Béla László: Maďarské národnostné školstvo


Myšlienka J. A. Komenského uvedená v úvode Správy, že najprirodzenejšou a najefektívnejšou formou vzdelávania je vzdelávanie a výchova v materinskom jazyku, sa napokon v záverečných odporúčaniach neodráža, nie je sformulované ani riešenie problému zabezpečenia vzdelávania v materinskom jazyku pre tých niekoľko tisíc žiakov a študentov, navštevujúcich slovenské školy, ktorí by o také vzdelávanie prejavili záujem.

Opatrenia vykonané na základe odporúčaní správy smerovali v podstate do štyroch oblastí:[35]

  1. V záujme vytvorenia možností a podmienok na vyučovanie v materinskom jazyku je potrebné vypracovať zásady zriaďovania a prevádzkovania škôl na územiach s národnostne zmiešaným obyvateľstvom (s vylúčením subjektívnych faktorov).
  2. Je potrebné vypracovať a na školách s vyučovacím jazykom maďarským zaviesť novú koncepciu vyučovania slovenského jazyka, opatrenie sa týka aj prvého stupňa základných škôl (1. – 5. ročník).
  3. Na slovenských školách, ktoré navštevujú aj žiaci s iným ako slovenským materinským jazykom, treba pedagogicky premyslene zabezpečiť monolitné slovenské jazykové prostredie.
  4. V príprave učiteľov treba pri otváraní jednotlivých aprobácií a pri prijímaní adeptov pružne reagovať na nároky jednotlivých typov škôl.

Z týchto opatrení tretie má jednoznačne negatívny dopad na maďarskú národnostnú menšinu, veď maďarskí žiaci navštevujúci slovenské školy na pôde školy rozprávať po maďarsky už temer ani nemôžu, čím sa vplyv tohto opatrenia rozširuje aj na prostredie mimo školy. Týmto sa v skutočnosti oslabujú jazykové schopnosti žiakov maďarskej národnosti v ich materinskom jazyku, zoslabuje sa ich maďarská identita a urýchľuje sa asimilácia.

Na základe písomného príkazu predsedu vlády ministerstvo školstva, mládeže a športu už 27. decembra 1990 predložilo návrh zásad zriaďovania a prevádzkovania škôl na národnostne zmiešaných územiach (návrh schválilo ministerstvo v januári 1991).[36] Dokument vypracovaný na základe uvedeného návrhu v podobe metodickej príručky sa usiluje v rámci platných zákonov zjednotiť prácu školských úradov a napomáhať ich činnosti. Uvedená metodická príručka sa veľmi podrobne zaoberá problematikou zriaďovania a prevádzkovania škôl na územiach s národnostne zmiešaným obyvateľstvom. Podľa slovenského výkladu dokument uľahčuje situáciu rodičov tým, že rodič si môže pri zápise svojho dieťaťa vyberať z troch typov škôl. Na územiach s národnostne zmiešaným obyvateľstvom totiž možno podľa dokumentu v závislosti od počtu žiakov a organizačných podmienok zriadiť

  • samostatné školy v materinskom jazyku alebo školy, kde sa vyučuje aj materinský jazyk národnosti,
  • také školy v materinskom jazyku, kde sú umiestnené triedy s iným vyučovacím jazykom alebo také triedy, kde sa vyučuje jazyk národnosti,
  • školy so spoločným riaditeľstvom, kde sú triedy, v ktorých sú rôzne vyučovacie jazyky alebo také triedy, kde sa vyučuje jazyk menšiny.

Popri tu vyzdvihnutých opatreniach centrálnych orgánov boli v súvislosti s vyučovaním materinského jazyka národnostných menšín prijaté aj ďalšie opatrenia na úrovni príslušných školských úradov, avšak tieto neprivodili nijaké zásadné zmeny v školskom systéme menšín. Roky 1990 – 1992 plynuli v znamení problémov školstva na národnostne zmiešaných územiach. Nevýhodné postavenie slovenských škôl a ich žiakov sa nepotvrdilo.

