„János Esterházy je našim zrkadlom” (1. časť)

János Esterházy

Pred sto rokmi bol do živých buniek Strednej Európy vstreknutý jed, ktorý účinkuje dodnes. Existuje na ňu len jediná protilátka: hodnoty univerzálneho kresťanstva, ktoré za svoje vyznával aj János Esterházy – hovorí historik Imre Molnár, bývalý riaditeľ Maďarského kultúrneho inštitútu v Bratislave. 

Pred 120 rokmi sa narodil gróf János Esterházy, významný maďarský menšinový politik v Československu. Nasleduje rozhovor s Imre Molnárom, výskumníkom Esterházyho, ktorý si myslí, že rozporuplný postoj k mučeníckemu politikovi veľmi dobre poukazuje na to, ako nie sme schopní si vyjasniť našu minulosť. Bez toho je však veľmi ťažké vybudovať budúcnosť.

Posúdenie politickej dráhy Jánosa Esterházyho zostáva neuzavretým aj viac ako tri desaťročia po zmene režimu. V tejto otázke je pomerne veľká priepasť nielen medzi maďarskými a slovenskými historikmi, ale aj medzi maďarskými konzervatívnymi a liberálnymi historikmi. Čo je toho príčinou?

Jedným zo základných princípov historickej vedy je, že životná dráha jedného politika by sa mala skúmať výlučne na základe historických prameňov, ktoré sa na ňu vzťahujú. Niektorí historici však tvrdia, že historické pramene týkajúce sa Esterházyho sa v roku 1945 pretrhli. Nasleduje tak v jeho živote 12-ročná čierna diera: mimo zatýkacieho rozkazu, obžaloby, respektíve lekárskeho nálezu pochádzajúcej z moskovskej a československej väzenskej dokumentácie nájdeme len málo s ním spojených písomných prameňov. To ale neznamená, žeby sa malo prizerať na posledné roky jeho kalvárie a utrpenia tak, akoby sa ani neboli udiali.  

Myslím si, že život jedného človeka sa dá položiť na váhy len vtedy, ak sme si vedomý všetkých s ním spojených poznatkov. My sa snažíme o to, aby – i keď len z mozaík – sa nám podarilo dať dokopy autentický obraz celej životnej cesty Esterházyho. 

Kto sa podujme na takýto výskum, aké historické zdroje má k dispozícii?

Poznáme niekoľko rukopisov. Napríklad istý kockovaný zošit, ktorý podľa dobových svedectiev mal pri sebe Esterházy v tej bratislavskej nemocnici, kde ho ošetrovali po návrate z gulagu. Neskôr sa ale zistilo, že ten zošit nebol jeho, ale patril jeho mladšej sestre Mariške, ktorá na základe rozprávania jeho brata si do tohto zošitu zaznamenávala udalosti zo zajatia. V tomto období aj sám János Esterházy napísal dve dlhšie listy pre svoju matku, ktorá už v tom čase žila na Západe, ako aj staršej sestre Lujze.

Imre Molnár

Tieto dva listy však nedávajú presný obraz o tom, čo sa s ním udialo v zajatí. Čo je aj pochopiteľné, veď je samozrejmé, že najbližším rodinným príslušníkom sa zdráhal napísať o bolestiach, mučeniach a utrpeniach, ktoré prežil. Namiesto toho sa radšej zmieňuje o tých momentoch, pomocou ktorých dokázal tieto hrôzy prežiť. V Esterházyho prípade to bola jeho hlboká a silná viera. Preto v jeho prípade musíme brať do úvahy aj také dimenzie, pred ktorými je pozitivistická historiografia bezradná, a tou je transcendencia.

Teda zlomová čiara spočíva v tom, že niektorí historici nevedia, alebo sa nechcú zaoberať touto transcendentálnou dimenziou a v súvislosti s tým mučeníctvom Jánosa Esterházyho?

Áno, o to ide. Domnievajú sa, že ak treba politickú dráhu Esterházyho položiť na váhy, tak vedecký výskum môže brať do úvahy len dostupné historické pramene do roku 1945, keďže jeho politická kariéra sa týmto rokom končí. Problém teda nie je v tom, že sa poukazuje na pozitívne a negatívne stránky jeho politickej dráhy, pretože ako politik aj Esterházy mal istotne nie najlepšie rozhodnutia, chyby, a možno že niekedy konal nesprávne. Problémom je to, že sa nezaoberá jeho poslednou, a v istom slova zmysle rozhodujúcou etapou jeho života.

Esterházy – ako každý iný – bol dieťaťom svojej doby, preto mohol mať také problematické prejavy, ktoré si vtedy ani nevšimol, dnes však – bez zohľadnenia historického kontextu – sa dajú veľmi ľahko obrátiť proti nemu. 

