Pred sto rokmi bol do živých buniek Strednej Európy vstreknutý jed, ktorý účinkuje dodnes. Existuje na ňu len jediná protilátka: hodnoty univerzálneho kresťanstva, ktoré za svoje vyznával aj János Esterházy – hovorí historik Imre Molnár, bývalý riaditeľ Maďarského kultúrneho inštitútu v Bratislave.
Pred 120 rokmi sa narodil gróf János Esterházy, významný maďarský menšinový politik v Československu. Nasleduje rozhovor s Imre Molnárom, výskumníkom Esterházyho, ktorý si myslí, že rozporuplný postoj k mučeníckemu politikovi veľmi dobre poukazuje na to, ako nie sme schopní si vyjasniť našu minulosť. Bez toho je však veľmi ťažké vybudovať budúcnosť.
Prečítajte si aj: „János Esterházy je našim zrkadlom” (1. časť)
V roku 1947 bol Esterházy v neprítomnosti odsúdený na trest smrti. V tom čase sa už nachádzal v pracovnom tábore na Sibíri, čo znamená, že v politickom zmysle ho už zlikvidovali. Je ťažké pochopiť, prečo ho napriek tomu ešte československý ľudový súd musel odsúdiť na smrť? Načo to bolo potrebné? Ide o logiku politickej pomsty?
Otázku možno položiť aj takým spôsobom, prečo považovali za potrebné odsúdiť ho na smrť obesením, čo bol ten najpodlejší spôsob trestu smrti? Takto totiž nejde len o právny rozsudok, ale aj o poníženie človeka a pošliapanie jeho dôstojnosti. Je zrejmé, že chceli, aby sa to stalo odstrašujúcim príkladom. Nezabúdajme na to, že tento rozsudok bol vyhlásený v čase, kedy československí Maďari čelili najťažším životným skúškam. Dohoda o výmene obyvateľstva ešte nebola v platnosti, ale československá strana už sformulovala svoju požiadavku ohľadom úplného a jednostranného vysídlenia Maďarov. Práve preto – myslí si vláda – „maďarský problém” treba vyriešiť interne. V životnej dráhe Esterházyho sa práve vtedy otvára transcendentálna dimenzia. Uvedomí si, že odteraz bude slúžiť svojmu ľudu svojou obeťou.
Rozsudok smrti bol neskôr pozastavený a následne zmenený na doživotný trest odňatia slobody. Čo bolo toho príčinou?
Ak neuniknú správy o jeho návrate, pravdepodobne by bol popravený. Ale potom, čo vyšlo najavo, že po štyroch rokoch väzenia sa vrátil domov, okamžite sa zaktivizovalo niekoľko jeho vplyvných priateľov, medzi nimi aj Židov, aby pomohli Esterházyho sestre iniciovať žiadosť o udelenie milosti. Rozsudok totiž padol za neprítomnosti Esterházyho, a tak on sám nemohol podať žiadosť o milosť. S týmto sa prokurátor, ktorý mal schváliť príkaz na vykonanie trestu smrti, konfrontoval až vtedy, keď otvoril súdny spis Esterházyho. Preto pozastavil vykonanie rozsudku smrti, čo sa pokladalo za malý zázrak.
Bolo úplne nepredstaviteľné, že sa v jeho prípade doživotné väzenie zmení na oveľa miernejší trest?
Esterházy nežiada, aby bol jeho trest smrti zmenený na doživotné väzenie. Žiada úplné omilostenie, pretože v prípade obvinení, ktoré boli voči nemu vznesené, sa cíti byť nevinným. Tak sa začalo ďalšie súdne vyšetrovanie. Bratislavský okresný súd napokon rozhodol, že udelenie trestu smrti je prehnané. Ustanovil desaťročné väzenie tak, že sa do toho zarátali jeho roky strávené v gulagu. V prípade zvyšku mal byť podmienečne prepustený. To by bolo pre Esterházyho veľká úľava. Avšak na vyšších úrovniach bol tento rozsudok okresného súdu zamietnutý a zmenený na doživotný trest odňatia slobody. Toto sa následne po amnestii v roku 1955 znížilo na 25 rokov, ale takým spôsobom, že sa do toho nezarátali roky v zajatí na gulagu.
