával pritom po maďarsky, samozrejme, keď spolukomunikujúci tiež ovládali tento jazyk, ale kde som potreboval slovenčinu, pustil som sa do debaty v tomto jazyku.
Dnes teda som občanom Slovenskej republiky patriaci k maďarskej národnostnej menšine. Naďalej sa hrdo hlásim k maďarskej národnosti. Určite môžem byť šťastným človekom v tejto súvislosti, lebo doteraz – a už som prekročil aj piaty krížik – som nemal žiadne konflikty s občanmi slovenskej národnosti. Ozaj? Určite si mnohí z vás kladú túto otázku. Ozaj som nemal problémy, konflikty. To je moja jednoznačná odpoveď. Hoci som už niečo takpovediac preskákal vo svojom doterajšom živote. Pracoval som ako novinár v maďarskej redakcii, a samozrejme, chodievali sme na tlačové besedy, kde sme sa stretávali a veľmi dobre porozprávali so slovenskými kolegami. Ale nie iba na tlačovkách, boli sme spolu aj na zájazdoch, na rôznych spoločenských podujatiach… Neurážali ma, nerobili mi podrazy. Ba ani na to sa nepýtali, prečo mám v občianskom preukaze meno Béla. Je pravda aj to, že v niektorých úradoch sa na to spýtali, no po mojej odpovedi, že preto, lebo som Maďar, debata hneď mala aj rýchly koniec. Maďari boli aj moji rodičia, aj starí rodičia.
Maturoval som s vyznamenanín (a iba s výbornými ohodnoteniami) v seneckom maďarskom gymnáziu. Rozhodol som sa, že ďalej budem študovať na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, odbor maďarčina – slovenčina. Štátnu záverečnú skúšku som absolvoval v roku 1983. Aj teraz môžem hrdo a s radosťou prehlásiť, že na Katedre slovenského jazyka a literatúry som tiež nemal žiadne problémy. Že je to neuvereteľné? Pre mnohých možno áno. Na tie roky mám krásne spomienky. Ale tá najvzácnejšia pre mňa je nasledovná. V treťom ročníku jeden významý literárny historik a teoretik sa ma spýtal, či som maturoval v slovenskom gymnáziu. Moja odpoveď znela, že nie, ja som absolvoval školy s vyučovacím jazykom maďarským. Môj profesor zostal chvíľu stáť, na momentík bolo v posluchárni hrobové ticho. A ďalšou reakciou profesora slovenskej literatúry boli pochvalné slová, že hovorím perfektne po slovensky, nemám žiadne problémy so skloňovaním, slovnú zásobú aj výslovnosť mám perfektnú. A ešte raz – už podrobnejšie – som musel potvrdiť svojmu učiteľovi, že v roku 1965 som začal študovať v základnej škole s vyučovacím jazykom maďarským v Senci, a tiež vo svojom rodnom meste som študoval na gymnáziu, tak isto s vyučovacím jazykom maďarským. Tam som aj zmaturoval v roku 1978. Teda v týchto školách som sa naučil po slovensky, a samozrejme, aj od svojich slovenských kamarátov.
Byť Maďarom na Slovensku častokrát nie je jednoduché, ale má to obrovský význam, a ja osobne som na to veľmi hrdý. Ale jednoduché to nemá žiadna národnostná menšina. Určite sú mnohí na to hrdí, rovnako ako ja. Lebo sa viažem k miestu, kde som sa narodil, kde som vyrástol. A doteraz som obstál celkom na úrovni. Viažem sa k materinskému jazyku. Lebo tak sa to patrí! Moji rodičia to určite niekde vidia, vedia o tom. Sú na mňa hrdí, že som zostal Maďarom. Ako ma oni vychovali. Navždy ostanem Maďarom v Slovenskej republike. Slováci mi neurobili nič zlé, ja som doteraz s nimi nemal žiadne konflikty. Je pravda aj to, že mnohokrát počujeme vulgárne a primitívne reči jednak od politikov, jednak aj na ulici, no ja som toho názoru, že sprostí ľudia vždy boli aj budú. To ma jednoducho nemôže a ani neodrádza od toho, aby som zostal Maďarom. Tu žili moji rodičia, tu odpočívajú v pokoji, a navždy chcem zostať pri nich. Mám jednu obrovskú výhodu: na slušnej úrovni ovládam štátny jazyk krajiny, a pritom zbožňujem svoj materinský jazyk, ktorý je pre mňa ten najkrajší jazyk na svete.
Na Slovensku máme maďarské školy, tie musíme podporovať, rovnako treba zachovať naše tradície. Jedine tak môžeme prežiť ako menšina. A my musíme prežiť. To nám odkazuje svedomie, to nám odkazujú naši predkovia, rodičia, starí rodičia. Máme dosť síl a energie na to, aby sme tu prežili, aby tu naďalej mohla existovať maďarská menšina. Ako rovnocenný partner Slovákov. Ale aj ďalších národností, ktoré na Slovensku žijú. My nepotrebujeme veľké reči z Maďarska, nepotrebujeme frázy od vedúcich predstaviteľov našich južných susedov. My sme tu dosť silní a vytrvalí. Svoje problémy vždy budeme riešiť tu a my sami, nechceme žiadnu pomoc z Budapešti. A keď vydržíme, hrdo budeme môcť prehlásiť: Áno, dokázali sme to! A žijeme ďalej!
Béla Susla
