Ut, 19. marca 2024.
Ján Kollár

„Slovenskí rodáci” a „Štvaví panslávi” (1. časť)

Pohľad maďarskej politicko-intelektuálnej elity na Slovákov v období dualizmu

 

Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita, 2008.

„Pansláv je nebezpečným blúznivcom, ktorého rodičia, čestní oravskí učitelia, kňazi, turčianski bočkoroši[1]  do školy posielajú… Dozvie sa tu o Kollárovi, Šafárikovi, Štúrovi a recituje Hurbanove šialené, ale mocné básne…“ (…)
„Slovák (Tót) je iný. Je to národ horniackych štítov a údolí s dobrou dušou; obrába pôdu, páli uhlie; v lete zavíta na nížinu, pomáha pri žatve, kosení.“

Imre Gáspár[2]

Národné hnutia v 19. storočí zohrávali kľúčovú rolu nielen vo vytváraní vlastného národného „obrazu“ a historickej interpretácie. V tomto období sa vykryštalizovali aj predstavy o susedoch a postoje k nim. Kým Rumuni a Srbi sa v očiach vtedajších maďarských politikov javili ako nepriatelia, alebo aspoň ako protivníci, povedomie o prítomnosti slovenského národa v maďarskej verejnosti zostávalo počas dualizmu pomerne slabé. Spôsobili to mnohé faktory. Slováci nemali v tomto období vlastný „národný štát“ – Rumuni a Srbi áno. Slovenská samospráva nemala tradíciu – na rozdiel od Rumunov a Srbov, ktorých reprezentovala pravoslávna cirkev. Slováci sa počas revolúcie v rokoch 1848 – 1849 nedokázali postaviť proti Maďarom tak energicky, aby si tí mohli uvedomiť existenciu slovenských národných nárokov na istú mieru samostatnosti. Oproti tomu maďarská revolučná armáda musela viesť dlhý, krvavý boj so Srbmi vo Vojvodine a s Rumunmi v Sedmohradsku. Väčšina maďarskej spoločnosti teda nebrala existenciu slovenského národného hnutia na vedomie a považovala národne uvedomelých Slovákov jednoducho za panslávov.

Pokúsime sa najprv vysvetliť význam pojmu „panslavizmus“, potom predstavíme názor vtedajšieho maďarského politického myslenia na panslavizmus a nakoniec sa pozrieme na skutočné politické reakcie naň.

Panslavizmus verzus slovanská vzájomnosť

V procese vzniku moderného slovenského národa zohrala významnú úlohu idea slovanskej vzájomnosti, ktorá hlásala solidaritu slovanských národov na etnickom a jazykovom základe. Jej hlavnými ideovými a historickými prameňmi boli barokový slavizmus a romantická filozofia dejín (pozorovateľný je vplyv myšlienok nemeckého filozofa Johanna Gottfrieda von Herdera). Bola typickým stredoeurópskym (najmä slovenským) javom, jej zdrojom bol aj národnoemancipačný a jazykový boj s maďarským národným hnutím počas reformného obdobia.

Idea slovanskej vzájomnosti sa do povedomia spoločnosti dostala v 30. rokoch 19. storočia vďaka činnosti Jána Kollára.[3]  Podľa jeho predstavy Slovania tvoria jeden národ, ktorý sa delí na štyri kmene. Rôzne slovanské jazyky považoval len za nárečia. Keď Ján Kollár formuloval ideu slovanskej vzájomnosti, odmietal myšlienku politického zjednotenia, podľa neho by slovanské kmene mali spolupracovať len na literárnej úrovni.

Myšlienku slovanskej vzájomnosti môžeme teda považovať najmä za literárny, resp. v širšom zmysle slova za kultúrny jav v strednej Európe, za hnutie, ktoré sprevádzalo a posilňovalo formovanie národa a slúžilo ako istá opora pri emancipačných úsiliach, pretože malé slovanské národy nedisponovali samostatnými národnými štátmi.[4]  Jeho základom bola ľudová kultúra, podnietil vznik gramatík, slovníkov a folklórnych zbierok. Na rozdiel od neho bol panslavizmus predstavou o politickom združení, o zjednotení slovanských národov.

