„Pretrvávajúci duch“ benešových dekrétov (1. Časť)

Slovensko-maďarský politický spor o minulosť

– Někerej Maďar taky za to nemůže, že je Maďar.
– Jakpak by nemoh, každej za to může, to je hloupost.
Jaroslav Hašek: Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války^[1]

V roku 2002 v Bruseli sa vtedajší predseda vlády Viktor Orbán odsudzujúco vyjadril o Benešových dekrétoch. („…Benešove dekréty nie sú v súlade s právnymi princípmi Európskej únie… Od vstupu do Európskej únie očakávame, že Benešove dekréty budú automaticky vyškrtnuté z právneho systému Slovenska, ako aj Českej republiky.“)^[2]Tento výrok a následné deklarácie vyvolali takú búrlivú konfrontáciu, že visegrádska spolupráca obnovená v roku 1998 sa zrazu takmer úplne dostala na bod mrazu. Touto témou sa zaoberala aj medzinárodná verejnosť, k danej otázke náhle vzniklo obrovské množstvo článkov. (60 % maďarských a medzinárodných textov, ktoré sa zaoberali dekrétmi v období 1994 – 2004, vzniklo v roku 2002, z nich prevažná väčšina od februára do mája.)^[3]Prečo vyvolali Orbánove výroky takú rozsiahlu debatu? Skôr, ako začneme rozoberať názory súčasnej verejnej mienky, pozrime sa na udalosti súvisiace s dekrétmi.

Tejto téme sa nemôžeme vyhnúť, lebo maďarská spoločnosť považuje spomínané udalosti za tie, ktoré najviac ovplyvnili maďarsko-slovenské vzťahy v negatívnom smere.^[4]

Okruh pojmu Benešových dekrétov

Edvard Beneš, prezident Československej republiky, v roku 1938 odstúpil z funkcie a odišiel na Západ. V emigrácii zastupoval teóriu „právnej kontinuity“ československej štátnosti a pokúšal sa dosiahnuť jej uznanie u spojeneckých mocností. Nakoniec v roku 1940 – keď Nemecko zaútočilo už aj smerom na západ – Churchill uznal Beneša za predstaviteľa československého štátu a Beneš začal vydávať tzv. prezidentské dekréty. Paralelne s tým sa v roku 1943 odbojové sily fungujúce na slovenskom území zjednotili (Vianočná dohoda) a založili Slovenskú národnú radu (SNR), ktorá po vypuknutí Slovenského národného povstania začala vydávať nariadenia. (Od 1. septembra 1944 do 21. apríla 1945 celkom 72 nariadení.) SNR si vyhradila právo, aby Benešove dekréty upravila s účinnosťou pre Slovensko, preto z nich bolo nezmenených a platných na Slovensku len 44. Medzi bezprostredne platnými dekrétmi prezidenta Beneša a medzi nariadeniami SNR sú také, ktoré hovoria o Maďaroch ako o kolektívnych vinníkoch.

Právne pozadie danej témy je preto zložité, čo často odpútava pozornosť od podstatných otázok. Žiaľ, v diskusiách o Benešových dekrétoch je často prítomný aj právny cynizmus, keď sa správnosť istého činu pokúša podopierať tým, že sa vykonáva „v mene práva“, na základe právnych predpisov.^[5]Avšak udalosti z rokov 1945 – 1948 (najmä deportácie) prežívali Maďari ako prenasledovanie, nezávisle od toho, že napríklad výmena obyvateľstva sa udiala na základe medzinárodnej zmluvy.

Maďari – vojnoví zločinci?

