Slovensko-maďarské spolužitie v stredoveku a spomienky naň v národnom vedomí (2. časť)

2013-12-13_11-50
Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita,2008.

Pokračovanie článku: Slovensko-maďarské spolužitie v stredoveku a spomienky naň v národnom vedomí (1. časť).

Slovensko-maďarské etnické vzťahy

Častou témou odborných diskusií je aj historická demografia stredovekého Uhorska. Podľa známeho maďarského historika stredovekého Uhorska Gyulu Kristóa boli periférne oblasti Karpatskej kotliny v 10. – 11. storočí prakticky neobývané, resp. málo obývané, o čom svedčí aj veľký počet písomných prameňov od 11. storočia. Podľa neho tu našli 400 – 500-tisícové maďarské kmene zhruba 100-tisíc obyvateľov.

Namiesto podrobného predstavovania diskusií a navzájom si konkurujúcich teórií sa obmedzíme na niekoľko všeobecných konštatovaní, ktoré charakterizujú maďarskú historiografiu. V čase príchodu Maďarov (na konci 9. storočia) obývali dané územie Slovania, Germáni a národy s podobnou kultúrou, ako mali starí Maďari (napríklad Avari). Archeologické, lingvistické a antropologické výskumy dokazujú, že slovanskí obyvatelia žili vo väčšom počte v severných častiach Karpatskej kotliny, na území dnešného Zadunajska a Sedmohradska[1]. Tam, kde väčšinu tvorili Maďari, sa Slovania postupne asimilovali; zo Sedmohradska a Zadunajska úplne vymizli, ich vtedajšiu prítomnosť pripomínajú len názvy miest. Po príchode Maďarov ostalo v 12. storočí menšie etnické zoskupenie Slovanov, základ dnešného slovenského národa, iba v údolí Váhu a Nitry.[2] Je dôležité si pripomenúť, že existujú príklady aj na asimilačné procesy s opačným smerovaním.[3] Asimilácia bola výsledkom dlhých procesov a zrekonštruovať ich priebeh je veľmi ťažké.

2013-12-13_10-19Veľké priestory historického Horného Uhorska boli v ranom stredoveku riedko obývaným územím. Keďže v 13. storočí kráľ dôsledkom donácií „stratil“ svoje majetky v centre Uhorska, pokúsil sa do svojho vlastníctva získať oblasti na okrajoch štátu (napríklad na území dnešného severného Slovenska, resp. v Fogarašskej stolici, v južnom Sedmohradsku). Plánované osídľovanie sa začalo počas panovania Bela IV. – napríklad v Turčianskej kotline v roku 1250 bolo 30 slovanských, resp. slovenských osád, kým o 20 rokov neskôr v prameňoch nájdeme stopu 70 obcí.[4]

Panovník a vytvárajúca sa vrstva velkostatkárov povolávali do Uhorska slovanských kolonistov, pričom im, konkurujúc si navzájom, zabezpečovali početné výhody. Kolonisti pochádzali najmä z moravských, poľských a rusínskych území. Počet osídľujúcich sa zväčšoval aj preto, lebo šľachtici najali organizátorov sťahovania, šoltýsov, ktorí zo zakarpatskej oblasti pozvali a usadili celé obce. Títo kolonisti mali dlhý čas viac privilégií ako obyvateľstvo žijúce vo vnútorných oblastiach štátu. Preto môžu Slováci v Uhorsku poukazovať na etnickú kontinuitu so Slovanmi Veľkomoravskej ríše len čiastočne – istá časť predkov dnešných Slovákov prišla na územie Uhorska ako kolonisti zo zakarpatskej oblasti a ich jazykovo-etnická integrácia sa udiala tu.

Podľa maďarských odborníkov slovansko-maďarské spolužitie v stredoveku mohlo byť zväčša bezkonfliktné, o čom svedčia i jazykové vplyvy. O vzájomnom vplyve možno hovoriť aj v oblasti hmotnej a duševnej kultúry. Podľa bavorských prameňov na začiatku 10. storočia boli medzi Maďarmi na lúpežných výpravách v západnej Európe aj slovanskí bojovníci, čo tiež charakterizuje ranú fázu spolužitia.[5]

„Sme sami“

Pocit izolovanosti, podobne ako topos ochrancu kresťanstva, možno nájsť v myšlienkovom svete mnohých stredoeurópskych národov, v maďarskej spoločnosti je však prítomný obzvlášť výrazne, najmä pre vedomie veľkej vzdialenosti pôvodnej vlasti a jazykové rozdiely. Idea hunsko-maďarskej príbuznosti už nie je prítomná v širšej verejnej mienke, ale vystriedal ju vedecky dokázaný ugrofínsky pôvod, ktorý neznížil pocit osamelosti. Maďarský jazyk sa od príbuzných jazykov úplne, teda aj od fínčiny a estónčiny, vývinom vzdialil. Skúsenosť, ktorá je prirodzená pre slovanské (a germánske, románske) národy – istá jazyková blízkosť aj v zahraničí – je pre „izolovanych“ Maďarov úplne neznáma.