„Včera tu snežilo, dnes je škaredá hmla. Iba jar nikde” – píše Zoltán Fábry (maďarský intelektuál, spisovateľ, literárny kritik, popredný reprezentant pokrokovej maďarskej literatúry na Slovensku – pozn.red.) v marci 1957, keď ku nemu dorazí správa o smrti Esterházyho. V prípade rehabilitácie Esterházyho táto jar naďalej neprichádza.
Ak spomínate Fábryho, nedá mi, aby som nezacitoval jeho list adresovaný Viliamovi Širokému, vedúcemu tajomníkovi komunistickej strany, ktorý zakončuje slovami: „Žiadam o milosť!”. Fábry teda nepíše: Omilostite Esterházyho, ale v prvej osobe formuluje svoju požiadavku, čiže sa identifikuje s Esterházym, zdieľa jeho osud.
Tento príklad samozrejme nesvedčí len o poctivosti Fábryho, ale aj o Esterházym, pre politické správanie ktorého bolo charakteristické, že dokázal skrotiť aj svojich najúhlavnejších nepriateľov. Gestá Fábryho a gestá Esterházyho poukazujú na to, že tá politická atomizácia, ktorú sme dnes nútení zažiť, nie je zákonitá.
Celé desaťročia bolo treba o Esterházym mlčať, ale za posledných desať rokov akoby silnelo úsilie, že Esterházy by mal mať miesto v panteóne najväčších maďarských osobností. Čo si myslíte, mohol by sa stať Esterházy súčasťou národného povedomia Maďarov na Slovensku?
V tejto oblasti máme ešte stále veľa dlhov. Kto bol Esterházy, snáď najkrajšie sformuloval Miklós Duray, keď napísal: János Esterházy je zrkadlom, pre niekoho krivým, pre niekoho rovným. Ale tak či onak, každý sa musí do tohto zrkadla pozrieť. Inými slovami: Maďari na Slovensku majú hviezdu, ktorej sa dá prispôsobiť naše správanie, vierovyznanie, oddanosť.
Kto spozná jeho život, toho okamžite priťahuje ako magnet, možno aj práve preto sa ho boja. Rozporuplný postoj voči nemu veľmi dobre poukazuje na to, že nie sme schopní vyjasniť svoju minulosť. Bez toho je však veľmi ťažké vybudovať budúcnosť. Tu nemyslím len na posúdenie osobnosti Esterházyho, ale na ten jed, ktorý pred sto rokmi vstrekli do živých buniek Strednej Európy. Žiaľ tento jed účinkuje dodnes a existuje proti nemu len jediná protilátka: hodnoty univerzálneho kresťanstva, ktoré vyznával samotný Esterházy.
Na záver, čo si myslíte o tom, že okolo osoby Esterházyho sa začala akási tvorba mýtov?
Sú takí, ktorí majú obavu, že v súvislosti s Esterházym sa takýto proces začal. Mýty sa však nevyrábajú – ako píše maďarský spisovateľ Árpád Tőzsér – ale vznikajú samé a stávajú sa nezmazateľnou súčasťou povedomia jedného národa. Mýtus je ako imunitný systém človeka: pomáha odolať ničivému vírusu. Preto si myslím, že aj história má svoju vlastnú prácu, ale keď sa Esterházy stane mýtom, bude to znakom dospelosti Maďarov na Slovensku. Aj preto s veľkým očakávaním pozerám na beatifikáciu Jánosa Esterházyho. Ale považujem za rovnako dôležité vyjadrenie pána professora Roberta Letza, podľa ktorého osobnosť a tragická životná dráha Jánosa Esterházyho je výzva pre širší slovensko-maďarský dialóg. Ten dialóg by sme mali začať čo najskôr.
Preložené z originálu: Molnár Imre Esterházy Jánosról: Tükör, amely megmutatja, kik vagyunk (autor článku Mátyás Langschadl, IN: Magyar7, 2021/11).
