László Gyurgyík: Zmeny v demografickej, sídelnej a sociálnej štruktúre Maďarov na Slovensku

1.Maďarská menšina v zrkadle údajov zo sčítaní ľudu v československu a na slovensku v období rokov 1921 – 2001

Na území dnešného Slovenska žilo roku 1910 2,9 miliónov obyvateľov, z čoho bolo 884 tisíc maďarskej národnosti (30,3 %), 1 688 tisíc slovenskej národnosti (57,8 %), 198 tisíc nemeckej národnosti (6,8 %), 97 tisíc rusínskej národnosti (3,3 %), 10 tisíc poľskej národnosti (0,3 %), 7 tisíc českej národnosti (0,3 %) a 34 tisíc inej a neznámej národnosti (1,2 %). Roku 1921 klesol počet príslušníkov maďarskej národnosti na 651 tisíc (21,7 %), počet obyvateľov slovenskej národnosti sa zvýšil na 1 952 tisíc (65,1 %). Znížil sa tiež počet príslušníkov inej národnosti. Počet Čechov sa vplyvom prisťahovania značného počtu úradníkov a dôstojníkov z Čiech na Slovensko zvýšil na 73 tisíc (2,4 %) (pozri tabuľku 1, Prílohy). Zníženie počtu Maďarov o 233 tisíc sa dá vysvetliť kombinovaným vplyvom viacerých faktorov. Sčítanie ľudu roku 1910 stanovilo za kritérium národnosti prihlásenie sa k materinskému jazyku, porovnanie údajov zo sčítania ľudu roku 1910 s neskoršími údajmi je preto z tohto pohľadu problematické.^[1]
(V súlade s terminológiou používanou Slovenským štatistickým úradom prekladáme maďarský termín „népszámlálás“ počnúc rokom 2001 ako „sčítanie obyvateľov“.)

V Československu – ale aj v prostredí iných maďarských menšinových komunít v Karpatskej kotline – môžeme počas uplynulých desaťročí pozorovať taký jav, že pri sčítaní ľudu sa k danej národnostnej menšine na základe kritéria národnosti hlási menší počet osôb než na základe kritéria materinského jazyka. Po roku 1918 sa presťahovalo do Maďarska viac ako 100 tisíc Maďarov, predovšetkým z radov inteligencie a úradníckeho stavu. Aj doplnenie sčítacích hárkov o kategóriu židovskej národnosti však malo dopad na zníženie počtu osôb maďarskej národnosti, a to o niekoľko desiatok tisíc. Značné zvýšenie počtu českého a slovenského obyvateľstva na území Slovenska sa dá vysvetliť sčasti migračnými zmenami (niekoľko desaťtisíc Čechov sa presťahovalo na Slovensko), nahradením kategórie materinského jazyka kategóriou národnosti, svoju úlohu však zohralo aj to, že najmä mestské obyvateľstvo s dvojitou identitou, zakotvené v prostredí maďarskej i slovenskej kultúry, sa vo väčšej miere ako predtým prihlásilo k slovenskej národnosti. Zo sčítania ľudu roku 1921 poznáme viaceré konečné údaje, tieto sa však v niektorých detailoch odlišujú.^[2]

Pri analýze vývoja počtu obyvateľov maďarskej národnosti na Slovensku budeme vychádzať z údajov roku 1921. Na základe toho môžeme konštatovať, že v uplynulých 80 rokov nastali v tomto ohľade obrovské zmeny.

V období rokov 1921 až 2001 sa zvýšil počet obyvateľov Slovenska z 3 miliónov na 5,38 miliónov, t. j. o 79,3 %. Počet osôb maďarskej národnosti sa pritom znížil z 651 tisíc na 527 tisíc, čiže o 20 %, ich podiel na celkovom počte bývajúceho obyvateľstva klesol z 21,7 % na 9,7 %. Po najhlbšom bode úpadku roku 1950 nasledovalo roku 1961 značné zvýšenie, roku 1970 mierne zvýšenie a v rokoch 1980 a 1991 minimálne zvýšenie, avšak pri neustálom znižovaní relatívneho zastúpenia maďarskej menšiny na celkovom počte obyvateľov Slovenska. Zásadný zvrat znamenali deväťdesiate roky: roku 2001 sa prvý raz od roku 1950 počet obyvateľov maďarskej národnosti znížil aj v absolútnom vyjadrení (pozri tabuľku 1, Prílohy).