Jednoznačným dôkazom slovansko- a slovensko-maďarského spolužitia sú prevzaté slová. Putujúci starí Maďari sa stretli s cudzími národmi s inou kultúrou, ktoré obohatili maďarský jazyk početnými novými slovami a pomenovaniami, už aj pred príchodom do Karpatskej kotliny (napríklad s Alanmi, s turkickými národmi). Podobné procesy sa odohrali aj medzi Maďarmi, ktorí zaľudnili Karpatskú kotlinu, a tu žijúcimi Slovanmi. Do maďarského jazyka sa dostali slovanské slová súvisiace so štátnosťou (király, vajdakráľ, vojvoda), s poľnohospodárstvom, resp. s chovom dobytka (kalász, barázda, széna, gereblye, kasza, bárány, macska, kacsaklas, brázda, seno, hrable, kosa, baran, mačka, kačka), s kresťanstvom (kereszt, szent , bérmálkríž, svätý, birmovať), s kalendárom (szerda, csütörtök, péntekstreda, štvrtok, piatok), s rodinným životom (cseléd, unoka, dajkačeľad, vnuk, dojka), so zvieratami a rastlinami (bodza, cseresznye, szilva, medve, szarka, pisztrángbaza, čerešňa, slivka, medveď, straka, pstruh), s oblečením (szoknya, gatya, kapcasukňa, gate, onuca), ktoré sú dôkazom blízkeho maďarsko-slovansko-slovenského spolužitia. Treba ešte dodať, že v prípade niektorých slov, napríklad kresťanských pojmov, mali slovanské jazyky len sprostredkovateľskú funkciu. Vo viacerých prípadoch sa dostali do maďarského jazyka slová z južnoslovanského a západoslovanského prostredia.[6]

Hovoriť možno nielen o maďarských slovách prevzatých zo slovanských jazykov. Aj slovenský jazyk sa značne obohatil slovami z maďarčiny. Tento proces sa posilnil od 12. – 13. storočia, upevnením feudálneho štátu, jeho nová vlna bola pozorovateľná po roku 1526, vďaka migrácii obyvateľstva. Z maďarského jazyka sa do stredovekého slovenského jazyka dostali pojmy spojené so štátnou správou (ališpán, biršagovať – podžupan, pokutovať), so šľachtickým životom (árendáš, čatlos – nájomník, vazal) alebo s mestom (inaš, polgár – sluha, občan). Je však potrebné pripomenúť, že vďaka špecifickému vývoju slovenského jazyka sa len málo slov prevzatých z maďarčiny dostalo z dialektov do modernej alebo literárnej slovenčiny.

Maďari a Slováci v živote uhorského štátu

V stredoveku neexistovali Slováci, Maďari a Nemci ako národ v dnešnom zmysle slova: väčší dôraz ako na etnické vedomie alebo použitie jazyka sa vtedy kládol na to, k akej spoločenskej vrstve patril konkrétny človek. Je známe, že oproti Sedmohradsku alebo Slavónii dnešné územie Slovenska netvorilo v Uhorskom kráľovstve samostatnú administratívnu jednotku, preto jeho obyvatelia, predovšetkým poldruha storočia pred bitkou pri Moháči, mohli ovplyvňovať štátnu správu prostredníctvom stoličných zhromaždení. Na týchto schôdzach sa mohla zúčastniť určujúca spoločenská vrstva stredoveku, šľachta (natio Hungarica), bez ohľadu na etnickú príslušnosť. V 15. – 16. storočí mala pravdepodobne väčšina šľachticov Oravskej, Liptovskej, Turčianskej, Trenčianskej a Zvolenskej stolice za materinský jazyk slovenčinu (dá sa predpokladať, že viacerí, napríklad vyslanci uhorského snemu, vedeli aj po maďarsky). Popritom v tej dobe nájdeme len málo vyšších šľachticov, magnátov so slovenským materinským jazykom.

