Zoltán Grunza a jeho zázračný klarinet i tárogató


Jeho umelecká kariéra je bohatá na vynikajúce koncerty, ale zároveň i na senzačné spomienky. S Cigánskymi diablami už toho pochodil a videl mnoho. Zoltán Grunza, klarinetista (a zároveň hudobník na tárogató) spomenutého hudobného zoskupenia sa k hudbe dostal bežným, dá sa povedať každodenným spôsobom: keď mal trinásť rokov, otec mu kúpil gitaru…

Dá sa povedať, že to sú typické začiatky mnohých mladých. Vy ste však museli brať muziku vážnejšie.

Bola to vlastne pouličná móda aj u nás v Senci. Môj sused hral vynikajúco na gitare a pri tej hudbe sa vždy schádzali mladí ľudia a dobre sa zabávali. V tej skupinke bolo viac takých, ktorí vedeli hrať na gitare. Ja som sa chcel zabávať s ostatnými – a vtedy mi otec kúpil gitaru. Mal som trinásť rokov.

Aké bolo pokračovanie nástupu na hudobnícku dráhu?

Ocino ma naučil niekoľko akordov na gitare a hneď som hrdo hral nielen na ulici, ale aj doma. V jeden deň prišiel môj strýko a poradil mojim rodičom: dajte ho na husle. Išiel som do hudobnej školy v mojom bydlisku, a hoci som mal iba trinásť rokov, povedali, že na husle som už starý. Takže nasledoval klarinet. Takáto jednoduchá bola moja cesta ku klarinetu.

Začiatky vášho hudobného života sú spojené s mestom pri Slnečných jazerách. Pokračovanie však už bolo bratislavské.

Zhodou okolností som v druhom ročníku seneckej hudobnej školy dostal vynikajúceho klarinetistu Gaba Konča. Bol skvelý aj na konzervatóriu, on ma zasvätil do hrania na klarinete. A hneď ma zobrali k profesorovi na konzervatóriu.

Kedy ste sa stali oficiálne hudobníkom?

Určite máte na mysli ukončenie štúdia na konzervatóriu. Absolventský koncert som mal 28. februára 1982 v Slovenskej filharmónii so školským orchestrom. Bol to, samozrejme, veľký deň môjho života, na ktorý si pamätám ozaj podrobne. Hrať v Slovenskej filharmónii bol fantastický zážitok.

Ako si spomínate na prvé profesionálne roky?

Po ukončení konzervatória nasledovalo aj v mojom živote to klasické poštudijné pôsobenie – vojenské. Stal som sa členom Vojenského umeleckého súboru. No už počas štúdia na konzervatóriu som sa stretával s hudobníkmi, ktorí ma povzbudzovali a radili mi. Oboznámili ma s možnosťou, ktorá sa naskytla vo vtedajšom rozhlase. Orchester ľudových nástrojov mal konkurz, teda písal sa ešte stále rok 1982, bol som študentom konzervatória a zároveň členom orchestra v rozhlase. Potom nasledovala vojenčina a po nej hneď návrat do orchestra v rozhlase. Tam na mňa počkali. A nasledovalo desaťročné pôsobenie v Orchestri ľudových nástrojov, do roku 1992. Bol som tam už ako jediný sólista na klarinete a tárogató. Nástroj tárogató je národným dychovým hudobným nástrojom v Rumunsku. Celý balkánsky svet ho nazýva taragot, na Slovensku a v Maďarsku sa ujal názov tárogató. Má špecifický tón, ktorý sa ľuďom veľmi páči.

Rozhlas ste opúšťali v roku 1992. Vtedy už boli aj iné politické a spoločenské pomery…

Od roku 1992 som bol hudobníkom na voľnej nohe. Pôsobil som v rôznych zoskupeniach, okrem iných aj v SĽUK-u. Teraz som však už deviaty rok členom Cigánskych diablov.

Ako ste sa udomácnili v tejto obľúbenej a vlastne po celej Európe, a sčasti i vo svete, uznávanej kapele?

Cítim sa medzi týmito profesionálmi vynikajúco, som rád, že s nimi môžem hrať v jednej partii. Je to skvelá rodinka hudobníkov.

Čo krásne ste už spolu vytvorili?

