Možnosti a hranice (3. časť)

Maďarské zahranično-politické myslenie po roku 1989 a jeho slovenská dimenzia

Pokračovanie článku: Možnosti a hranice (1.časť)

Na ceste integrácie

Predseda vlády Gyula Horn (Maďarská socialistická strana – MSZP, 1994 – 1998) zmenil krajanskú politiku predošlej vlády. Najviditeľnejším znakom toho bolo, že sám seba označil za predsedu vlády 10 miliónov Maďarov. Počas vlády socialistickej-liberálnej koalície sa zmenili aj priority jednotlivých cieľov zahraničnej politiky: krajanská a susedská politika sa podriadila čo najskoršiemu vstupu Maďarska do NATO a EÚ. Vtedajšia vláda napríklad kvôli zabezpečeniu medzinárodnej stability tohto priestoru uzatvorila základné zmluvy so Slovenskom a Rumunskom. Podpísanie základných zmlúv znamenalo preferovanie politiky dobrého susedstva a zároveň sa pokúsilo vziať vietor z plachiet tým, kto maďarskú zahraničnú politiku považovali za „hrozbu pre stabilitu“ iba kvôli jej záujmu o zahraničných Maďarov.

Vtedajšia opozícia zastupovala opačné stanovisko ako ľavicová vláda, čo sa prejavilo hlavne v parlamentných diskusiách o základných zmluvách. Pravica zdôrazňovala, že krajanskú politiku Maďarsko nesmie obetovať na oltár dobrého susedstva. Diskusia odhalila základnú dilemu: prispieva Maďarsko svojou snahou o zmierenie a o dobré susedské vzťahy naozaj k oslabovaniu fóbií týkajúcich sa Maďarov v susedných krajinách? Nedeje sa vďaka tomu práve jej opak? Nebude tak druhá strana menej motivovaná akceptovať snahy a požiadavky maďarských komunít? Podporu „politiky zmierenia“ v  maďarskej spoločnosti ďalej znižovala aj skutočnosť, že postkomunistická ľavica pre svoju zahraničnopolitickú minulosť (čiže pre vzdanie sa národných záujmov v komunistickej ére) touto susedskou politikou nevzbudzovala medzi viacerými dôveru.

V tejto dobe vznikla Stála maďarská konferencia (MÁÉRT), ktorá sa po neskoršom inštitucionalizovaní stala jedným z dôležitých pilierov maďarsko-maďarského dialógu a krajanskej politiky Maďarska.^[1]

Národ v jednote jazyka a kultúry

Na konci 90. rokov sa Maďarsko stalo členom NATO a začalo rokovania o členstve v EÚ, možnosti Budapešti v zahraničnej politike sa teda rozšírili. Euroatlantická integrácia sa stala dosiahnuteľnou práve vtedy, keď sa k moci dostala pravicová strana FIDESZ – strana, ktorá sa vyznačovala velkým záujmom o národné otázky. Tak nastúpila opäť zmena v maďarských zahraničnopolitických koncepciách a krajanská politika dostala v diplomacii znova dôležitú úlohu. Nová vláda skoncovala s pasívnou susedskou politikou predchádzajúceho kabinetu, a začala rozsiahle aktivity. Na tento obrat nebola pripravená ani bratislavská, ani bukurešťská diplomacia.

Symbolom krajanskej politiky týchto štyroch rokov sa stal tzv. „krajanský zákon“, ktorý maďarský parlament prijal 19. júna 2001 95 %-nou väčšinou (nehlasoval zaň jedine liberálny Zväz slobodných demokratov – SZDSZ). Cieľom zákona je podpora zachovania národnej identity maďarských menšinových komunít v ich rodnej krajine. Zákon jednak poskytuje zahraničným Maďarom také výhody, ktoré je možné zúročiť v krajine, kde žijú, ale popritom zabezpečuje aj ďalšie, ktoré sa dajú využiť v Maďarsku (napríklad zľavy z cestovného).^[2]  Dôležité je vyzdvihnúť, že preambula zákona obsahuje pojem jednotného národa:
„Parlament (…) vydáva za účelom zabezpečenia spolupatričnosti zahraničných Maďarov k jednotnému maďarskému národu, ich uplatnenia vo svojej rodnej zemi a za účelom zabezpečenia ich  identity (…) nasledujúci zákon.”^[3]

Zákon platí pre tých, ktorí sa hlásia za Maďarov, ale nemajú maďarské štátne občianstvo. Preto bolo potrebné uzatvoriť dohodu o jeho implementácii s vládami Slovenska a Rumunska, teda tých krajín, ktorých sa krajanský zákon najviac dotýkal. V decembri 2001 sa uzatvorila dohoda o implementácii zákona s rumunským premiérom Adrianom Năstasem. So Slovenskom sa však až do jesene 2002 nepodarilo dohodnúť. Dôvody tohto neúspechu nájdeme sčasti v symbolickom význame a odkaze zákona, ktoré boli pre Slovensko ťažko prijateľné práve kvôli historickým rozporom a rozdielom medzi maďarským a slovenským pohľadom. (Hoci toto právne riešenie je známe aj v slovenskej politike, lebo aj Slovensko má svoj krajanský zákon.)