Existujú príklady aj na používanie slovenského jazyka maďarskými šľachticmi. Ak ich poddanými boli aj Slováci, určite hovorili aj ich jazykom. A keďže v Hornom Uhorsku uzatvárala manželstvá nižšia a stredná šľachtická vrstva medzi sebou, maďarské etnikum, dostávajúce sa do týchto rodín, začalo používať aj slovenský jazyk a v stredoveku (a zväčša aj neskôr) sa dokonca ľahko poslovenčovali.

V skúmanom období bola teda dvoj- a viacjazyčnosť v Hornom Uhorsku živým a samozrejmým javom a mala dôležitú kultúrnu sprostredkujúcu úlohu. Neodzrkadľuje sa to len v prevzatých slovách, ale napríklad aj v bilingválnej poézii. Názorným príkladom je tvorba Petra Benického, ktorý v 16. storočí písal svoje básne naraz po maďarsky, ako aj po slovensky. Na viacjazyčnosť každodenného šľachtického života upozorňujú aj zachované súkromné listy a denníky. V maďarskej i slovenskej verejnej mienke tieto pozitívne vzájomné prejavy z prameňov slovensko-maďarského spolužitia absentujú aj napriek tomu, že v kultúrnom výkone stredovekej slovenčiny sa objavila slovensko-maďarská historická spolupatričnosť (ľudové historické piesne o tatárskom vpáde, o zápasoch uhorských kráľov, piesne kronikárov o moháčskej tragédii alebo o tureckej porobe).

Predchodcovia dnešných Slovákov nedisponovali žiadnou regionálnou samosprávou. Treba ale vyzdvihnúť žilinské privilégium od kráľa Ľudovíta Veľkého (1381), ktorým slovenskí mestskí občania po prvýkrát v histórii Uhorska dostali výsadu, ktorá ich „povýšila“ na úroveň dovtedy dominantných Nemcov (paritné zastúpenie v mestskej rade). V hornouhorských mestách v tomto období stále narastal vplyv Maďarov a Slovákov, ale – vďaka privilégiám udelených kráľom – vedenie mesta ostalo vo všeobecnosti väčšinou v nemeckých (saských) rukách.[7]  Je potrebné zdôrazniť aj to, že Sasi v Sedmohradsku a na Spiši, resp. Jasovia, Pečenehovia dostali územnú a organizačnú autonómiu, a nie etnickú. Vo feudálnom Uhorsku bol každý národ či etnikum rovnocennou zložkou spoločnosti.[8]  Preto vo všeobecnosti nemôžeme hovoriť o potláčaní slovenského národa, lebo po maďarsky a slovensky hovoriaci poddaní mali ten istý osud. Nemôžeme hovoriť ani o nevýhodách pokiaľ ide o používanie materčiny: v uhorskom štáte, ako aj v ostatných katolíckych štátoch západnej Európy, bola jazykom oficiálneho písomníctva latinčina (maďarský jazyk sa stal úradným jazykom až v roku 1844).

Maďarským kmeňom sa podarilo to, čo sa počas sťahovania národov mnohým iným nepodarilo: založili si štát a prijatím kresťanstva a vytvorením feudálnej štátnej správy sa Uhorsko začlenilo do latinskej civilizácie západnej Európy. Tento štát dal slovenskému národu politický rámec potrebný k oddeleniu sa od ostatných slovanských národov, k samostatnému vývoju a k etnickému zjednoteniu. Takto – ako to vyzdvihli na viacerých miestach aj slovenskí historici a politici – by mohli považovať aj Slováci históriu Uhorska za svoju, najmä jej „prvých“ osemsto rokov, ktoré uplynuli bez národnostných treníc.

2013-12-13_10-30

Gábor Lagzi a István Kollai
autori sú historici

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!


1 – KRISTÓ (2002).
2 – O nitrianskej slovansko-slovenskej kontinuite a o mýtoch, ktoré sa  na nej zakladajú, pozri: MÝTY (2005), s. 24-29, 134 – 149.
3 – Napríklad Maďari v pohraničných strážnych oblastiach. V slovenskom kontexte pozri: ŠPIESZ (2006), s. 36.
4 – MAGYAROK… (1998), s. 55.
5 – SZARKA (1993)
6 – BÁRCZI (2001), resp. GREGOR. (1993)
7 – KUBINYI (1994), s. 7-9.
8 – KRÁTKE DEJINY (2003), s. 78.