Jeden z najvýznamnejších maďarských básnikov 20. storočia Endre Ady ju nazval maďarskou George Sand. Júlia Szendrey sa stala známou ako manželka svetoznámeho maďarského básnika Sándora Petőfiho.
Ich príbeh patrí v maďarskej literatúre a v histórii kultúry medzi najznámejšie príbehy lásky, ak nie medzi najznámejší príbehy vôbec. Petőfi už bol známym básnikom, keď na jednom vidieckom plese stretol Júliu, dcéru miestneho veľkostatkára. Okamžite sa do seba zaľúbili a o roksa napriek zákazu Júliinho otca tajne zosobášili. O Petőfim sa traduje, že jeho život presne zodpovedá jeho básnickej tvorbe. Veď napokon hlavná myšlienka jeho známej básne Z myšlienky jednej hrôzu mám (Egy gondolat bánt engemet…) sa naplnila jeho smrťou v boji za revolúciu a za slobodu národov.
Sándor Petőfi
Z myšlienky jednej hrôzu mám:
V posteli umrieť, v duchnách priam!
Pomaly uvädať jak kvietok ľúby,
na ktorom tajný červ si brúsi zuby:
pomaly stráviť sa jak svieca,
čo v pustej, prázdnej izbe chvie sa.
Bože, nie takú daj mi smrť!
Nie tak sa mi daj pominúť!
Nech strom som, cez ktorý blesk šľahne rázne,
či ktorý vyvráti sa v búri strašnej,
nech balvan som, čo v údolie sa zrúti,
hromami od končiara odčesnutý…
Keď tak raz každý národ-otrok,
zunujúc jarmo, biedny obrok,
na pole činov vstúpi, rumeň v tvári,
s koruhvou červenou, kde žiari
jagavé heslo, výzva svätá:
„Sloboda sveta!“
a keď to heslo rázne
od východu na západ zaznie
a so šíkmi sa zrazí tyrania:
tam na poli tom
svojím životom
nech platím ja.
Krv mladá srdca môjho tam nech sa vycedí
a výkrik posledný šťastne keď vyletí
z úst mojich, nech sa vtopí v rinkot zbraní
zapadne v hlase trúb, v diel burácaní,
a nado mnou tam v chvíli mojej smrti
dychčiaca jazda nech sa rúti
za slávou istou, za víťazstvom sviežim
a nedbá, že pod kopytami ležím.
Tam rozmetané kosti moje raz,
na pochovávanie keď príde čas,
nech pozbierajú, v deň ten veliký,
keď pri smútočnom marši muziky
a za sprievodu zástav s čiernym flórom
v hrob spoločný klásť budú všetkých zborom
hrdinov, čo sa vzdali života
pre teba, svätá sveta sloboda!
(1946)
Samozrejme, život a poézia nemôžu byť úplne totožné, aj v Petőfiho tvorbe nájdeme pesimistické básne, ktoré svedčia o rôznorodosti jeho tvorby, ale literárni historici ich jednoducho buď vynechali zo zbierok, alebo im nevenovali pozornosť, či ich označili za menej kvalitné. Mohli by totiž narušiť obraz básnika-revolucionára, ktorý svoj život zasvätil revolúcii a zomrel ako národný hrdina.
Napriek tomu je zaujímavé sledovať vzťah Júlie a Sándora cez jeho básne. Najznámejšou a najcitovanejšou je báseň, ktorú napísal Júliiv čase, keď sa už dlhšie nevideli a nevedel, na čom je, či ho Júlia ešte ľúbi, alebo naňho zabudla.
Je to romantická báseň, v ktorej sa básnik a jeho milá prirovnávajú k malému vtáčatku, k rannej rose a k podobným romantickým obrazom z prírody. Slovenský preklad tejto básne sa nevytvoril, ale posledný verš vo voľnom preklade znie asi takto: Ak ma už neľúbiš, nech ťa Boh žehná, ale ak ma ešte ľúbiš, nech tisíckrát žehná!
Júlia mu odpísala len jediné slovo: Tisíckrát. A podľa romantického príbehu takto mu povedala svoje áno.
Ich príbeh pokračoval šťastnými medovými týždňami v kaštieli Sándorovho priateľa, kde však Petőfi napísal ďalšiu zo svojich najznámejších básní s názvom Koncom septembra (Szeptember végén), v ktorej sa ho zmocňujú čudné akoby predtuchy a jesenné sychravé počasie v ňom vyvoláva pesimistické nálady. Je to báseň o nekonečnej láske, ktorú vyznával v množstve svojich diel svojej manželke.
Skvitá ešte údol kvetmi záhradnými,
Zelenie sa ešte topoľ pred oknom,
ale pozri, vidíš tamto ríšu zimy?
