V nasledujúcej časti stručne predstavíme najznámejšie slovenské historické osobnosti (Svätopluk, Ľudovít Štúr, Edvard Beneš) a ich obraz v maďarskej historiografii.
Svätopluk (9. storočie)
Socha Svätopluka na Bratislavskom hrade
Svätopluk a udalosti okolo jeho osobnosti sú jedna z najviac diskutovaných tém od čias rozdelenia Československa. Výroky a názory niektorých politikov za posledné roky značne ovplyvnili pohľad na postavenie a význam tejto historickej osobnosti.
Čo sa týka udalostí ohľadom Svätopluka a jeho života v tom sú maďarské výklady totožné so slovenskými. Problémy sú skôr ohľadom interpretácie jeho osobnosti. Za posledné roky totiž odzneli rôzne špekulácie a hypotézy od slovenských historikov aj politikov, podľa ktorých bol Svätopluk kráľom, dokonca mnohí ho nazvali aj „kráľom starých Slovákov“.
Maďarská historiografia nesúhlasí s používaním pojmu „kráľ starých Slovákov“ a to z nasledovných dôvodov. Prvotným problémom je titul „kráľ“, ktorý pokladá maďarská historiografia za prehnaný a historicky nepodložený výraz.
Ďalším problémom je používanie pojmu „slovenský“ a „Slováci“. Podľa maďarskej historiografie, totiž nemôžeme hovoriť o slovenskej identite v tom historickom období, kedy Svätopluk žil a pôsobil. V Karpatskej kotline žili v tom období slovanské národy, z ktorých sa neskôr, v rámci hraníc Uhorska vytvorili Slováci ako národ. Používať teda pojem „kráľ starých Slovákov“ je podľa maďarskej historiografie nesprávne. Tento názor však zdieľajú aj mnohí slovenskí historici.
V maďarskej historiografii je Svätopluk moravským kniežaťom a je známy predovšetkým z legendy o bielom koňovi, ktorá sa zachovala v niekoľkých kronikách. Podľa tejto legendy, keď prišli Maďari do Karpatskej kotliny poslali jedného zo svojich druhov, aby sa šiel pozrieť, aká je táto krajina. Keď posol videl, že toto územie je pekné a úrodné, šiel za Svätoplukom, tunajším kniežaťom. Svätoplukovi odovzdal krásneho koňa ako dar od Maďarov. Za to žiadal posol len trochu vody z Dunaja, trochu zeme a trávy. Svätopluk sa zaradoval, lebo si myslel, že sem prichádzajú títo ľudia obrábať zem, tak poslovi všetko odovzdal. Bol však veľmi prekvapený, keď uvidel Maďarov, ktorí sem prišli už nie ako hostia, ale ako právoplatný majitelia tejto zeme. Podľa východnej tradície totiž tým, že niekto odovzdá vodu, zem a trávu z krajiny, odovzdáva vlastne vládu nad touto zemou. Svätopluk so spojencami zaútočili na Maďarov, ale Maďari nad nepriateľskými vojskami zvíťazili.
Ľudovít Štúr (1815-1856)
Ľudovít Štúr
Osobnosť Ľudovíta Štúra spôsobuje značné konflikty pri interpretácii udalostí rokov 1848/49. Slovenská a maďarská historiografia má na túto historickú osobnosť ako aj revolučné udalosti týchto rokov úplne odlišný pohľad. Veľká časť maďarských historikov pokladá Štúra a jeho prívržencov za skupinu slovenskej inteligencie, ktorá nedisponovala pevnou základňou a nevedela získať podporu ani vlastného ľudu. Tým, že bez dostatočnej podpory Slovákov nevedeli uskutočniť ľudové povstanie, zradili vlasť, a pridali sa na stranu nepriateľov, aby tak dosiahli zrealizovanie svojich požiadaviek. Slovenskí historici naopak tvrdia, že slovenskí vodcovia ponúkli svoje priateľstvo, ale Maďari na to reagovali tým, že vydali na štúrovcov zatykač. Pravda je však taká, že v maďarských vojskách bojovalo viac Slovákov ako na strane Štúra. Napriek tomu, že cisársky dvor sľúbil pomoc Štúrovi, po potlačení povstania ich požiadavky nesplnil, z čoho boli štúrovci veľmi sklamaní.
Prínos a význam Ľudovíta Štúra je však neprehliadnuteľný v jeho literárnej práci. Je tvorcom slovenského literárneho jazyka, otcom slovenského národa, a najdôležitejším obrancom národných požiadaviek Slovákov.
Edvard Beneš (1884-1948)
Edvard Beneš
Najkontroverznejšou postavou spoločných dejín Maďarov a Slovákov je jednoznačne československý prezident Edvard Beneš. Bol dlhoročným ministrom zahraničia, vodcom odboja za vznik Česko-slovenska počas prvej svetovej vojny a predstaviteľom odboja za obnovenie Česko-slovenska počas druhej svetovej vojny. V maďarskej historiografii je však negatívnou postavou predovšetkým kvôli svojej veľmi silnej protimaďarskej činnosti. Už počas prvej svetovej vojny sa usiloval v zahraničí o získanie nezávislosti pre nový štát Čechov a Slovákov. Získal podporu zahraničných víťazných mocností a tak sa po skončení prvej svetovej vojny snažil u nich presadiť svoje záujmy na úkor Maďarska. Počas trianonských rokovaní bolo jeho cieľom získať čo najviac maďarského územia pre budúci Československý štát. Predstavil sporné dáta ohľadom etnického zloženia obyvateľstva, a z hospodárskych a strategických dôvodov žiadal pripojenie Žitného ostrova, Komárna aj oblastí okolo rieky Ipeľ k Československu. Jeho argumenty sú však dodnes predmetov sporov. Po skončení druhej svetovej vojny sa spája jeho osoba s vydaním tzv. Benešových dekrétov v roku 1945. Na základe týchto dekrétov boli vyhlásení všetci Maďari žijúci na území dnešného Slovenska za vojnových zločincov, zradcov a kolaborantov, a to podľa princípu kolektívnej viny. Na základe dekrétov z dnešného územia Slovenska vysídlili vyše sto tisíc občanov maďarskej národnosti, nastal zákaz používania ich jazyka v rôznych oblastiach verejného života, a ich zbavenie občianskych práv. Dodnes sa Maďarom nikto neospravedlnil. Slovenská vláda Benešove dekréty pokladá za výsledok druhej svetovej vojny a vyhlásila ich za nespochybniteľné a nezrušiteľné. Tento nedoriešený problém dodnes vyvoláva napätie medzi slovenským a maďarským národom na Slovensku. Práve preto ostáva aj osobnosť Edvarda Beneša a posúdenie jeho činnosti diskutabilným.
Anita Radi