I keď predstavitelia rezortu školstva neustále zdôrazňovali princíp rovnosti príležitostí, nedospeli k formulácii potreby vytvoriť rovnaké podmienky pre vyučovanie v materinskom jazyku národnostných menšín napriek tomu, že nedostatky v systéme národnostného školstva sa stali evidentnými, že predstavitelia národnostných menšín boli v podstate vytesnení z účasti na rozhodovaní o veciach, ktoré sa ich týkajú, a že vzdelávanie v materinskom jazyku menšín bolo postupne zatláčané do úzadia.

Rozhodnutia týkajúce sa škôl na národnostne zmiešaných územiach prakticky nezmenili systém škôl – inojazyčné detašované triedy nevznikli vo väčšom počte, nevytvorili sa ani nové školy pod spoločným riaditeľstvom (odhliadnuc od niekoľkých stredných odborných škôl), ani existujúce školy sa nezlúčili pod spoločné riaditeľstvo, nevznikli ani také triedy, kde by sa vyučoval len jazyk menšiny. Koncepcia celkom zlyhala už skôr, a to bez nejakého výrazného účinku. Odbor pre školstvo na národnostne zmiešanom území, vytvorený na ministerstve školstva sa od roku 1992 zaoberal okrem iného vypracovaním opatrení obmedzujúcich vzdelávanie v materinskom jazyku národnostných menšín a používanie ich jazykov. Problémami vzdelávania v materinskom jazyku národnostných menšín sa predmetný odbor meritórne nezaoberal. V dôsledku toho sa obmedzili možnosti rozvoja vzdelávania v materinskom jazyku národnostných menšín. Negatívne dopady tejto politiky sú citeľné dodnes, na čo ešte v ďalšom poukážeme.

2.1.3. Alternatívne vyučovanie a dvojjazyčné vysvedčenia

V januári 1991 schválený a už vyššie čiastočne opísaný dokument („Zásady zriaďovania a prevádzky škôl na národnostne zmiešaných územiach“[37]) v podstate ešte ponecháva roz hodnutie o voľbe typu školy, prípadne triedy, v rukách rodičov dieťaťa. Maďarská komunita na Slovensku jednoznačne odmietla ciele vytýčené týmto dokumentom. Avšak v niektorých regiónoch – napríklad tam, kde nebola maďarská škola, alebo naopak, v úplne homogénnom maďarskom prostredí, alebo v prípade detí navštevujúcich slovenskú školu – sa časť rodičov priklonila k voľbe takej školy či triedy, kde sa vyučoval maďarský jazyk, resp. kde sa venovala zvýšená pozornosť lepšiemu osvojeniu si slovenského jazyka. Celkove však tieto kroky maďarská politika, odborná a učiteľská verejnosť, ako aj väčšina rodičov rozhodne odmietla.

Štátnym mocenským orgánom, „nainfikovaným“ slovenskou nacionalistickou politikou, ostávala v jej úsilí zameranom na postupnú deštrukciu maďarského národnostného školstva už len jednu možnosť, a to zrealizovať predstavy vypracované ešte začiatkom osemdesiatych rokov, tentoraz pod názvom „alternatívne vyučovanie.“ Podstatou tejto koncepcie bol návrh, aby sa školy národnostných menšín transformovali na školy (prípadne triedy) bilingválne, v ktorých by sa časť predmetov vyučovala po slovensky a časť v jazyku menšiny.[38]

Opodstatnenosť zavedenia alternatívneho vyučovania mal potvrdiť aj prieskum, realizáciou ktorého bola poverená osobitne na tento účel vytvorená štátna komisia. Komisia sa zaoberala analýzou úrovne kultúry používania slovenského jazyka na školách v oblastiach s národnostne zmiešaným obyvateľstvom. V hlásení komisie sa nachádzajú na jednej strane objektívne, z odborného pohľadu korektné závery, ale aj úmysel podporiť ciele vytýčené zadávateľom.

