Sme hrdí na to, že sme Maďari

2013-04-04_01

Eleonóra Bačová, sociálna pracovníčka, Senec

„Pochádzam z maďarskej rodiny, nielen moji rodičia, ale aj starí rodičia sa vždy hlásili k tomuto národu. Študovala som v školách s vyučovacím jazykom maďarským. Hoci som mala manžela Slováka, nikdy som nemala problémy komunikovať so svojím synom po maďarsky. Slovenský jazyk ovládam na veľmi dobrej úrovni, v slovenskom prostredí nemám problémy vyjadriť sa k najrôznejším témam. Na niekoľko rokov sme sa s exmanželom odsťahovali zo Senca na stredné Slovensko. Po rozvode som sa vrátila do môjho rodiska. Aj v stredoslovenskom regióne som sa považovala za Maďarku. Mnohí nechápali, ako je možné byť Maďarkou na Slovensku. Ja absolútne nemám ten pocit, že patrím k menšine. Som hrdá na to, že na pracovisku sme viacerí, ktorí sú maďarskej národnosti. A hrdá som predovšetkým na to, že bez problémov môžem komunikovať s klientmi aj v štátnom jazyku, aj vo svojom a ich materinskom jazyku. Je to určite nemalá výhoda nás, ktorí ovládame aj maďarský jazyk, aj jazyk slovenský na rovnakej úrovni. Mám pocit, že viacerí Slováci nám to závidia a keď na ulici alebo v električke počujú maďarčinu, tak si myslia, že ich práve ohovárame, alebo sa rozprávame len a len o nich. Neviem však, prečo si to nemyslia, povedzme, o Angličanoch. Pyšná som aj na našu minulosť, kultúru a na prekrásne historické pamiatky.“

Marián Tóth, starosta obce Tvrdošovce

„Som veľmi hrdý na to, že patrím k národu, ktorý disponuje bohatou minulosťou a tradíciami. Považujem za dôležité, aby aj moje deti spoznali pôvod a korene našich predkov. Preto pre mňa nebol žiadny problém pri výbere materskej školy či školy pre ne. Bolo to jednoznačné: s výchovným, presnejšie s vyučovacím jazykom maďarským. Aj tak som vyjadril svoj postoj k maďarstvu. Lebo nebudem Maďarom tým, že o tom rozprávam. Skutky, činy sú dôležité – a nie reči.
Proces asimilácie, žiaľ, nie je možné zastaviť, iba ho spomaliť. Ako? Kvalitnou, vysokou úrovňou výchovy a vyučovania v škôlkach či v školách. Jednoznačne je potrebná reforma školského systému na Slovensku. Taktiež môžeme spomaliť proces asimilácie zorganizovaním kultúrnych programov pre rodiny, prípadne stretnutia s ľuďmi, ktorí v živote už niečo dokázali, no zostali Maďarmi.“

Mária Csenkeyová, dôchodkyňa, Tureň

„Sedemdesiatšesť rokov žijem v obci Tureň neďaleko okresného mesta Senec. Viac ako štyridsať rokov som pracovala v Bratislave, väčšinou v slovenskom prostredí. S radosťou však môžem konštatovať, že vždy som pracovala vo vynikajúcom kolektíve, kde sa ani jeden z mojich kolegov nestaral o to, že som Maďarka. Vždy sme navzájom vychádzali veľmi dobre, po práci sme si sadli, pozhovárali sme sa, a veru aj dobre zabávali. Keď mal niekto z nás meniny či narodeniny, boli to veselé oslavy, na ktorých sa spievalo aj po slovensky, aj po maďarsky. Tým vlastne chcem povedať, že aj tieto naše posedenia boli úplne o inom ako o národnostných otázkach. Boli to chvíle oddychu a zábavy. Podľa mňa by medzi jednoduchými ľuďmi ani neboli problémy týkajúce sa tejto otázky, často sú zbytočne a prehnane agresívni politici, ktorí sa zaoberajú spomenutou otázkou. A to je to najhoršie, lebo potom občas vyprovokujú aj tých, ktorých táto vec inak absolútne nezaujíma, ba ani nevnímajú, že tu vôbec žijeme.“

Béla Hajtman, šéfredaktor novín Pedagógusfórum

„Keby bol môj nebohý otec býval razantnejší, dnes aj ja patrím do tábora Slovákov. Ale nebol razantný. Radšej počúval svoju manželku, moju matku. Ona bola nekompromisná a vyhlásila, že jej syn bude chodiť do maďarskej školy. A punktum! Tento krok bol rozhodujúci a určil, že mojím materinským jazykom je maďarčina. Zo strany otca to bolo cúvnutím. Samozrejme, pre toto rozhodnutie bolo dôležité, aby v škole, kam som začal chodiť, boli dobrí učitelia. Zároveň boli vzormi, ktorí z roka na rok dokazovali, že sedím v tých správnych školských laviciach. A tu by som sa pozastavil: naša budúcnosť závisí od dobrých pedagógov. Možno to znie pateticky, no je to tak. Zhodujem sa s Péterom Hunčíkom v tom, že ak sa pedagóg nezúčastní spoločenských a kultúrnych podujatí, kto má byť  potom príkladom či vzorom?! Ak sa pedagóg so svojimi žiakmi nezúčastní výstav a prezentácií kníh, tak rodičia už začnú váhať vo svojich rozhodnutiach. Nie je rozhodujúce to, že počas športových podujatí drukujem slovenskému alebo maďarskému družstvu. To je druhoradé. O všetkom sa rozhoduje v rodine a v škole. Snažím sa dokázať, že je dobré a oplatí sa žiť ako Maďar so svojimi potomkami. A predovšetkým v tomto musíme byť viacerí z nás príkladom a vzorom.

Preložil a zostavil:
Béla Susla