Máme pestrý a bohatý repertoár. Spomenúť by som mohol napríklad náš zaujímavý koncert so zlínskou filharmóniou Bohuslava Martinú. Koncert sa nazýval Cigánska noc. Bolo to v sále Slovenskej filharmónie v Bratislave pred plným hľadiskom, ľudia sa ohromne zabávali. Mali sme obrovský úspech. Aranžmán bol spravený, priam našitý na symfonický orchester a na naše veci. Zaznelo od klasiky až po etnomuziku všetko, aj týmto by som chcel zdôrazniť pestrosť nášho repertoára. Koncert podobného charakteru sme mali aj v Košiciach, tam to v sále priam vrelo, horelo… Tento projekt sme robili na niekoľko vystúpení, teda sme to predvádzali dlhodobejšie. Účinkovali sme s rôznymi filharmóniami sveta a ľudia mali možnosť sa presvedčiť, že naša cigánska muzika je niečím veľkolepým aj vtedy, keď sa spojí so symfonickým orchestrom. Koncertovali sme v Londýne, v Estónsku, na Cypre s tamojším symfonickým orchestrom. Taktiež sme absolvovali šnúru vystúpení v Portugalsku. V tureckom Istanbule bola koncertná sieň s kapacitou 800 miest plná. Prezentovali sme široký medzinárodný repertoár známych svetových skladieb a nielen slovenské folklórne skladby, ale aj rómske skladby. Tu by som vyzdvihol, že v deň koncertu uverejnil upútavku a článok denník Daily News & Economic Review, v ktorom čitateľov informoval aj o tom, že v roku 1998 vyhrala naša hudobná skupina titul najlepšia cigánska hudobná skupina na svete.

Pochodili ste toho už ozaj dosť. Jednak po Európe, no i po svete. Kde sa vám páčilo najviac?

Každá krajina je z istého pohľadu zaujímavá. Každý štát má svoje špecifiká, zvláštnosti. A práve tým to je vo svete krásne. Sú to jedinečné hodnoty, niekde väčšie, inde menšie. Všade sa mi páči publikum. Keď je dobrá hudba, spontánnosť je všade výborná. Vynikajúce publikum je v Španielsku, v Taliansku. Sú to ozaj temperamentné národy.

Zostáva vám pri bohatých programoch čas na prehliadky miest a kultúrnych pamiatok?

Mávame takzvané tesnotky, keď sa musíme sústreďovať iba na vystúpenia. Keď je program širší, samozrejme, poprechádzame sa po mestách, pozrieme si historické a kultúrne pamiatky. Takú možnosť sme mali napríklad v Španielsku, kde sme strávili tri týždne. A to už je čas aj na relaxáciu a prehliadku kultúrnych pamiatok. Ubytovaní sme boli vo Valladolide, odtiaľ sme vyrážali do jednotlivých miest. Je to prekrásna krajina.

Cigánski diabli, to je skvelá partia hudobníkov. Pošťastilo sa vám na jednotku…

Je to vynikajúci tím, každý jeden z členov je fantastickým umelcom, ale i človekom zároveň. Máme pestrú paletu muziky. Ernest Šarközi hrá napríklad rôzne variácie profesionálne, ba až profesorsky s obrovským úspechom. Silvia Šarköziová hrá napríklad aj Schindlerov zoznam zaujímavo a odborne, ja osobne zasa na tárogató rumunskú fantáziu. Začína sa to ako etno, potom to prechádza do rumunskej fantázie. Jednoducho, hráme všetko, čo si ľudia obľúbili a neustále chcú počuť. Samozrejme, neustále obohacujeme a rozširujeme našu „ponuku“.

Ako prebieha nacvičovanie tejto pestrej palety?

Celé nacvičovanie závisí od toho, na čo sa konkrétne pripravujeme a aké máme programy, projekty. Veľa nacvičujeme napríklad pred vydávaním CD, no v podstate kapela cvičí počas celého roka. Aby to bolo na vysokej úrovni.

Dôležité je i materiálne vybavenie, predovšetkým kvalita hudobných nástrojov. Vaše tárogató už voľačo tiež prežilo. Kedy ste ho vlastne kupovali?

Už má určite nad sto rokov. Kupoval som ho ešte ako vojak v Bratislave súkromne. V tom čase mal podľa predávajúceho nástroj okolo 70 až 80 rokov. Drevo je pôvodné, nástroj vyrobila firma Stowasser, známy výrobca hudobných nástrojov. Často ho dávam odborne opravovať, aby v pohode fungoval, slúžil. V roku 2002 som vydal aj sólo CD na tárogató.

Akú hudbu, ktorých interpretov počúvate vo voľných chvíľach ako relax? Koho najviac z hudobného života uznávate?

Mám rád hudbu skupiny Queen, Bee Gees, ale rovnako mojimi obľúbencami sú aj Buddy de Franco, Bobby McFerrin či Benny Goodman. No a vlastne na prvom mieste by som mal spomenúť meno: Christina Aguilera. Za vynikajúce považujem aj hudobné umenie Felixa Slováčka.

Béla Susla

1.Cigánski diabli. Zoltán Grunza druhý zľava

(Foto: archív C.D.)