Oporou tejto a jej podobných iniciatív bol po celý čas paragraf číslo 4 jazykového zákona z roku 1990, ktorý považuje za úlohu štátu vytvoriť v rámci školského systému podmienky k tomu, aby sa občania Slovenskej republiky mohli naučiť slovenský jazyk a osvojiť si ho v miere žiaducej na používanie v úradnom a bežnom styku.[39]

Jedným z hlavných záverov komisie bolo to, že príčinou nízkej úrovne slovenského jazyka je nevhodná koncepcia vyučovania slovenského jazyka. Vláda prerokovala správu z prieskumu 26. januára 1991 a dala zelenú ministerstvu školstva, mládeže a športu na uskutočnenie svojich iniciatív a predstáv s tým súvisiacich. Aj keď o tom v dobových dokumentoch nenachádzame zmienku, vláda týmto prvý raz po zmene režimu otvorila priestor pre zavedenie alternatívneho vyučovania. Vláda zobrala na vedomie výsledky celoštátneho prieskumu a na ich základe pripravila akčný plán pod názvom „Opatrenia na zlepšenie jazykovej pripravenosti žiakov škôl na národnostne zmiešanom území“, ktorý bol prijatý v novembri 1991 na operatívnom zasadnutí ministerstva školstva, mládeže a športu.[40]

V záujme odstránenia nedostatkov zistených previerkou v oblasti komunikačných a jazykových schopností žiakov, akčný plán predpokladal vypracovanie novej koncepcie vyučovania slovenského jazyka, zavedenie nových vyučovacích metód, prepracovanie učebných osnov, ako aj úpravu organizácie výuky na maďarských školách. V materiáli sa konštatuje, že v záujme podpory rozvoja komunikačných zručností žiakov je potrebné zvýšiť časovú dotáciu a zaviesť skupinové vyučovanie. V prvom a druhom ročníku základnej školy treba zvýšiť týždennú dotáciu slovenského jazyka o jednu vyučovaciu hodinu, ďalej na hodinách slovenského jazyka sa povoľuje delenie na skupiny. Realizácii týchto úloh majú napomôcť nové učebné osnovy a metodické pokyny. Štátne školské orgány však v tejto oblasti akčného plánu pre nedostatok rozhodnosti a primeraných odborných kapacít nedokázali dosiahnuť výraznejšie zmeny v celoštátnom meradle.

V oblasti rozpracovania komunikatívnych metód vyučovania slovenského jazyka možno považovať za veľmi úspešnú iniciatívu projekt Nadácie Fórum, zameraný na podporu vypracovania a rozšírenia tzv. metódy Skabela – Bóna. Podobnú komplexnú metódu vyučovania slovenského jazyka inštitúcie rezortu školstva nevypracovali.

Druhou kľúčovou tézou uvedeného akčného plánu bolo konštatovanie, že k tomu, aby si žiaci osvojili slovenský jazyk na vysokej úrovni a aby sa mohli plne uplatniť vo všetkých oblastiach spoločenského a hospodárskeho života, nepostačuje vyučovanie slovenského jazyka a literatúry ako predmetu. K zvýšeniu úrovne ovládania slovenského jazyka by preto okrem uvedených opatrení mohlo prispieť dvojjazyčné vyučovanie odbornej terminológie v rámci niektorého prírodovedného alebo spoločenskovedného predmetu, alebo reprodukovanie učiva týchto predmetov po slovensky. Hlásenie komisie svedčí o odbornej korektnosti, keď považuje zavedenie tejto metódy, resp. metódy alternatívneho vyučovania (vyučovania niektorých predmetov po slovensky) za rizikové, lebo nie sú preskúmané jej pedagogické, metodické, psychologické a jazykové súvislosti. Z odborného hľadiska ešte nie je vyjasnené ani to, ktoré predmety sú pre alternatívne vyučovanie najvhodnejšie. Dokument na základe skúseností z rokov 1979 a 1984 upozorňuje aj na tie spoločenské a politické dôsledky, ktoré môže vyvolať zavedenie alternatívneho vyučovania direktívnymi mocenskými prostriedkami, ak sa nebudú brať do úvahy názory rodičov a žiakov. Akčný plán však alternatívne vyučovanie samotné nezavrhuje, zasadzuje sa len o jeho postupné zavádzanie. Ako prvý krok navrhuje, aby učitelia, psychológovia a sociológovia a iní odborníci vypracovali podklad k pokusnému zavedeniu alternatívneho vyučovania tak, aby sa experiment mohol začať v školskom roku 1993/1994.[41]