Ale aký hriech spáchala maďarská komunita, za ktorý mala v roku 1945 pykať? Zrada Československa a obžaloba z fašizmu. Jazykové a individuálne práva Maďarov boli síce v československom štáte ako-tak usporiadané, avšak toto všetko nezmenilo nič na ich postoji k republike, kde najväčším problémom bolo, že sa do štátu dostali proti svojej vôli. (K tomu prispievali konkrétne krivdy vymenované v predchádzajúcej kapitole, ktoré u Maďarov spôsobili základnú nedôveru voči Československu.) Ani napriek tomu nemožno povedať, že Maďari boli v Československu tzv. „rozvratným živlom“. Maďarská komunita na Slovensku sa naďalej pokladala za súčasť maďarského národa, ale „separatistické emócie“ v nej začali silnieť len vtedy, keď bolo potrebné vybrať si medzi rozvíjajúcim sa totalitným režimom Slovenska a autoritatívnym Maďarskom.^[6]  S fašizmom nesympatizovali ani maďarské komunity, ktoré zostali po roku 1938 na Slovensku. [pullquote]„Maďari, na rozdiel od Nemcov, sa na Slovensku správali poriadne, zväčša sú demokrati“. (Zo správy ilegálne fungujúcej Komunistickej strany Slovenska, 1944.)^[7][/pullquote]

[highlight]Maďarov na Slovensku nemožno kolektívne považovať za vojnových zločincov[/highlight] alebo len do takej miery, ako aj slovenský národ z hľadiska pôsobenia slovenského štátu do roku 1944. Víťazné veľmoci v prípade Maďarov aj preto neschválili ich vysídlenie, teda udelenie trestu pre vojnových zločincov. Aj československý delegát pri Norimberskom medzinárodnom vojenskom tribunále ako Hitlerovu „piatu kolónu“ vymenoval len ľudákov a sudetských Nemcov, Maďarov nie.^[8]

„Éljen a köztársaság“ – „Nech žije republika“
Maďarskí účastnici na oslavách 10. výročia vyniku Československa

Zriedka sa uvažovalo o tom, že južné hranice Slovenska boli možno vyznačené v protiklade s princípom národného sebaurčenia a nie že tých 600 tisíc Maďarov sa narodilo na „zlé miesto“, tj. v protiklade s územnými princípmi Slovenska. Takéto myšlienky v roku 1939 a 1940 mal aj sám Beneš, keď v Paríži a potom aj v Amerike povedal, že Slovensko nedostane po vojne naspäť svoje staré hranice, „nie je však ani naším záujmom, aby sme si kvôli tomu znovu narušili vzťah s Maďarmi“^[9].  Ale nakoniec po roku 1945 sa Maďari stali objektmi pokusu o opačné riešenie: namiesto riešenia problému mal byť zlikvidovaný samotný problém, t. j. existencia maďarskej komunity na Slovensku. Z nasledujúceho krátkeho prehľadu sa dá asi pochopiť, prečo experti zaoberajúci sa touto témou a spisovatelia, ktorí osobne prežili túto búrlivú historickú etapu v dejinách Maďarov, používali pre spomínané obdobie výrazy ako etnická očista alebo „roky bez domoviny“.^[10]

Odobratie štátnej príslušnosti^[11]

Dokumenty o povojnovom obnovení československej štátnosti, dosť desivo rozprávali o budúcom „slovanskom národnom štáte”. Toto všetko spresnil Košický vládny program a po ňom konkrétne sformuloval odobratie práv Maďarom Benešov dekrét č. 33/1945. Na tento dekrét sa neskôr odvolali iné dekréty a nariadenia, na základe ktorých Maďari prišli o svoju pôdu, nehnuteľnosti a maďarskí štátni zamestnanci stratili svoje pracoviská, ako aj svoj dôchodok. Na dobu neurčitú (dnes už vieme, že na tri roky) na Slovensku zatvorili všetky fungujúce maďarské školy. Na verejnosti zakázali používanie maďarského jazyka. Ulice a verejné miesta zaplavili nadpisy ako „Na Slovensku po slovensky!“, ponižovanie a neprávosti spáchané na Maďaroch pre používaniu materinského jazyka boli na každodennom poriadku. Všetky dovtedajšie maďarské nadpisy bolo potrebné odstrániť.