Medzi inými je to stigma, že Esterházy bol predstaviteľ maďarskej iredenty. Čo je nepochybne pravdou v tom slova zmysle, že veril tomu, že Felvidék (Horné Uhorsko) sa musí stať opäť integrálnou súčasťou Maďarska. Aj keď sa o to násilne nikdy nepokúšal. 

„Iredentista“ je presne taká stigma ako „fašista”. Tento biľag pred niekoľkými desaťročiami navešali na hocikoho, kto nesúhlasil s oficiálnym smerovaním komunistickej moci. Aj my Maďari na Slovensku sme kolektívne dostali túto stigmu. Oplatí sa ale pozrieť na toto označenie aj z druhej strany. Pretože ak tvrdíme, že Esterházy bojoval za spravodlivosť, označenie iredentista okamžite začína blednúť. Čo je však tá spravodlivosť? Skutočnosť, že Maďari pripojení k Československu sa stali obeťou obrovskej nespravodlivosti. Môžeme to nazvať trianonským mierovým diktátom alebo mierovou konferenciou, pointa sa ale nemení: Maďari žijúci na území historického Horného Uhorska toto všetko prežili ako hrubú nespravodlivosť. A nielen toto rozhodnutie, ale aj následná séria protimaďarských opatrení bolo neľudské a nespravodlivé.

János Esterházy vstupuje na politickú scénu, aby proti tomuto konal, a nie z karierizmu. Tam a vtedy bolo súčasťou jeho vnímania spravodlivosti aj obnovenie historických hraníc. Esterházy však súčasne stále jasnejšie videl, že jedna nespravodlivosť sa nedá napraviť ďalšou nespravodlivosťou. Vysvetlil to i niekoľkokrát, zdôrazňujúc, že ak raz dôjde k zmene hraníc, tak sa musia stanoviť výhradne etnické hranice, aby už neexistovali ďalšie krivdy. Esterházy nikdy nehovoril o tom, že „Všetko späť!“. Nikdy sa nestotožňoval s tou iredentistickou politikou, ktorú predstavovali dobové maďarské vlády.

Napriek tomu udržiaval úzke vzťahy s dobovými maďarskými vládami, pravidelne navštevoval Budapešť, konzultoval s tamojšími maďarskými politikmi a členmi vlády. Dostal aj označenie „budapeštiansky agent”. Nakoľko to ovplyvnilo jeho politickú prestíž?

Za Esterházyho čias sa ešte toto obvinenie neobjavilo, hoci mu skutočne viackrát vytýkali, že chodí pravidelne do Budapešti. A tiež sa ani nemohlo objaviť, keďže v tých časoch malo Československo veľmi dobrú a kvalitne fungujúcu tajnú službu, a tak bolo nemysliteľné, aby sa o údajnom pôsobení tajného agenta nedozvedeli. Tiež by bolo rovnako nemysliteľné, že Edvard Beneš ponúkne vo svojej vláde ministerské kreslo „budapeštianskemu agentovi”. Ide o hlúpe osočovanie, ktorým len v nedávnej minulosti onálepkovali Esterházyho. Ak by bol skutočne agentom, kde je jeho kartotečná evidencia, čo vieme o jeho styčnom nadriadenom, kde sú jeho správy? Niet po tom ani stopy. Keby skutočne existovali, už by mali byť dávno známe.

V prípade posúdenia osoby Esterházyho vyhrocuje najviac sporov téma antisemitizmu. Na jednej strane Esterházy sám pripúšťa, že „vyrastal v tomto duchu”. Na strane druhej bol ale jediným členom slovenského parlamentu, ktorý hlasoval proti deportácii Židov v roku 1942.

Koncept antisemitizmu, ako ho chápeme dnes, sa nemôže aplikovať na obdobie pred holokaustom: za čias Esterházyho nepriateľstvo voči Židom nemohlo byť spojené s plynovými komorami. Na strane druhej, ako sme už na to poukázali: Esterházy bol dieťaťom svojej doby, ktorý dostal prísnu konzervatívno-katolícku výchovu. To nepriateľstvo voči Židom, o ktorom on hovoril, sa dá odvodiť z tejto výchovy. Toto by sa však nemalo stotožňovať s nenávisťou voči Židom, od ktorého sa Esterházy dištancoval.

Teda to chápanie antisemitizmu, ktoré značí úplnú nenávisť voči Židom, a ktoré chcú Esterházymu prišiť na krk, je úplne falošné. Magda Ádámová, ktorá prežila holokaust, poznamenala: keby aj bol bojovným antisemitom, nemali by sme vidieť väčšiu hodnotu v tom, že odmietnuc svoje staré Ja a názory vlastnej doby, povedal Nie deportáciám Židov?