Nemáme poznatky o takom materiáli, ktorý by bol umožnil trebárs aj experimentálne zavedenie alternatívneho vyučovania. Napätie v slovensko-maďarských politických a etnických vzťahoch v prvej polovici deväťdesiatych rokov zabránilo tomu, aby sa na príprave experimentu zúčastnili maďarskí odborníci a aby maďarské školy boli ochotné takýto experiment realizovať. Bez toho sa však alternatívne vyučovanie nedá pripraviť a otestovať na prijateľnej odbornej úrovni. V danej politickej a spoločenskej situácii nemalo alternatívne vyučovanie žiadnu šancu na to, aby bolo zavedené transparentne, na primeranej odbornej úrovni.

Zavedenie alternatívneho vyučovania spôsobom navrhnutým v realizačnom pláne, čo si vyžadovalo maximálnu odbornú obozretnosť a citlivosť, bolo odložené ad acta, keďže vypracovanie potrebného odborného materiálu bolo nereálne a aj jeho realizácia by si bola vyžiadala veľa času. Uprednostnili sa preto rýchle politické riešenia. Odbor pre školstvo na národnostne zmiešanom území za týmto účelom pripravil už roku 1992 novšiu verziu koncepcie alternatívneho vyučovania, ktorá vychádzala z upravených zásad zriaďovania a prevádzkovania škôl a školských zariadení na územiach s národnostne zmiešaným obyvateľstvom, vydaných roku 1991.[42] Dokument pripravený s týmto účelom prerokovala Rada pre národnostné menšiny vlády 5. novembra

1992, čo už jasne naznačovalo, že vláda má vážny záujem na tom, aby bolo alternatívne vyučovanie zavedené rýchlo a plošne.[43]

Jedným z pozoruhodných prvkov prepracovanej verzie bol zámer vlády ponechať si na územiach s národnostne zmiešaným obyvateľstvom kontrolu nad zriaďovaním a prevádzkou škôl a školských zariadení, ako aj nad ich zaradením do školskej siete. Deklarovaným dôvodom tohto zámeru bolo tvrdenie, že tieto školy sa pre svoje osobité postavenie môžu ľahko dostať do závislosti miestnej menšinovej politickej reprezentácie, čo je nebezpečné, lebo v oblasti školstva môže dôjsť k neodborným rozhodnutiam. Vláda chce na jednotlivých územiach štátu uplatňovať svoj vplyv rozličnými spôsobmi a na územiach so zmiešaným obyvateľstvom chce zabrániť vytvoreniu školskej samosprávy. (To je však z právneho hľadiska dlhodobo neudržateľné.)

Podstata úpravy koncepcie školstva na národnostne zmiešaných územiach bola v tom, že popri už troch spomínaných typoch škôl by bol umožnený vznik aj štvrtého typu škôl (alebo tried), kde by sa vyučovali nie ktoré spoločenskovedné alebo prírodovedné predmety aj v inom jazyku ako je vyučovací jazyk. V prípade maďarských škôl by to bol samozrejme slovenský jazyk. Ak tento návrh porovnáme s návrhom zákona z roku 1979 a 1984, je ich podobnosť veľmi nápadná, lebo na dnešnom Slovensku by nikto nepredpokladal, že v školách s vyučovacím jazykom slovenským by sa vyučoval niektorý predmet po maďarsky na žiadosť veľkého počtu žiakov maďarskej národnosti, ktorí ju navštevujú. Touto novou verziou dala teda štátna moc na jeseň 1992 podnet na zakladanie alternatívnych škôl, resp. realizáciu svojich predstáv o premene škôl s vyučovacím jazykom maďarským na alternatívne školy.