„Akčný výbor Nitrianskeho národného frontu dôrazne a naposledy vyzýva obyvateľov mesta Nitra, že tí, ktorí sa hlásia za Slováka alebo Čecha a patria k československému štátu, aby na verejných miestach (hostince, trhoviská, zábavné podniky) nerozprávali

m a ď a r s k y   alebo   n e m e c k y.“^[12]

(Poznámka: originál textu bol v maďarčine)

Pre nedostatok miesta nie je možné poukázať na všetky oblasti ponižovania Maďarov v rokoch 1945 – 1948. Pre stratu štátnej príslušnosti zanikla aj ich súkromná sféra a prežili nespočetné množstvo príkorí. Spomienky na ne prechovávali až do konca života. Stávalo sa, že nedostali ani základné lieky, lebo nemali štátnu príslušnosť. Boli odopierané pohrebné obrady v materinskom jazyku zosnulého a príbuzných a na ulici sa Maďari  vystavovali inzultáciám pochybných osôb.^[13]

Deportácie do Čiech: strach a obavy na Slovensku

Z protimaďarských opatrení vyniká kauza českých deportácií. Odvolávajúc sa na dekrét č. 88/1945 odvážali Maďarov do Čiech na verejné práce najprv (na jeseň 1945) dočasne; neskôr však transporty rodinných príslušníkov uskutočňovali už podľa plánu na trvalé rozsídlenie.^[14]  V pozadí deportácií bol nedostatok pracovnej sily v Čechách a zároveň – podľa slovníka vtedajšieho slovenského politického vedenia – cieľ „dôslednej a premyslenej slovakizácie južných hraničných oblastí“. Domy a majetky oficiálne len dočasne presídlených dostali kolonisti.^[15]

Pri deportáciach došlo k nespočetným atrocitám a vo všeobecnosti ich realizáciu charakterizovala krutosť. Aj podľa názoru Kancelárie československého kabinetu vládli na južnom Slovensku strach a  hrôza.^[16] Vyvolených pozbierali zväčša za účasti ozbrojených síl. Z hlásení a osobných spomienok vysvitá smutný obraz rozdelených rodín a zúfalých ľudí. Môžeme však čítať aj o Židoch, ktorí sa práve vtedy vrátili z koncentračného tábora a poslali ich na verejné práce pre ich „chybnú slovenčinu“.^[17] Obyvatelia z viacerých miest utekali pred násilným vysídlením, tých však taktiež v mnohých oblastiach prenasledovala polícia. Napríklad na Dunaji zabili výstrelom do hlavy muža, ktorý chcel utiecť na člne (19. 12. 1946, Hamuliakovo).^[18]

Maďarská, ale aj západná a americká verejná mienka tieto udalosti odsúdili. Maďarskí antifašisti, ako aj viacerí maďarskí prívrženci predvojnového Československa sklamane a roztrpčene protestovali proti aplikovaným „fašistickým“ spôsobom „riešenia“. Ale aj Pavol Jantausch, trnavský katolícky biskup, protestoval memorandom proti „nehumánnej, nespravodlivej“ akcii. Nakoniec protestovali aj českí evanjelickí duchovní: „[opatrenia] neponižujú iba ľudskú dôstojnosť, ale definitívne pošpinia aj našu česť”.^[19]

Ľudia, ktorých sa násilné vysídlenie osobne dotýkalo, približne 45 000 osôb (5 400 z nich malo menej ako 6 rokov), po zdĺhavom procese dosiahli v rokoch 1948 – 1953 odškodnenie.^[20]

Zoltán Fábry: Obžalovaný prehovorí^[21]

Ja ešte vždy hľadím do zeme (…) Môj život vymedzujú zákazy a nariadenia. Jedno mi zakazuje zdržiavať sa po ôsmej hodine na ulici, druhé pokladá za provokáciu, ak pozdravím známeho (…) v materinskom jazyku, a vyhráža sa mi táborom.
(…) Môj jazyk, najzázračnejší nástroj ľudského hlasu, sa degradoval na objekt priestupku. (…) A príčina? Jeden jediný fakt, obvinenie nad všetky obvinenia: som Maďar. Som Maďar, teda som vinný.”

