Pred päťdesiatimi rokmi, v noci z 20. na 21. augusta 1968 päť členských štátov Varšavskej zmluvy prekročilo hranice Československa a obsadilo krajinu. Vstup vojsk do Československa znamenalo nielen ukončenie reformného procesu označovaného ako „pražská jar“, ale zároveň sa rozplynuli aj nádeje na možnosť obnovenia československej národnostnej politiky.
Návrhy CSEMADOK-u
Jedným z najurgentnejších úloh pražskej jari bolo mimo demokratizácie politického systému a spoločenských reforiem, aj reorganizácia česko-slovenských pomerov. Emancipačné snahy slovenského národa pritom zákonite nastolili aj tému slovensko-maďarských pomerov, respektíve požiadavku na usporiadanie postavenia maďarskej menšiny. Na reformný kurz vedený Alexandrom Dubčekom, zvoleným do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ v januári 1968, reagovala väčšina československej spoločnosti mimoriadne aktívne a pozitívne, a snažila sa pre seba sformovať najdôležitejšie požiadavky a návrhy. Do tejto tendencie zapadalo aj stanovisko Ústredného výboru Csemadoku predostierajúce problémy maďarskej menšiny. Ústredný výbor Csemadoku žiadal od politického vedenia zakotvenie menšinových práv v ústave a to vychádzajúc zo samosprávy ako aj zo zásady kolektívnych menšinových práv v dokumente schválenom na zasadnutí z 12. marca a následne (15. marca) uverejnenom v denníku Új Szó. V návrhu Csemadoku figurovali mimo iného: zabezpečenie pomerného menšinového zastúpenia a vytvorenie menšinových orgánov vo zvolených a výkonných orgánoch; úprava pre maďarskú menšinu nepriaznivého administratívneho usporiadania z roku 1960; rozvoj menšinovej školskej siete a vytvorenie možnosti na jej nezávislé vedenie; zriadenie menšinových vedeckých a kultúrnych inštitúcií; zároveň preskúmanie protimaďarských právnych predpisov schválených po roku 1945 a zrušenie diskriminačných opatrení.
Slovenská verejná mienka prijala návrhy Csemadoku, respektíve ďalšie podobné návrhy uverejnené v maďarskom denníku Új Szó s odporom. V slovenskej tlači zas prepukli prudké nacionalistické polemiky ohľadom národnostnej otázky. Slovenské denníky neuverejnili stanovisko Csemadoku, hoci mali k dispozícii aj jeho slovenskú verziu. Namiesto toho dali široký priestor takým článkom a postojom, ktoré ostro kritizovali maďarské stanovisko a maďarské obyvateľstvo obviňovali z národnostného útlaku Slovákov v južných regiónoch. Medzi prvými ide o stanovisko tzv. pezinskej tridsaťosmičky? (bazini harmincnyolcak) z 30. marca, ktorí vystúpili v mene juhoslovenských Slovákov. Následne sa pokračovalo prehláseniami od rôznych klubov Matice slovenskej, ktoré sa vytvárali rad radom na územiach obývaných prevažne maďarským obyvateľstvom. Tieto obviňovali Csemadok a jeho funkcionárov z nacionalizmu, šovinizmu, revizionizmu, dokonca aj zo spochybnenia výsledkov druhej svetovej vojny.
Pražské vedenie strany prijalo návrhy Csemadoku pozitívne, a to aj napriek odmietavému postoju slovenskej strany. Princíp národnostnej administratívy ako zásadu pre usporiadanie národnostných práv, ktorý sformuloval Csemadok, zabudovala strana do svojho akčného programu. Komunistická strana Československa vo svojom akčnom programe prijatom 5. apríla tak popri pokračovaní procesu demokratizácie, rešpektovaní základných občianskych práv, začatí hospodárskych reforiem a usporiadaní česko-slovenského štátoprávneho vzťahu na báze federalizácie; prisľúbilo aj vypracovanie národnostného štatútu upravujúceho postavenie a práva menšín, realizáciu politickej, hospodárskej a kultúrnej rovnoprávnosti, respektíve pomerné zastúpenie menšín v orgánoch štátnej a verejnej správy.
