14. marec – Spomienka na Jánosa Esterházyho

János Esterházy

14. marca 1901 sa narodil gróf János Esterházy najvýznamnejší maďarský politik z obdobia Československa . Pochádzal z obce Veľké Zálužie (maď. Nyitraújlak). Pri hodnotení osoby Esterházyho a jeho politickej činnosti sú v maďarskej a slovenskej historiografii dodnes veľké rozpory. Kým v maďarskej historiografii je Esterházy martýrom a hrdinom, v slovenskej historiografii (až na niektoré výnimky) je vnímaný negatívne. Nasleduje rozhovor s Róbertom Mericom, ktorý sa zaoberá výskumom osobnosti a života Jánosa Esterházyho.

„Naším symbolom je kríž, a nie hákový kríž.“
„A mi jelünk a kereszt, nem pedig a horogkereszt.“
János Esterházy

V Maďarsku je János Esterházy, pochádzajúci z bývalého Felvidéku (Felvidék-severná oblasť historického Uhorska, približne na území dnešného Slovenska), vnímaný ako mučeník a národný hrdina, pretože sa zastal prenasledovaných Židov a hlásal mierové spolužitie so Slovákmi. Na Slovensku je však oficiálne považovaný za vojnového zločinca a vlastizradcu. Toto posledné vyhlásenie je len názorom tamojších politikov a laikov, alebo aj historikov?

Verejná mienka a názory politikov sa zakladajú na názoroch slovenských historikov. V prvej polovici 1990-tich rokov sa začal spor o posúdenie osobnosti Jánosa Esterházyho, kedy Slovenská akadémia vied uviedla aj svoje stanovisko v tejto téme. Toto stanovisko obsahuje vojnové zločinectvo a vlastizradu Esterházyho. Na základe toho aj vtedajší prezident Ivan Gašparovič vyjadril svoj nesúhlas, keď v roku 2011 postavili sochu Esterházymu vo dvore košického Csáky-Dessewffy paláca. Vlastizrada sa zvykne potvrdzovať tým, že Esterházy neprijal nastolené nové hranice, čím sa dostal na úroveň nacistu a sudetonemeckého vodcu Konrada Henleina. Vojnové zločinectvo preto, lebo Esterházy bol členom parlamentu medzi rokmi 1938-1944 (t.j. za čias polofašistickej vlády Jozefa Tisu). I keď ako jediný predstaviteľ maďarskej menšiny predstavoval vo vtedajšom slovenskom parlamente opozíciu.

Na základe posledného názoru mohli vzniesť obvinenie proti všetkým členom parlamentu.

Ak sú dôslední, tak áno. Avšak čo sa týka rozsudkov po druhej svetovej vojne, tu nebola charakteristická súmernosť. Minister vnútra Alexander Mach, ktorý sa zúčastnil deportácií Židov zo Slovenska bol pôvodne podobne ako Esterházy, odsúdený na smrť. Jeho trest však zmiernili na 25 rokov väzenia, napokon bol amnestiou oslobodený. Na základe stanoviska Slovenskej akadémie vied zlyhala Esterházyho rehabilitácia aj po roku 1989. Odvtedy sa pravda konala v Budapešti konferencia, kde sa zišla slovensko-maďarská skupina historikov, aby sa preskúmali a vyjasnili sporné body.

Čo si myslia slovenskí historici, zaoberajúci sa životom Esterházyho, o tých jeho činoch, pre ktoré je v Maďarsku pokladaný za hrdinu? V Budapešti pomenovali jedno nábrežie po ňom, z časti pre jeho postoj na bratislavskej parlamentnej schôdzi v máji roku 1942 ohľadom legitimácie židovských deportácií. I keď aj maďarskí historici sa vyjadrujú rozdielne ohľadom toho, čo gróf vykonal. Či sa zdržal hlasovania alebo hlasoval proti.

Deportácia Židov zo Slovenska do Osvienčimu sa začala v marci roku 1942. Zákon ohľadom vysídlení bol teda len následným schválením tohto opatrenia. V parlamente sa v tých časoch hlasovalo zdvihnutím ruky. Len vtedy sa nariadila skúška proti, keď nejaký návrh zákona nedostal viditeľnú väčšinu. V tomto prípade bola miera podpory židovského zákona ohromujúca, ale každý videl, že len maďarskí poslanec nezdvihol ruku. O tomto informovali aj slovenskí historici zaoberajúci sa Esterházym.

Ako dokážu zladiť tento postoj Esterházyho s obvinením z vojnových zločinov?

Slovenskí historici Esterházyho protirečenie zvyčajne rozplynú slovom alibizmus. Na základe štúdia Ladislava Deáka z roku 1996 zastávajú názor, že Esterházy predvídal dopredu víťazstvo spojencov, a chcel len pre seba získať dobré body na obdobie po skončení vojny. Podľa ďalšieho názoru bral ohľad na záujmy maďarskej menšiny. Bál sa, že ak sa dá hlasovať o vysídlení Židov na základe rasového pôvodu, podobné kroky by mohli ohrozovať aj maďarskú menšinu. Vo veľkej časti slovenských správ všetky činy, ktoré by Esterházyho posunuli do pozitívneho svetla, nejako získavajú opačný náboj a stávajú sa degradujúcimi.