Snehy pokryli už končiar nad horstvom.
Ešte v srdci mojom mladom leto spieva
a ešte v ňom hýri jari všetok jas;
no hľa, v kaderách sa mi už zjesenieva,
popŕlil už hlavu moju zimný mráz.
Opadne kvet, život odpádi a niet ho…
Sem poď, žienka moja, sem mne v lono, hľa!
Či ty, čo sa mi dnes k hrudi vinieš s nehou,
neklesneš mi zajtra na hrob, zúfalá?
Óh, povedz, ak umriem skôr, či so slzami
smrtnou plachtou prikryješ ma, mŕtveho?
A či ťa raz láskou šuhaj dáky zmámi
tak, že mena môjho vzdáš sa pre neho?
Závoj vdovský ak raz zahodíš, mne na rov
potom zaves ho jak prápor smútočný:
zo záhrobia si poň vyjdem nocou tmavou
a si odnesiem ho ta do hrobu tmy,
stierať si ním prúdy sĺz pre teba, ktorej
na mňa zabudnúť tak ľahulinko je,
a obviazať srdce poranené, choré,
čo ťa jednak, aj tam, večne miluje!
Je veľmi zaujímavé, že v tom istom období, počas spoločne strávených šťastných týždňov, v Júliinom denníku nachádzame podobné riadky, ktoré hovoria o rovnakej smutnej predtuche.
Júlia Szendrey sa stala súčasťou literárneho života uverejnením svojho denníka, denníka, v ktorom opisuje svoje pocity mladomanželky z obdobia medových týždňov. Už aj z tohto je jasné, že to bola neobyčajná žena, veď musela byť veľmi odvážna, ak si dovolila ako žena predstúpiť pred verejnosť ako spisovateľka, a ešte k tomu s takou chúlostivou témou.
„Hore, teda, do raja lásky!“ – vyzýva čitateľov (a hlavne čitateľky) vo svojom denníku na to, aby sa nebáli vyjadriť svoje city.
Neskôr uverejnila aj drámu s názvom Sen, ktorá rozpráva o práve ženy na lásku, na vlastné rozhodnutia a o práve na vlastný nový život.
Čitateľky ju obdivovali, bola veľmi populárna. Jej slová majú váhu, lebo všetko, o čom píše, zažila, bola manželkou známeho básnika a odvážnesa postavila proti otcovej vôli. Napriek jeho zákazu sa vydala z lásky a prežívala šťastné manželstvo.
Júlia bola veľmi vzdelaná mladá žena, hovorila cudzími jazykmi, poznala hudbu, hrala najnovšie skladby Straussa, čítala modernú literatúru, neskôr aj prekladala George Sand.
V časoch revolúcie ako prvá ušila z trikolóry kokárdupre svojho manžela. Uverejnila Výzvu pre maďarské ženy, aby posielali svojich mužov do revolúcie.
Ako prvá si dala ostrihať vlasy, nosila nohavice aaj vo svojom správaní nasledovala George Sand. Neskôr prekladala aj Andersenove rozprávky.
Po Petőfiho smrti mala ťažký osud. Márne hľadala svojho manžela, nebolo po ňom ani stopy. So svojím malým synčekom musela prežiť, preto sa po roku vydala za gymnaziálneho učiteľa Horvátha, aby mala kde bývať a aby jej cisárske úrady dovolili zostať v Budapešti. Jej druhé manželstvo bolo nešťastné, manžela mala tyrana, nakoniec ochorela a vposlednom roku svojho života sa aj od neho odsťahovala.
Verejnosť ju odsúdila ako podlú ženu, ktorá zradila pamäť Petőfiho. Presne tak, ako to on vo svojej básni Szeptembervégén opísal. Na túto báseň napísal János Arany, Petőfiho priateľ, svoju poému Vdova hrdinu, v ktorej hrubo odsudzuje ženu, ktorá sa po hrdinskej smrti svojho manžela veselo vydáva. Až o polnoci na svadbu prichádza jazdec z druhého sveta, aby si zobral vdoveckú šatku zradkyne so sebou do hrobu.
Júlia si to nezaslúžila a cítila to aj verejnosť. Bola to silná žena, ktorá nikdy nestratila nádej, začala písať najprv pod menom Petőfiné (Petőfiová), neskôr pod svojím vlastným menom Júlia Szendrey. Písala prózu, poéziu, prekladala rôzne žánre z cudzích jazykov. Začali ju uznávať ako poetku a spisovateľku, bola populárna.
A v posledných rokoch sa jej dostáva uznania v kánone maďarskej literatúry, avšak do učebníc – ako to už býva – sa ešte zmeny a názory literárnych vedcov nedostali. Môžeme len dúfať, že raz aj učebné osnovy a obsahy dobehnú čas.