(V tlačenej forme vyšlo po maďarsky v roku 1968,
po slovensky v roku 1994.)

Výmena obyvateľstva

Väčšina opatrení proti Maďarom, zjavne alebo skryte (ale väčšinou otvorene), mala za cieľ úplnú slovakizáciu južných oblastí Slovenska. Vytvorenie československého národného štátu viacerí považovali za „menšie zlo“, podľa ktorého utrpenie vysídlenej generácie bolo menšie, ako keby mali etnické konflikty postihnúť ešte aj ďalšie generácie.^[22]  Je to dosť cynická argumentácia a jednostranné riešenie v prospech pokoja aj v prípade tzv. etnicky „zmiešaného“ územia. Každopádne protimaďarské „vnútorné“ opatrenia sa začali vtedy, keď na postupimskej konferencii víťazné veľmoci s výnimkou Sovietskeho zväzu nepodporili plán úplného vysídlenia Maďarov, a preto sa nakoniec ani neuskutočnilo. Avšak Československu sa podarilo dosiahnuť, aby 27. februára 1946 Maďarsko a Československo uzavrelo zmluvu o výmene obyvateľstva, oficiálne na základe princípu vzájomnosti. V skutočnosti však asi 70 000 Maďarov malo opustiť svoju rodnú zem z nanútenia: na deportáciu („výmenu“) boli vybraní československými orgánmi.^[23] V Maďarsku sa československým výborom podarilo naverbovať 70 000 slovenských presídlencov.

Rezső Szalatnay: V dvoch domovinách s jednou pravdou (O deportáciách)^[24]

„Celá naša minulosť ostala tam, náš duch a práca našich rúk, s našimi starými vianočnými stromami, s okolím našich domov, s našimi výletnými miestami, s malým lesným prameňom na svahu, vľavo od jazera, kde stál kríž, ku ktorému nosili pocestní kvet … Ostali tam naše srdcia.“

István Kollai
autor je historik

… pokračovanie nasleduje!

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!

1 – V súvislosti s Benešovými dekrétmi cituje KUSÝ (2001), s. 135.
2 – Viktor Orbán reagoval na otázku nemeckého poslanca Jürgena Schrödera. Text televízneho záberu doslovne cituje VARGA (2003), s. 821.
3 – VARGA (2003), s. 814.
4 – BAČOVÁ (1992), s. 100.
5 – Pozri BEŇA (2002), resp. recenzie na toto dielo JANEK (2004).
6 – SZARKA (2005), s. 9.
7 – Cituje JANICS (1994), s. 28.
8 – JANICS (1994).
9 – Cituje VADKERTY (2002), s. 252.
10 – Prvý výraz KUSÝ (2001); ďalší pozri JANICS (1994).
11 – O reslovakizácii, vysídlení a o deportáciách napísala Katalin Vadkerty trilógiu, ktorá vyšla po maďarsky aj po slovensky.
12 – VADKERTY (2001), s. 674 – 675.
13 – TAKÁČ (2003), ZALABAI (1995).
14 – VADKERTY (2002), s. 35 – 42.
15 – VADKERTY (2002), s. 90.
16 – VADKERTY (2002), s. 61.
17 – VADKERTY (2002), s. 42.
18 – VADKERTY (2002), s. 62.
19 – VADKERTY (2002), s. 94, 96.
20 – VADKERTY (2002), s. 142 – 148.
21 – FÁBRY (1994), s. 10 – 11.
22 – ŠUTAJ (2005), s. 28.
23 – Nedôslednosťou v knihe Prezidentské dekréty Edvarda Beneša v povojnovom Slovensku je tvrdenie, že vysídlenie Maďarov nepovažuje za násilné, pretože ho garantovala medzinárodná zmluva, kým územné zmeny po Viedenskej arbitráži v roku 1938 nazýva „násilným odňatím“. ŠUTAJ-MOSNÝ-OLEJNÍK (2002), s. 9 – 10.
24 – SZALATNAY (1982), s. 366.