Vedeli by ste povedať aj ďalšie príklady?

Mnohí spochybňujú, či sa skutočne čestne zastal práv slovenskej menšiny v Maďarsku.  Síce uznávajú, že na základe jeho činnosti sa napríklad mohol začať vydávať slovenský týždenník v Maďarsku. Avšak takéto kroky boli podľa nich motivované princípom reciprocity, ktorý sa zakotvil v slovenskej ústave z roku 1939. To znamenalo, že Bratislava garantuje svojim národnostným menšinám iba toľko práv, koľko majú aj Slováci v Maďarsku. Podľa toho Esterházy, keď žiadal Slovákom národné práva a humánne zaobchádzanie, chránil tým vlastne Maďarov. Je to aj napriek tomu, že Esterházy viackrát vyhlásil, že jeden poctivý štát nemôže viazať k vonkajším okolnostiam to, aké práva garantuje vlastným občanom. Keď pri proteste vo Veľkých Šuranoch maďarská polícia zasiahla streľbou, kedy zomrelo slepé slovenské dievča, Esterházy odsúdil tento čin. Podľa Deáka aj toto spravil len preto, lebo vedel, že incident ohrozoval maďarské záujmy. Na druhej strane však tvrdí, že Esterházy zostal na Slovensku aj po viedenskej arbitráži nie kvôli 67 000 Maďarom, ale pre ochranu svojho veľkostatku. Toto je však trochu v rozpore s jeho prvým tvrdením.

Do akej miery sú jednotní slovenskí historici v negatívnom posúdení Esterházyho?

Nájdu sa nezhody. Ladislav Deák ako najvýznamnejší odborník na maďarsko-československé vzťahy medzi dvoma svetovými vojnami, do značnej miery určuje stanovisko slovenskej historiografie. V jeho štúdii je Esterházy zobrazený v negatívnejšom svetle ako samotní maďarskí iredenti. Chcel totiž nielen etnické úpravy, ale pričleniť aj zvyšnú časť Slovenska (t.j. územie dnešného Slovenska bez oblastí, ktoré patrili po prvej Viedenskej arbitráži Maďarsku) k Maďarsku ako autonómnu provinciu. Na toto prosil podporu aj poľského ministra zahraničných vecí vo Varšave v júni roku 1938.  Slovenskými očami môže byť od tohto horšie len to, ak by žiadal obnovenie svätoštefanského Uhorska/Maďarska bez udelenia autonómie Slovákom. Na každom kroku sa objavuje aj to obvinenie, že v druhej polovici 1930-tich rokov odovzdal československé vojenské tajomstvá Maďarsku. V Dejinách Slovenska od Dušana Kováča však je to len marginálna záležitosť. Podľa neho činnosť Esterházyho neveľmi vplývala na priebeh udalostí. To však ani on sám neuznáva, že bolo pre Esterházyho možno prehnané udeliť trest smrti. Z mladších historikov Martin Lacko (i keď celkovo zastáva stanovisko starších kolegov) si myslí, že nech je to už z akéhokoľvek popudu, ale bol to odvážny čin, keď Esterházy nehlasoval za deportáciu Židov. Podobne rozmýšľa aj pravičiar Róbert Letz, ktorý inklinuje aj k nacionalizmu. Letz verí aj tomu, že Esterházy sa úprimne snažil zastať práv slovenskej menšiny.

Podľa toho sú mladší historici otvorenejší, ľahšie prijímajú Esterházyho, ako tí, ktorí sa socializovali pred rokom 1989?

Aj na to je opačný príklad, tridsiatnik Ján Mitác. Popri známych obvineniach slovenskej historiografie napísal aj to, že Esterházy sa tešil z tzv. Malej vojny v roku 1939, kedy maďarská armáda odčlenila od Slovenska aj niekoľko ďalších obcí na území Zakarpatska (opiera sa pri tom o spomienkové zápisy Rudolfa Andorku, maďarského vojenského spravodajcu).

A ako je to možné, že práve Róbert Letz, o ktorom ste hovorili, že je pravičiar, dokáže najviac prijať Esterházyho?

Gróf Esterházy bol v konečnom dôsledku kresťanský politik, verný katolík. Zo spomenutých historikov jedine Letz tvrdí, že Slovákov v Maďarsku podporoval Esterházy z humánnej rozvážnosti. Vo svojej štúdii, odvolávajúc sa na spomienkové zápisy, píše o záchrane Židov Esterházyho pričinením.

Preložené z originálu: Bűnbaklövés – beszélgetés Merica Róbert Esterházy-kutatóval.
(www.felvidek.ma; 27.03.2013)

Preložila: Anita Radi