Do akej miery zohrala v jeho rozhodnutiach týkajúcich sa Židov tá skutočnosť, že ak zahlasuje za takýto zákon, neskôr sa to môže aplikovať aj na maďarskú komunitu?

Aj toto obvinenie je často vznesené proti nemu. Zachoval sa však list, kde Esterházy veľmi presne popisuje svoje argumenty. Tento súkromný list bol adresovaný maďarskému predsedovi vlády, Lászlóovi Bárdossymu. Esterházy v ňom uvádza: to, že spomínaný zákon by sa neskôr mohol aplikovať aj na Maďarov, nie je jeho jediný argument pre odmietnutie tohto zákona. Je to len plus argument, aby za tento zákon nehlasoval. 

Prečo považoval za potrebné, aby to objasnil pred maďarským predsedom vlády?

Preto aby upovedomil maďarskú vládu a predsedu vlády: ak vykročíte podobnou cestou, a chcete so Židmi urobiť to, čo slovenská politika, nerátajte so mnou, ja s tým nesúhlasím a  dištancujem sa od toho. Je to jasný signál v jemnom diplomatickom obale o tom, dokiaľ je ochotný zájsť, a čo je tá červená čiara, ktorú už nie je ochotný prekročiť. Čo sa týka témy obvinenia Esterházyho z antisemitizmu ešte dodajme: v žiadnom z Esterházyho verejných prejavov, prehlásení či písomných dokumentov nenájdeme hlasy naznačujúce nenávisť voči Židom. To, že bol vychovávaný v antisemitskom duchu, uviedol v súkromnom liste. Jeden súkromný list však nemôže byť dôkazom na obvinenie z antisemitizmu.

Politická kariéra Esterházyho vyvrcholila v roku 1938. Vtedy zaznie jeho slávny prejav v Košiciach, kde vyhlási, že neopustí tých 60-70 tisíc Maďarov, ktorí po prvej viedenskej arbitráži zostali na území Slovenska. Teda namiesto toho, aby zaujal miesto v maďarskom parlamente, preberá úlohu menšinového politika. Ako veľmi prekvapilo toto jeho odvážne rozhodnutie jeho politických súperov a širšiu verejnosť?  

Veľmi ich to prekvapilo, keďže s Esterházym rátali. V tejto súvislosti treba spomenúť článok Sándora Petőa z roku 1938, kde zakladajúci šéfredaktor Magyar Nemzet hovorí o Esterházym v superlatívoch. Nezabúdajme na to, že skutočnosť, že jeho stranícky partner Andor Jaross získal okamžite post štátneho tajomníka, predpovedá, že aj na Esterházyho by čakala skvelá politická kariéra v Maďarsku. Bolo teda pre verejnosť šokujúce, že sa rozhodol pre horšiu situáciu a náročnejšiu cestu. Maďarská politická elita nepokladala slovenskú politiku za rovnocennú s tou maďarskou, v tomto ohľade žiaľ ešte fungovala maďarská supremácia.

Mnohí teda nerozumeli jeho rozhodnutiu. Mimochodom v košickom prejave Esterházyho odznie veľmi dôležitá veta, ktorej význam zvyklo zdôrazniť len málo historikov. Esterházy upriamil pozornosť maďarskej vlády na to, aby rešpektovali práva Slovákov, ktorí sa dostali na územie Maďarska a zároveň aby im poskytli všetky tie práva, na ktoré si nárokujú aj Maďari na Slovensku. Nepovedal: dajte im len toľko práv, koľko majú naši Maďari na Slovensku. Naopak povedal: nechajte ich samých rozhodnúť, čo považujú za potrebné vyžadovať. Inými slovami, daná menšina musí sama rozhodnúť a vedieť, čo potrebuje pre zachovanie svojej komunity.

Aká aktuálna je táto požiadavka aj dnes!

Je to pravda. Aj dnes by sa očakávalo, že nie zhora budú rozhodovať o tom, ako sa má slovenčina vyučovať na školách s vyučovacím jazykom maďarským, alebo kde sa majú tiahnuť hranice okresov a krajov (myslí sa na súčasné územnosprávne členenie Slovenska, ktoré nezohľadňuje prirodzené regióny a v prípade južného Slovenska zmena hraníc okresov a krajov v roku 1996 viedla k výraznému zníženiu počtu Maďarov v tých regiónoch, kde mali predtým prevahu – pozn.red.). Práve naopak: urobte z menšín skutočných partnerov a pýtajte sa ich na to, čo potrebujú. Týmto zmýšľaním Esterházy ďaleko predbehol svoju dobu.

Pokračovanie nasleduje! Preložené z originálu: Molnár Imre Esterházy Jánosról: Tükör, amely megmutatja, kik vagyunk (autor článku Mátyás Langschadl, IN: Magyar7, 2021/11).