Počet osôb slovenskej národnosti sa za 80 rokov zvýšil z 1 953 tisíc na 4 615 tisíc, čiže o 136,4 %, ich relatívny podiel z celkového počtu obyvateľov žijúcich na území dnešného Slovenska vzrástol z 65,1 % na 85,8 %. V dvadsiatych rokoch minulého storočia rástol počet príslušníkov všetkých národností na Slovensku, okrem maďarskej. Počet príslušníkov maďarskej národnosti podľa údajov sčítania ľudu roku 1930 klesol zo 651 tisíc na 585 tisíc, čiže o 10 %. K znižovaniu počtu príslušníkov maďarskej národnosti prispelo aj to, že značná časť úradníkov, zamestnancov a iných vrstiev inteligencie sa presťahovala do Maďarska a že sa k väčšinovému národu prihlásila tá časť obyvateľstva, ktorá nemala vyhranenú identitu a v minulosti sa hlásila k maďarskej národnosti.

Výsledky sčítania ľudu roku 1941, po Viedenskej arbitráži a opätovnom pripojení južných území Slovenska k Maďarsku, nepotvrdili demografické zmeny zo sčítaní ľudu v rokoch 1921 a 1930, avšak sú potvrdením toho, že zisťovanie národnostnej príslušnosti pri sčítaniach ľudu ani zďaleka neposkytuje objektívny obraz o zmenách zloženia obyvateľstva na územiach obývaných menšinami. Priznané, resp. vykázané národnostné zloženie štátnych útvarov s národnostne zmiešaným obyvateľstvom v značnej miere závisí od národnostnej politiky vládnej moci, ku ktorej dané územie patrí.^[3]

Údaje sčítania ľudu roku 1951 odzrkadľujú dovtedy – v objektívnom i subjektívnom zmysle – najtragickejšie zmeny v dejinách maďarskej menšiny na Slovensku.^[4]

Necelé dva roky po ukončení trpkej periódy – „rokov bez domova“ – vykazujú výsledky sčítania ľudu veľmi vysokú mieru poklesu maďarského obyvateľstva. Počet 354 532 Maďarov v údajoch sčítania ľudu z roku 1950 – čo je 10,3 % vtedajšieho obyvateľstva Slovenska – nevyjadruje skutočný počet Maďarov na Slovensku, vyjadruje len to, koľkí mali odvahu – krátko po tragických udalostiach – priznať sa k maďarskej národnosti.

Počnúc koncom štyridsiatych rokov nastáva v prístupe k národnostnej otázke – predovšetkým k maďarskej otázke – zásadná zmena. Režim, ktorého cieľom bolo vybudovať slovanský národný štát, vystriedala gottwaldovskostalinská komunistická moc. Obdobie bezprávia maďarskej menšiny sa skončilo, začala sa jej reintegrácia do politického, hospodárskeho a spoločenského života krajiny. Sovietske záujmy vyžadujúce jednotu východoeurópskych štátov, resp. leninská národnostná politika povýšená na oficiálnu ideológiu, zabránili pokračovaniu praxe predchádzajúcich rokov. Vízia vybudovania slovanského národného štátu však ostala naďalej jedným z dlhodobých cieľov československej politiky.

Sčítanie ľudu roku 1961 vykázalo 150−tisícový nárast počtu osôb maďarskej národnosti. Počet Maďarov na Slovensku bol v absolútnom vyjadrení 518 782 osôb, čo predstavovalo 12,4 % všetkých obyvateľov Slovenska. Výsledky sčítania ľudu nepotvrdili výpočty a prognózy demografov. Aj československí demografi spochybnili – síce veľmi opatrne a rezervovane – objektivitu údajov z roku 1950. Bolo zrejmé, že v päťdesiatych rokoch, v strednej Európe, nedokáže ani „najpozitívnejšia národnostná politika“ ovplyvniť zvýšenie počtu príslušníkov akejkoľvek národnostnej komunity (46,3 %−ný nárast za desať rokov) do takej miery, ako tomu bolo v Československu. Na druhej strane však k nárastu počtu príslušníkov maďarskej menšiny na Slovensku značne prispelo aj posilnenie pocitu jej bezpečnosti.

Podľa výsledkov sčítania ľudu roku 1970 bolo na Slovensku 552 006 osôb maďarskej národnosti (t. j. 12,2 % z celkovej populácie). Nárast o 33 tisíc prekonal demografické očakávania o 2 tisíc osôb. Je pravdepodobné, že niekoľko tisíc reslovakizovaných osôb, ktoré sa roku 1961 ešte hlásili k slovenskej národnosti, sa roku 1970 už prihlásilo k národnosti maďarskej, čo tiež do istej miery prispelo k uvedenému nárastu.