Protesty sa začali ihneď: už 22. januára

1993 zaujala Spoločnosť pre ochranu materinského jazyka Maďarov v Československu (Csehszlovákiai Magyarok Anyanyelvi Társasága) odmietavý postoj,[44] 11. februára 1993 uverejňuje ostrý protest Spolok maďarských spisovateľov na Slovensku atď. Jedným z hlavných organizátorov protestov a protestných akcií bol Zväz maďarských pedagógov na Slovensku.

Od roku 1992 sa problémy okolo maďarských škôl zoskupili do dvoch hlavných tematických okruhov. Jedným bolo alternatívne vyučovanie, t. j. zavedenie vyučovania niektorých predmetov v slovenskom jazyku, druhým bolo zlepšenie osvojenia si slovenského jazyka na školách s vyučovacím jazykom maďarským. Koncepcie a návrhy k druhému tematickému okruhu sa koncentrovali do troch otázok: obsah a metódy vyučovania slovenského jazyka; dvojjazyčné vyučovanie odbornej terminológie, odborná konverzácia a tematická rekapitulácia a rozhodnutie o tom, ktoré predmety sú najvhodnejšie na vyučovanie v slovenskom jazyku za účelom zlepšenia osvojenia si slovenského jazyka. Koncepcia zaoberajúca sa týmito otázkami bola vypracovaná roku 1993 a ňou navrhované riešenia boli podobné tým, ktoré boli obsiahnuté v akčnom pláne z roku 1991. Opätovne sa objavuje návrh na zavedenie alternatívneho vyučovania ako prostriedku na zlepšenie osvojenia si slovenského jazyka.

Koncepcia z roku 1993 však prináša aj niekoľko nových prvkov. Tak napríklad navrhuje, aby sa zvýšil počet hodín na vyučovanie slovenského jazyka a literatúry na všetkých školách s vyučovacím jazykom maďarským. Ďalej varuje pred presadzovaním úplnej zámeny vyučovacieho jazyka: pomer predmetov vyučovaných v slovenskom jazyku by mal byť nanajvýš 20 %, upozorňuje na potrebu zabezpečenia finančných prostriedky na vyučovanie slovenského jazyka v malých skupinách. Materiál navrhuje realizovať predložené odporúčania len na základe dobrovoľného súhlasu rodičov žiakov a študentov.[45]

Ako je známe, roku 1994 bola – do konania predčasných parlamentných volieb – tri štvrte roka pri moci dočasná vláda, ktorú podporovali aj dve maďarské opozičné strany. Na výmenu za túto podporu sa vláda zaviazala splniť niektoré požiadavky maďarských strán pozostávajúce z ôsmich bodov. Dôveru Maďarskej koalície Moravčíkova vláda síce náležite neopätovala, národnostná politika však bola v tomto krátkom období tolerantnejšia, národnostné napätie sa zmiernilo a bolo prijatých niekoľko dôležitých zákonov, ktoré zlepšili právne postavenie menšín a utíšili verejnú mienku. V oblasti školstva sa však atmosféra uvoľnenia citeľnejšie neprejavila. Je to zrejmé aj z toho materiálu, ktorý predložilo ministerstvo školstva Rade vlády pre národnosti 16. mája 1994 pod názvom „Konkretizácia úloh z Programového vyhlásenia vlády SR na zabezpečenie práv a vytvárania podmienok pre národnostné menšiny v oblasti vzdelávania v rezorte školstva“.[46] V tomto dokumente sa okrem iného aj dočasná vláda stotožňuje s metodickými zásadami o zriaďovaní a prevádzkovaní škôl na územiach s národnostne zmiešaným obyvateľstvom, ktoré vydala predchádzajúca vláda v januári 1991, a podporuje zavedenie už známych troch typov škôl v jazyku, aký si zvolia rodičia.

