Kedy bude 12. apríl spomienkovým dňom aj pre Slovákov?

Kedy bude 12. apríl spomienkovým dňom aj pre Slovákov?

12. apríl je od roku 2012 pamätným dňom Maďarov vysťahovaných medzi rokmi 1947-49 z Československa na základe Benešových dekrétov. Presne 12. apríla 1947 sa totiž začalo vysťahovanie obyvateľov maďarskej národnosti z územia dnešného južného Slovenska. Pamätný deň Maďarov, ako aj udalosti ohľadom Benešových dekrétov sa však v slovenskej spoločnosť naďalej stretávajú len s ignoranciou a nevšímavosťou. V slovenských médiách odzneli v ten deň len krátke správy o návšteve predsedu maďarského parlamentu v Komárne.

Predseda maďarského parlamentu László Kövér v Komárne povedal, že dôveru medzi Maďarskom a Slovenskou republikou by posilnilo, keby sa Slovenská republika ospravedlnila Maďarom vysťahovaným z niekdajšieho Československa a zo svojho právneho poriadku by vymazala ustanovenia, ktoré zachovávajú v platnosti princíp kolektívnej viny. Na Slovensku je totiž dodnes téma Benešových dekrétov jedna z mnohých tabuizovaných tém, o ktorých sa maďarská verejnosť obáva hovoriť, slovenská zas nemá o ňu ani najmenší záujem.

Ako prebiehali Benešove dekréty v praxi?

Na troskách Rakúsko-uhorskej monarchie vznikol roku 1918 nový štátny útvar Československo. Trianonským diktátom sa na území tohto novovzniknutého štátu ocitlo takmer milión obyvateľov maďarskej národnosti. Dôsledkom viedenskej arbitráže (2. 11. 1938) sa Maďarmi obývané územie južného Felvidéku (tzv. Horná zem – historické pomenovanie časti Rakúsko-Uhorska, približne sa zhodujúcej s územím dnešného Slovenska) na krátke obdobie znovu vrátilo Maďarsku.
Avšak po skončení 2. svetovej vojny sa hranice Československa obnovili. Košický vládny program prijatý československou vládou 5. apríla 1945 vyhlásil všetkých Maďarov a Nemcov za zradcov a kolaborantov na základe princípu kolektívnej viny. Zároveň maďarské obyvateľstvo obvinili aj z rozpadu Československa v marci roku 1939. Počas zimy 1945-46 deportovali československé orgány okolo 40 000 Maďarov z územia dnešného Slovenska do českých Sudet. Benešove dekréty umožňovali zhabanie maďarských pozemkov, prepustenie Maďarov zo zamestnania, zákaz používania ich jazyka a zrušenie maďarských kultúrnych spolkov. Keďže víťazné veľmoci nepovolili Československu jednostranné vysídlenie Maďarov, ale iba výmenu obyvateľstva, československá vláda hľadala iné možnosti na zrealizovanie svojich plánov o vytvorení čisto slovanského národného štátu. Začal sa proces reslovakizácie, ktorý umožnil „pomaďarčeným Slovákom návrat k materskému národu”.
Reslovakizáciu volilo mnoho Maďarov, ktorí sa tak chceli zachrániť pred konfiškáciou majetkov, vysídlením a stratou občianstva. Po zastrašovaní a vyhrážaní okolo 423 000 Maďarov podalo žiadosť o reslovakizáciu, kedy príslušné orgány z tohto počtu 327 000 Maďarov vyhlásili za Slovákov. Pražskej vláde sa podarili prinútiť maďarskú vládu na dohodu o výmene obyvateľstva. V zmysle dohody o výmene obyvateľstva (27. február 1946) mohli československé orgány vysídliť do Maďarska toľko Maďarov z územia Slovenska, koľko Slovákov sa z Maďarska dobrovoľne rozhodne presťahovať sa do Československa. V prípade Slovákov teda šlo o ich dobrovoľnú voľbu na presťahovanie sa do Československa, kým v prípade Maďarov išlo o nútené vysídlenie z ich rodnej zeme.
Slovenská historická terminológia používa dodnes pojem „výmena obyvateľstva”, i keď v skutočnosti išlo o nútené „vysídlenie“ Maďarov. Aj napriek veľkej československej kampani medzi Slovákmi v Maďarsku, sa len okolo 60 000 Slovákov prihlásilo na presídlenie. Československo však ani v tomto smere nedodržalo dohodu, keďže z územia dnešného Slovenska vysídlilo väčší počet maďarského obyvateľstva (76 616 Maďarov). Prvá deportácia Maďarov prebehla 12. apríla 1947, a posledná 5. júna 1949. Zrušenie Benešových dekrétov, či návrat zhabaných majetkov nespravilo po páde komunizmu ani Československo, ale ani v roku 1993 vzniknuté samostatné Slovensko.