Roku 1970 sa popri národnostnom zložení ukázal pomerne objektívny obraz aj o zložení obyvateľstva podľa materinského jazyka. Znova sa potvrdil už dávnejšie známy jav: počet osôb hlásiacich sa k danej menšine na základe príslušnosti k materinskému jazyku je vyšší ako počet tých, ktorí sa s ňou identifikujú na základe národnej, národnostnej príslušnosti. Počet príslušníkov maďarskej menšiny na Slovensku bol podľa kritéria materinského jazyka takmer o 10 % vyšší ako podľa kritéria priznanej národnosti.

Roku 1980 sa počet príslušníkov maďarskej menšiny zvýšil na 559 490, čiže o 7 484 osôb. V rámci celkovej populácie Slovenska sa relatívne zastúpenie maďarského obyvateľstva za 10 rokov znížilo z 12,2 % na 11,2 %. Výsledky sčítania ľudu z roku 1980 boli nečakaným prekvapením nielen pre maďarskú menšinu, ale aj pre demografov. Stalo sa zrejmým, že minimálny absolútny nárast je v podstate stagnáciou, ktorej príčiny spočívajú v asimilácii, resp. zmene národnosti čoraz širších vrstiev maďarského obyvateľstva. Určujúcu úlohu v tomto procese zohralo niekoľko kľúčových faktorov. Jedným z nich bolo zvýšenie počtu žiakov, ktorí sa nevzdelávali vo svojom materinskom jazyku: k tomu prispelo aj redukovanie siete maďarských škôl. Pravdepodobne najvýznamnejším faktorom urýchľujúcim zmenu národnosti, resp. asimiláciu, je postupné zvyšovanie počtu a podielu národnostne zmiešaných manželstiev. Nezanedbateľné sú aj urbanizačné procesy, v prvom rade bezprostredné vplyvy sťahovania sa ľudí z vidieckych sídel do miest.

V každom prípade sa „výsledky“ prvého desaťročia normalizácie po roku 1968 ukázali aj v údajoch sčítania ľudu roku 1980. Pokračoval proces postupného starnutia maďarskej menšinovej populácie, nepriaznivý vývoj jej vzdelanostnej štruktúry, konzervovanie nepriaznivej vzdelanostnej štruktúry študujúcej mládeže – a v jej dôsledku – aj štruktúry zamestnanosti maďarskej menšiny. Nové pokusy štátnej moci o likvidáciu maďarského národnostného školstva v prvej polovici osemdesiatych rokov vyvolali protest pomerne širokých vrstiev maďarského obyvateľstva, a tak sa otázka uvedomelého prijatia menšinového bytia stala organickou súčasťou myslenia maďarského menšinového spoločenstva pred zmenou režimu roku 1989.

V protirečivej emocionálnej atmosfére obdobia po zmenách v novembri 1989 sa uskutočnilo roku 1991 v poradí ďalšie sčíta nie ľudu v Československu. Po dlhých desaťročiach sa po prvý raz mohlo sčítanie ľudu konať za slobodnejších, demokratickejších okolností, na druhej strane sa však národnostná otázka stala jedným z určujúcich tém politických šarvátok. Praktická realizácia sčítania ľudu 3. marca 1991 sa z viacerých aspektov líšila od predošlých sčítaní ľudu.

Na sčítacích hárkoch bola po prvý krát od roku 1950 uvedená otázka vzťahujúca sa na náboženskú príslušnosť a po roku 1970 sa sčítací komisári po prvý krát pýtali aj na materinský jazyk (roku 1980 táto otázka chýbala). Výsledný obraz o národnostnom zložení obyvateľstva bol v nemalej miere ovplyvnený aj tým, že Štatistický úrad príslušný súbor otázok – ktorý bol pri sčítaniach ľudu v rokoch 1961, 1970 a 1980 v podstate identický – značne pozmenil. Jednak sa sčítací hárok „rozšíril“ o kategóriu českej, moravskej a sliezskej národnosti, dostali v ňom však miesto aj niektoré ďalšie málopočetné národnostné skupiny, žijúce rozptýlene, ďalej, okrem ukrajinskej národnosti bolo možné uviesť aj národnosť rusínsku. Zvlášť je potrebné spomenúť, že do sčítacích hárkov sa zahrnula aj kategória osobitnej národnosti pre príslušníkov rómskeho (cigánskeho) etnika. Táto skutočnosť v nemalej miere prispela k zníženiu oficiálne zisteného počtu osôb maďarskej národnosti (zníženie predstavovalo približne 5 – 7 tisíc osôb).^[5]

