Strekov. Pred osemdesiatimi rokmi vzal do rúk husle, odvtedy sa ich držal skoro stále. Sándor Anyalai Pepes, ľudový muzikant, primášbol vlani ocenený maďarským štátnym vyznamenaním Majster ľudového umenia.
Takéto ocenenie ešte žiadny z primášov zo Slovenska nezískal. Prijíma nás vo svojom dome v Strekove, aby nás mohol zabávať svojimi vtipnými príhodami, pesničkami. Zabávanie ľudí považuje za svoje životné poslanie.
Je naozaj pravda, že ste prvýkrát držali v rukách husle ako štvorročný?
Rodený umelec vie, že muzika je liek, zdroj radosti. Naozajstný muzikant hrá aj vtedy, keď má problémy alebo sa pre niečotrápi. Ani teraz som to nezanechal, keď som bol trochu chorý. Ani o tom veľa nepíšte, že som musel vyhľadať lekársku pomoc, kvôli krvnému tlaku, nemám čas na choroby.Budem hrať dovtedy, kým mi z rúk husle nevypadnú. Ani jedno predstavenie som neodriekol kvôli chorobe. Keď ľudia potrebujú moju hudbu, musím ísť.
Popri preberaní ceny ste aj vystúpili na slávnostnom odovzdávaní.
Bolo pre mňa veľkou cťou prevziať toto ocenenie, predovšetkým preto, lebo cenu Majstra ľudového umenia doteraz mohli prevziať len najlepší primáši z Maďarska. Na odovzdávaní cien som mohol hrať s Maďarským štátnym ľudovým orchestrom, čo bolo pre mňa mimoriadnou radosťou. V Strekove sme oslavovali s rodinou o niečo neskôr, nemusím povedať, že čas, ktorý strávim v kruhu svojich milovaných, je pre mňa nenahraditeľný. Spolu sme si vypočuli najnovšiu nahrávku, ktorá obsahuje ľudovú hudbu z Považia a Pohronia. Mám desať vnúčat a štyri pravnúčatá a onedlho sa narodí aj piate. Väčšina detí úspešne pokračuje v dedičstve starého otca a praotca. Aj ja som sa učil od svojho otca disciplínu, presnosť, a to, že iba talent spojený so snahou a pokorou môže prinášať výsledky. Pred svojím otcom, svojím ideálom som zložil poklonu tým, že som prijal umelecké meno Pepes.
S akým pocitom myslíte na uplynulé desaťročia?
Som šťastný, lebo som dosiahol všetko, čo môže dosiahnuť dedinský primáš: hral som po svete, poznalo ma mníchovské, viedenské aj berlínske obecenstvo. Ani počas vojny som neodložil husle, hoci som musel slúžiť päť rokov v armáde, ale všade bol záujem o dobrú hudbu. Rozprávam po maďarsky, po slovensky, po anglicky a po nemecky. Hudba však nepozná jazykové prekážky, poslucháči sa líšia len v tom, že v každej oblasti sú iné ich obľúbené pesničky. Za tie dlhé roky som sa naučil, čo žiadajú hostia. Za pár sekúnd sa im prispôsobíme aj vtedy, ak chcú úplne inú hudbu, než máme pripravenú, ale k tomu človek potrebuje veľa skúseností a profesionalizmu.
Nebolo to prvé ocenenie, ktoré ste získali. Aj samospráva Strekova vám vzdala hold a získali ste aj vysoké štátne ocenenie.
Za obetavú prácu pre rómsku kultúru som mohol prevziať striebornú plaketu Slovenskej republiky. V Strekove za kultúrny rozvoj mi odovzdali cenu obce.Je to dobrý pocit, keď ocenia moju prácu. Nehovorím to, aby som niečo podceňoval, ale reprodukovaná hudba môže oklamať poslucháča, obecenstvo, ktoré sa chce baviť a rozumie hudbe, vie, že takáto hudba sa nedostane k jeho srdcu! Preto som zástancom živej hudby, a preto ju budem hrať, kým budem žiť a kým budú mať ľudia o moju hruzáujem.
Text a foto: Ildikó Száz, Preklad: Liliana Bolemant
ÚjSzó, september 2011.