Dokument zaujíma stanovisko aj k tomu, že tzv. metodické zásady z roku 1991 je potrebné upraviť spôsobom pripraveným koncom roka 1992. Medzitým bola vypracovaná aj koncepcia zavedenia alternatívneho vyučovania. Vláda, ktorá bola odkázaná aj na podporu Maďarskej koalície však brala do úvahy aj jej požiadavky, a tak roku 1994 od plánu zavedenia alternatívneho vyučovania ustúpila.[47] Po voľbách roku 1994 sa v decembri ujala moci tzv. tretia Mečiarova vláda, v ktorej ministerstvo školstva dostala Slovenská národná strana, známa svojimi protimaďarskými postojmi. Legislatívne iniciatívy, majúce dopad aj na pôsobenie maďarských škôl, nedali na seba dlho čakať. Už v apríli 1995 bol zmenený zákon číslo 542/1993 tak, že bolo zrušené právo učiteľov, rodičov a miestnych samospráv zasahovať do vymenovania riaditeľov školských zariadení: táto kompetencia prináležala výlučne ministerstvu školstva.[48] Táto zmena zákona sa zrodila predovšetkým – aj keď nie výhradne – za účelom sankcionovania maďarských škôl a ich riaditeľov za odolávanie pri pokuse o zavedenie alternatívneho vyučovania.

Vláda bola už v roku 1995 plne odhodlaná zaviesť alternatívne vyučovanie. Po tom, čo sa tieto snahy ministerstva školstva a vlády stali verejne známymi, zvolali Zväz maďarských pedagógov na Slovensku a Celoštátny výbor Csemadoku na 22. apríla 1995 do mestskej športovej haly v Komárne protestné zhromaždenie.[49] Mimoriadne veľké pobúrenie vyvolalo odvolanie riaditeľov štyroch gymnázií s vyučovacím jazykom maďarským, a to Lászlóa Kovácsa v Šamoríne, Lászlóa Péka v Galante, Lászlóa Szigetiho v Štúrove a Istvána Tenczela v Šahách. Tento krok štátnej moci spustil ďalšiu vlnu protestov a 30. júna 1995, v posledný deň školského roku, sa uskutočnili     protestné zhromaždenia v desiatich mestách na južnom Slovensku. Vnútorný odpor a zahraničný politický tlak napokon prinútili vládu k ústupu a zriaďovanie alternatívnych škôl ponechala na voľbu rodičov.

Nový frontálny pokus o zavedenie alternatívneho vyučovania mocenskými prostriedkami sa podarilo prekaziť masívnym odporom maďarskej menšiny na Slovensku a s pomocou zahraničného politického tlaku. Zdalo sa, že do volieb 1998 sa táto vláda o zavedenie alternatívneho vyučovania už nepokúsi.

Na obmedzovanie vyučovania v maďarskom jazyku, na presadzovanie opatrení voči maďarským školám ostalo vláde znova len oživenie problému ovládania slovenského jazyka žiakmi a študentmi škôl s maďarským vyučovacím jazykom. Už v septembri 1995 predložilo ministerstvo vláde nový návrh s názvom „Osvojenie slovenského jazyka, zvyšovanie jeho úrovne v školách na národnostne zmiešaných územiach“.[50] Tento návrh obsahoval viacero opatrení realizovaných na rozličných stupňoch štátnej správy, ktoré ešte tri roky spôsobovali napätie na maďarských školách. Rôzne kontroly, ktoré neboli zamerané na odbornú stránku vyučovacieho procesu, penalizácia a obťažovanie kvôli používaniu maďarských učebníc, znižovanie počtu tried a iné zásahy školských orgánov naďalej znepríjemňovali normálnu činnosť škôl s vyučovacím jazykom maďarským.

Medzitým, 15. novembra 1995 prijala Národná rada Slovenskej republiky zákon o štátnom jazyku (zákon číslo 270/ 1995). Na rozdiel od zákona o úradnom jazyku z roku 1990 bolo do nového zákona zahrnuté osobitné ustanovenie o používaní štátneho jazyka v školstve. Podľa odseku (1) § 4 „výučba štátneho jazyka je povinná na všetkých základných a stredných školách. Iný ako štátny jazyk je vyučovacím jazykom a skúšobným jazykom v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom“.[51]