K 3. marcu 1991 malo Slovensko spolu 5 274 335 obyvateľov, z toho 4 511 679 malo slovenskú národnosť a 567 296 maďarskú národnosť. Zistený prírastok o 7 800 osôb poukazuje na priaznivejší trend, ako pri podobnom zvýšení počtu v sedemdesiatych rokoch, najmä ak zoberieme do úvahy, že celkový prirodzený prírastok obyvateľstva bol v osemdesiatych rokoch podstatne nižší ako v predchádzajúcich desaťročiach. Sčítanie ľudu z roku 1991 poskytuje z pohľadu maďarskej menšiny ešte priaznivejší obraz, ak zohľadníme fakt, že došlo k výraznému pohybu smerom k priznaniu rómskej národnosti u mnohých osôb, ktoré sa predtým hlásili k maďarskej národnosti. Zároveň však vidíme, že dynamika zmeny národnosti z maďarskej na slovenskú je pomerne vysoká, čo poukazuje na to, že asimilácia sa zrejme stáva trvalým, nezvratným javom.

Sčítanie obyvateľov z roku 2001 poskytuje pomerne objektívny obraz aj o etnodemografických zmenách a o zmenách v sociálnej štruktúre obyvateľstva po zmene režimu, je akousi prierezovou snímkou počiatočnej etapy štrukturálnych zmien. Bolo to prvé sčítanie ľudu, ktorého realizáciu v plnej miere zabezpečoval Štatistický úrad Slovenskej republiky, na rozdiel od predchádzajúcich sčítaní ľudu, ktoré organizoval Československý štatistický úrad. Pri sčítaní obyvteľov roku 2001 nedošlo v časti sčítacieho hárku obsahujúcej zoznam zisťovaných národností k takým zmenám, ako pri sčítaní ľudu pred 10 rokmi. Niekoľko zmien si predsa len zaslúži pozornosť. Bolo to prvé anonymné sčítanie, pri ktorom sa neuvádzala totožnosť respondentov. V súlade s tradíciami bola pri sčítaní použitá metóda sebasčítania: údaje do sčítacích formulárov vyplňovali samotní respondenti. Použitie uvedenej metódy sebasčítania prinieslo so sebou roku 2001 aj viaceré negatívne vedľajšie účinky: niekoľkonásobne vzrástol počet nevyplnených alebo neadekvátne zodpovedaných otázok. (K tomuto problému sa ešte vrátime pri prezentácii jednotlivých sociálnych a demografických ukazovateľov.)

Roku 2001 malo Slovensko 5 379 455 obyvateľov. V „mierových časoch“ na Slovensku ešte nikdy nebol vykázaný taký nízky prírastok obyvateľstva – 105 tisíc osôb. Počet Maďarov na Slovensku predstavoval 520 528 osôb. Počet príslušníkov maďarskej menšiny prvý raz od roku 1950 klesol (o 47 tisíc osôb), pričom ich podiel sa znížil pod psychologicky signifikantnú hranicu 10 % (9,7 %). Nečakaný a prekvapujúci nebolo samotné zníženie počtu maďarského obyvateľstva, trend bol na základe údajov z pohybu obyvateľstva z 90−tych rokov predvídateľný (pozri kapitolu 10). Maďarské obyvateľstvo na Slovensku však bolo „šokované“ mierou poklesu – o takmer 50−tisíc osôb. Príprava na sčítanie obyvateľov roku 2001 priniesla z hľadiska národností z istého hľadiska priaznivé momenty: sčítacie formuláre a pomocné inštrukcie na ich vyplnenie boli dvojjazyčné. Na územiach obývaných menšinami bol na tlačive i v návode popri slovenskom texte uvedený aj text v jazyku početnejších menšín. Tieto výdobytky však nekompenzovali, ani nemohli kompenzovať nepriaznivé demografické zmeny a následky protimaďarských opatrení „dlhých deväťdesiatych rokov“ Mečiarovej éry. Na pozadí uvedeného vývoja sú zreteľne viditeľné tie procesy zmien národnosti, resp. asimilačné procesy, ktoré sa väčšinou dajú vykázať len sprostredkovane analýzou celého komplexu interetnických vzťahov maďarskej menšiny na Slovensku.