Je síce pravdou, že o prijatí 12. apríla ako pamätného dňa rozhodol v roku 2012 maďarský parlament bez opýtania sa slovenskej strany, avšak zo slovenskej strany nikdy nebol zaznamenaný väčší záujem o tému povojnovej deportácie Maďarov, ani o vytvorení pamätného dňa na túto udalosť. Kvôli dlhodobej ignorancii Benešových dekrétov zo slovenskej strany, sa aj téma pamätného dňa „vysťahovala“ zo Slovenska, spolu s ďalšími požiadavkami Maďarov na Slovensku. V slovenskej spoločnosti sa aj kvôli osobitej interpretácii dejín dodnes nezafixovalo a nezískalo pozornosť menované historické obdobie, a pamiatku na tieto udalosti uchovávajú jedine tak rodiny vysťahovaných Maďarov.

Zároveň aj v miestnych maďarských komunitách blednú spomienky na túto traumu tým, že pomaly strácame priamych svedkov vysťahovania. Obdobie Benešových dekrétov teda už nie je spoločenským šokom, a spomínanie na tieto udalosti nadobúda význam jedine v súvislosti s maďarskou komunitou na Slovensku. Čo sa týka slovenského povedomia, tu nemôžeme v žiadnom prípade hovoriť o sebareflexii. A to do takej miery, že v roku 2007 slovenská vláda deklarovala nemennosť a nespochybniteľnosť diskriminačných Benešových dekrétov, ktoré sú naďalej súčasťou slovenského právneho poriadku. Nielenže sa odmieta reštitúcia postihnutých rodín, ale dodnes sa nehovorí ani o symbolickom ospravedlnení sa Maďarom.

Veľká časť slovenskej spoločnosti v podstate ani nepozná skutočný priebeh a dôsledky Benešových dekrétov, a tak ani nechápe požiadavku Maďarov o ich zrušenie. Keď ide o ospravedlnenie sa Maďarom za dekréty, Slováci automaticky reagujú protiotázkou „Prečo sa najprv Maďari neospravedlnia Slovákom za maďarizáciu“? Akoby maďarizácia a Benešove dekréty boli jedno a to isté, proces s tým istým priebehom a následkami. Prvým problémom je už vôbec to, že si niekto myslí, že sa tieto dve udalosti a ich následky môžu klásť do jednej roviny. Maďarizačné zákony toho času značne diskriminovali menšiny v Uhorsku predovšetkým v oblasti štátnej správy a školstva (t.j. maďarizácia štátnej správy, posilnenie maďarského etnika, rozširovanie maďarského jazyka a kultúry školskou politikou), avšak nikto nebol presídlený na nútené práce, nikomu nebol zhabaný majetok, nikto nestratil občianstvo, a nikto nebol vysídlení z krajiny, len preto, že bol Slovák.

Slovenská spoločnosť teda dodnes nechápe podstatu, priebeh a následky Benešových dekrétov a situácia, ktorá kvôli tomu na Slovensku panuje je veľmi škodlivé a zároveň typické status quo. Konflikty sa neriešia, a nikto sa ani nesnaží o ich zmiernenie. Akoby sa čakalo na to, že sa vytvorí apatia, nespokojná časť spoločnosti vymrie či utíchne, a verejnosť stratí záujem o túto problematiku.

Problém, ktorý presahuje Benešove dekréty a deportácie je, že slovenská spoločnosť aj v prípade ďalších iných konfliktov dáva na otázky a požiadavky Maďarov na Slovensku podobné odpovede. Všetky problémy, kde východiskový bod vychádza z inakosti, slovenská spoločnosť nedokáže riešiť. Lenže ignorancia a zatajovanie nič neriešia, a problémy tu zostanú aj naďalej. Bohužiaľ, čo sa však ale týka prípadu Benešových dekrétov, tu práveže ignorancia zo strany slovenskej spoločnosti značne napomáha vyhýbať sa odpovediam na otázky, sebareflexii ako aj objektívnemu zhodnoteniu historickej udalosti, na ktoré by sebavedomý národ v 21. storočí mal by byť schopný.