Môžeme však konštatovať, že ani slovanská vzájomnosť, ani panslavizmus neboli jednotnou ideológiou alebo programom, medzi ich stúpencami boli významné ideové rozdiely.

Tokaj

Kollár a Tokaj
V roku 2005 v Tokaji odhalili pamätnú tabuľu Jánovi Kollárovi, ktorý o tomto meste vo svojich dielach viackrát písal.

Obvinenie z panslavizmu – teoretické východiská

Slovanská vzájomnosť praktizovaná Slovákmi zrejme zahŕňala kultúrno-politickú aj národno-politickú spoluprácu s inými slovanskými národmi, ale integritu Uhorska neohrozovala. (Pripomeňme napríklad spoluprácu s južnoslovanskými maticami alebo účasť na pražskom Slovanskom zjazde). Vtedajšia maďarská politická elita si však túto skutočnosť nemohla alebo nechcela uvedomiť. (S podobným problémom sa konfrontuje aj súčasné Maďarsko, ktoré považuje Maďarov Karpatskej kotliny za jednotný národ, ktorého časť obyvateľov žije v rôznych štátoch.) Ján Kollár si vyslúžil za svoje  vplyvné predstavy meno „apoštol panslavizmu“ už od svojich súčasníkov dostal, a to nie s práve najlichotivejšími konotáciami[5],  no takisto dopadli skoro všetky slovenské jazykové emancipačné hnutia 40. rokov 19. storočia.

Výstižným príkladom je aj Slovenský prestolný prosbopis z roku 1842. Jeho iniciátori – Ján Kollár a Pavol Jozeffy – ho dali podpísať jedine evanjelickým intelektuálom, aby nemohli byť obvinený, že poburujú ľud. Kritizovali matriku a súdnictvo v maďarskom jazyku, pomaďarčovanie školského vyučovania a cirkevných obradov a to, že na peštianskej univerzite nefungovala slovanská katedra. Túto umiernenú, zdržanlivú petíciu definovali maďarskí šľachtici ako „diplom panslavizmu“, ktorý vytvoril „úklady číhajúce v tme“.[6]

Maďarská reakcia na jazykovú kodifikáciu a snahy o pozdvihnutie slovenského jazyka v období reforiem sa dá logicky vysvetliť skutočnosťou, že maďarskí politici videli na vlastnom príklade (a samozrejme aj u iných národov), že národné hnutia začínali vždy s jazykovými emancipačnými pokusmi a tie nakoniec evidentne nabrali politický smer. Miklós Wesselényi, vtedajší maďarský národný buditeľ skonštatoval: „modernizácia jazyka má vždy a všade veľký vplyv na národnú, aj na občiansku existenciu, u občiansky a národnostne utláčaných národov má však ten najväčší vplyv… Literatúra (Slovanov) sa stala teda ich hlavným prostriedkom a jej pestovanie je zámienkou, pod ktorou by sa ich politické názory podporovali a rozvíjali.”[7]  (Reč o veci maďarského a slovanského národa.) Ale práve hnutie „štúrovcov“ dokázalo, že vytvorenie moderného slovenského národa si nepredstavujú zjednotením slovanských národov, ale oddelene od nich. Štúr, Hurban a Hodža považovali za najdôležitejšiu samostatnosť slovenského národa a len v roku 1851, po porážke slovenského povstania v roku 1848, skoncipoval Štúr myšlienku, pravdepodobne v dôsledku roztrpčenosti, že jedinou možnosťou je prijatie nadvlády ruského národa, prevzatie ruského spisovného jazyka.[8]
Možno je asi zbytočné pripomínať, že pri výbere stredoslovenského nárečia za základ kodifikovaného jazyka bola dôležitá podmienka, že sa najviac odlišuje od ostatných slovanských jazykov.