Spor o dvojité štátne občianstvo

V roku 2002 sa znovu dostala k moci politická ľavica. Péter Medgyessy (Maďarská socialistická strana – MSZP) sa ako budúci predseda vlády počas víťaznej volebnej noci (21. apríla 2002) označil za premiéra 10 miliónov Maďarov, ktorý však nesie zodpovednosť za 15 miliónov.^[4]  Nová vláda na základe skorších sľubov hneď preskúmala krajanský zákon a z preambuly zmizol pojem jednotného národa.
„Parlament vydáva nasledujúci zákon (…) v záujme uplatnenia sa Maďarov žijúcich v susedných štátoch vo svojej rodnej zemi, v záujme udržania stykov s Maďarskom, posilnenia ich maďarskej národnej identity a v záujme vyjadrenia ich spolupatričnosti k maďarskému národu (…).“^[5]

Ako už bolo vyššie uvedené, vo verejnej mienke maďarskej spoločnosti sú v súvislosti so zahraničnými Maďarmi prítomné aj idealistické predstavy plné emócií, zatiaľ čo iných zase charakterizuje úplná ľahostajnosť a nezáujem. Referendum [highlight]„o dvojitom štátnom občianstve“[/highlight] zo dňa 5. decembra 2004 bolo nešťastným stretnutím týchto dvoch extrémov. (Hlasovalo sa o tom, či má maďarský parlament prijať zákon o ľahšom získavaní maďarskej štátnej príslušnosti pre zahraničných Maďarov.) Iniciátorom referenda bola organizácia „Svetový zväz Maďarov“, ktorá bola v zásade určená k tomu, aby spojila Maďarov na celom svete. Neskôr ju však ovládli radikálne tóny.^[6]

Pravicová opozičná strana Fidesz po vypísaní referenda oficiálne podporovala tento podnet, a to napriek jeho predchádzajúcemu odmietnutiu. Ľavicová strana MSZP vyzývala hlasovať proti prijatiu zákona. Nakoniec sa 60 % maďarských voličov referenda nezúčastnilo, 20 % sa vyslovilo proti a len 20 % podporilo plánovaný zákon.

Pre nedostatok aktívnych vzťahov so zahraničnými Maďarmi a nedostatok vedomostí o nich si len málokto uvedomil symbolickú dôležitosť tejto otázky pre zahraničných Maďarov. Hlavnou motivačnou silou záporných hlasov bol „sociálny strach“ zo zahraničných Maďarov (strata pracoviska, zaťaženie štátneho rozpočtu).

Naozajstnú dilemu predstavovala otázka: majú dostať volebné právo tí, ktorí by mali mať dvojité štátne občianstvo? Práve z tohto dôvodu malo referendum silný vnútropolitický podtón, lebo zahraniční Maďari by skôr podporovali politickú pravicu v Maďarsku. Uvedené tvrdenie podkladá aj názor Bélu Bugára: „Keby sme mohli voliť aj my, pravdepodobne by sme nepodporovali súčasné vládne (teda ľavicovo-liberálne) strany.“ Dôležitejšie je však to, čo dodal: „Nie je záujmom ani jednej zahraničnej maďarskej organizácie, aby okrem politických konfliktov, ktoré musí vybojovať vo svojej rodnej krajine […], sa zapojila aj do druhej bitky. To nemá zmysel.”^[7]

Ľavica pocítila nevyriešenosť krajanskej politiky a psychologický vplyv jej odmietavého stanoviska: zástupcovia vlády boli velmi nepopularní medzi zahraničnými Maďarmi, ktorí ich potom často nevítali s otvorenou náručou. Preto sa pokúsili poslať pozitívne ladený odkaz pre Maďarov žijúcich v susedných štátoch. Takto vznikla predstava „národného víza“, ktoré umožní dlhodobý pobyt v Maďarsku, ale nezabezpečí ani prácu, ani voľný pohyb v Európskej Únii. Od nadobudnutia platnosti v januári 2006 však oň požiadalo len pomerne málo ľudí.

V súvislosti s referendom sa predovšetkým ukázalo, že „zahraniční Maďari… už nepotrebujú len ,národnú stratégiu’ či ,rozmýšľanie o celom maďarskom národe’, na to sme mali pätnásť rokov. Potrebujú však autonómiu, [maďarskú] univerzitu, traktor, kultúrne centrá, internáty pre diaspóru, školské autobusy a radikálne upravený domáci systém financovania.”^[8]

Balázs Kiss
autor je historik

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!

1 – BÁRDI (2004), s. 141-143.
2 – Objasnenie krajanského zákona. Tibor Szabó, tlačová beseda predsedu Úradu zahraničných Maďarov, február 2001.
3 – Zákon č. LXII/2001 o Maďaroch žijúcich v susedných štátoch.
4 – Po uzavretí zápisnice 23. apríla 2006 hovoril v podobnom význame aj víťaz volieb Ferenc Gyurcsány. („Želá si robiť politiku v mene 10 miliónov Maďarov, v záujme 15 miliónov Maďarov.“)
5 – Zákon č. LVII/2003. ods. 1.
6 – Preto sa vláda Viktora Orbána pokúsila po neúspešných pokusoch o kontrolu organizáciu materiálne znemožniť.
7 – Új Szó, 21. 03. 2006.
8 – Ablonczy, Balázs: „Ki a parkból”. Heti Válasz, 2005/22.