Zmeny vo vedení Csemadoku
Vnútropolitické zmeny a demokratizačné procesy vo vnútri strany ako aj v spoločnosti umožnili obrodu maďarskej menšiny a v rámci toho aj obrodu vo vnútri Csemadoku. Podľa stanovísk okresných a miestnych organizácií kultúrneho zväzu sa na jar roku 1968 stále otvorenejšie požadovalo, aby sa Csemadok vzdal svojich kompromitovaných vedúcich osobností, respektíve, aby sa stal organizáciou pre ochranu záujmov československých Maďarov. Túto snahu, ktorá sa už prejavovala aj predtým, sa strana snažila vo väčšine prípadov potlačiť. V rámci slobodnejšej politickej atmosféry pražskej jari však už neexistovala prekážka, aby sa zväz aktívne zapojil do boja za demokratizáciu a usporiadanie právneho postavenia národností.
K obnove funkcie v rámci Csemadoku došlo na zasadnutí Ústredného výboru zväzu v Dunajskej Strede 8-9. júna. Vtedajší predseda, Gyula Lőrincz, už mesiac predtým žiadal v liste adresovanom Ústrednému výboru svoje oslobodenie od funkcie predsedu, ktorý oficiálne odôvodnil vymenovaním jeho osoby za šéfredaktora maďarského denníka Új Szó. Na jeho rozhodnutie nezanedbateľne vplývali však aj útoky na jeho osobu, ako aj fakt, že Lőrincz (ktorý bol na čele Csemadoku od jeho zrodu, teda od roku 1949) nebol nadšený z úlohy Csemadoku ako ochrancu záujmov maďarskej menšiny. Na menovanom zasadnutí Ústredného výboru v Dunajskej Strede prvýkrát došlo (od existencie Csemadoku) k priamej výmene osôb v špičke vedenia zväzu. Ako výsledok tajného hlasovania sprevádzaného ostrou výmenou názorov, došlo k odvolaniu viacerých členov vedenia, kedy bolo zvolené nové, vo veľkej miere reformné predsedníctvo. Za nového predsedu zväzu zvolili Lászlóa Dobosa, šéfredaktora žurnálu Irodalmi Szemle, hlavným tajomníkom sa stal opäť Rezső Szabó. Ústredný výbor sa zastal demokratizačného procesu, respektíve vlastného marcového stanoviska, zvolalo sa mimoriadne zhromaždenie zväzu a bola zriadená rehabilitačná komisia s cieľom preskúmania sťažností osôb vylúčených z Csemadoku.
Príprava národnostného ústavného práva
Po menovaných udalostiach došlo 12. júna 1968 v Kolodějoch pri Prahe, predovšetkým za účasti Lászlóa Dobóa a Rezsőa Szabóa, k rokovaniu o usporiadaní štátoprávneho postavenia národností. Pod vedením Gustáva Husáka, zastávajúceho toho času funkciu zástupcu predsedu vlády, vznikol už počas mája vládny výbor pripravujúci česko-slovenskú federáciu. Národnostný podvýbor pod vedením slovenského historika Samuela Falťana bol poverený tou úlohou, aby podal návrh na ústavné usporiadanie štátoprávneho postavenia národnostných menšín a vypracoval návrh ústavného práva národnostných menšín. Počas rokovaní sa však rýchlo ukázalo, že existujú podstatné rozdiely ohľadom národnostných práv a obsahu ústavného práva národnostných menšín medzi národnostnou podkomisiou (s maďarskými, rusínskymi a poľskými zástupcami) a jeho slovenskými a českými členmi.
Árpád Popély
(historik, docent Univerzity J. Selyeho v Komárne, vedecký pracovník Fóra inštitútu pre výskum menšín)
Preložené z originálu: Á. Popély: A magyar kisebbség és a prágai tavasz. IN: Új Szó, 18.08.2018, str. 20.