Obvinenie z panslavizmu a ruské nebezpečenstvo

„Východná otázka“

Rakúsko-uhorská monarchia viedla do roku 1914 najaktívnejšiu zahraničnú politiku na Balkáne, čo bolo spôsobené nevyriešenými národnostnými problémami Slovanov a Rumunov a príklonom uhorských Srbov a Rumunov k Srbsku, resp. k Rumunsku. Dôležitou podmienkou kolísavého mieru medzi cárskym Ruskom a monarchiou bolo, aby sa na Balkáne nevytvoril veľký slovanský štát a aby jednotlivé územné zisky mohli priniesť územné kompenzácie aj pre druhú stranu. Takouto kompenzáciou predstavoval aj prípad Bosny, ktorú mohlo Rakúsko-Uhorsko anektovať preto, lebo akceptovalo ruské územné zisky v rusko-tureckej vojne v roku 1877.[10]

Už aj vyššie citované dielo Miklósa Wesselényiho z roku 1843 upozornilo na nebezpečenstvo, ktoré pre Uhorsko predstavovala Ruská ríša. Podľa neho, ak maďarská politika niečo neurobí, bude nasledovať ruská intervencia. Je vhodné citovať tú časť, ktorá hovorí o  stykoch Rusov a Slovanov v Uhorsku: „V našej vlasti je málo tých, ktorí nevedia, koľko cudzích a domácich poverených a delegátov z Ruska, najmä kazateľov, lákalo a poburovalo už odjakživa slovanské, grécke a valašské obyvateľstvo… Vytýčeným cieľom bolo oslabovať štáty a ich vládu tam, kde žijú slovanské národy, aby ich takto odcudzili a posilnili moc vlády ruskej”.[9]  Wesselényi spájal teda intelektuálov nemaďarských národov s významom pojmu panslávi a pri ďalšej myšlienkovej asociácii ich nazýval vlastizradcami. Obava z ruskej intervencie bola v spoločenskom vedomí maďarských intelektuálov počas reformného obdobia naozaj výrazne prítomná. Ich obavy sa napokon potvrdili počas ruskej intervencie v roku 1849.

Podobné slovanofóbie a rusofóbie zaťažili slovensko-maďarské vzťahy až do roku 1918. Ruské nebezpečenstvo predstavovalo totiž najdôležitejšiu hybnú silu zahraničnej politiky a keď Slováka označili za pansláva, skrýval sa za tým obvinením úzkostlivý strach z rozpínavosti východnej ríše. Napokon, maďarské vládnuce vrstvy boli jednotné v presvedčení, aby monarchia viedla protiruskú zahraničnú politiku. Po vymenovaní Gyulu Andrássyho za ministra zahraničných vecí Rakúsko-Uhorska (1871) sa orientácia na východ stala definitívnou.


autor je historik

… pokračovanie nasleduje!

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!


1 – Bočkoroši: „šľachtici v krpcoch” – šľachtici žijúci sedliackym životom.
2 – GÁSPÁR (1879), s. 8-10.
3 – SZARKA (2000), s. 406.
4 – Treba pripomenúť, že v prípade Ruska predstavoval panslavizmus niečo úplne iné: keďže sa národný štát, ich hlavný cieľ, zrealizoval, stal sa základnou ideológiou imperializmu ríše. Pozri blizšie: KISS (1992).
5 – Ako príklad pozri WESSELÉNYI (1992), s. 58. FEKETE (1973), s. 77. BALLAGI (1897), s. 449, resp. FABINYI (1998).
6 -ARATÓ (1960B), s. 120 –123.
7 – WESSELÉNYI (1992), s. 57.
8 – ŠTÚR (1931).
9 – WESSELÉNYI (1992), s. 51.
10 – GALÁNTAI (1974), s. 23 – 34.

    Related Posts

    Kliatba Mateja Korvína a iné strašidelné príbehy spojené s Oravským hradom
    Polytechnik a vynálezca Kempelen a jeho slávny šachový automat
    János Esterházy
    Esterházy, ktorého hľadalo Gestapo aj KGB, vytrval aj v najkritickejších časoch