Podľa odseku (5) „ustanovenia odsekov 1, 2 a 4 sa nevzťahujú na používanie štátneho jazyka pri výučbe na vysokých školách, pri výučbe iných jazykov alebo pri výchove a vzdelávaní v inom jazyku ako štátnom jazyku a na používanie učebníc a učebných textov pri výučbe na vysokých školách.“ Teda ani tento zákon nepôsobil obmedzujúco na vyučovanie maďarského jazyka, totiž ani jazykové zákony, ani školské zákony, ani rozhodnutia a nariadenia nižšieho stupňa nemohli     obmedziť práva zaručené ústavou (právo národnostných menšín a etnických skupín na vzdelanie v ich jazyku) za podmienok stanovených zákonom.[52]

Ku koncu volebného obdobia, na jar 1998, už bola zreteľne citeľná atmosféra blížiacich sa parlamentných volieb. Členovia vládnej koalície sa cítili čoraz menej viazaní koaličnou zmluvou. Nezhody vo vnútri vládnej koalície sa Slovenská národná strana ešte raz pokúsila využiť v prospech zavedenia alternatívneho vyučovania, čo chcela dosiahnuť zmenou školského zákona. Pravdepodobne počítala s tým, že slovenské strany budú vplyvom blížiacich sa volieb v tejto záležitosti ústupčivejšie, v záujme získania nacionalistických hlasov.

Návrh SNS smeroval k zmene zákona číslo 29 z roku 1984 o sústave základných a stredných škôl, ktorý v odseku (1) § 3 stanovuje: „Výchova a vzdelávanie sa uskutočňujú v slovenskom jazyku. Občanom českej, maďarskej, nemeckej, poľskej a ukrajinskej (rusínskej) národnosti sa v rozsahu primeranom záujmom ich národného rozvoja zabezpečuje právo na vzdelanie v ich jazyku“.[53]

Predkladatelia citovaný text zákona navrhovali pozmeniť takto:

Vyučovacím jazykom v školách podľa tohto zákona je štátny jazyk Slovenskej republiky.

Občanom patriacim k národnostným menšinám a etnickým skupinám sa zabezpečuje okrem práva na osvojenie si štátneho jazyka právo na vzdelanie v ich jazyku podľa ich záujmu zriadením škôl alebo tried v školách

a) s ich vyučovacím jazykom, pričom sa v nich povinne vyučujú v štátnom jazyku predmety slovenský jazyk a literatúra, dejepis, zemepis alebo geografia

b) v ktorých sa v rozsahu stanovenom rozvrhom hodín a podľa obsahu vymedzenom učebným plánom vyučujú niektoré predmety v ich jazyku a niektoré predmety v štátnom jazyku, pričom sa predmety uvedené v odseku 2 písm. a), ak sú v učebnom pláne, vyučujú v štátnom jazyku

c) s vyučovaním ich jazyka.

Tento návrh zákona je ešte prísnejší, ako bol návrh zákona z roku 1993, nakoľko nepovoľuje pre národnostné menšiny samostatné školy s materinským vyučovacím jazykom, čo je v rozpore s článkom 34 odseku 2 a) ústavy, ktorý priznáva občanom patriacim k národnostným menšinám a etnickým skupinám právo na vzdelanie v ich jazyku. V skutočnosti sú všetky tri navrhované formy škôl alternatívne, len škola definovaná pod písmenom b) je „alternatívnejšia“ ako škola pod písmenom a), škola pod písmenom c) je zas „alternatívnejšia“ ako škola pod b).

Snaha o zavedenie alternatívnych škôl nariadením ministerstva narážalo dovtedy popri protestoch občanov aj na ústavné a zákonné prekážky. Schválením návrhu zákona by sa vytvorili zákonné možnosti na zavedenie len alternatívnych škôl. Pozmeňovací návrh k školskému zákonu Národná rada napokon neprijala.

Počas celej histórie maďarskej menšiny na Slovensku dostávali žiaci vo svojich školách dvojjazyčné vysvedčenia. Podľa odseku 3 §4 zákona o štátnom jazyku z roku 1995 „celá pedagogická dokumentácia sa vedie v štátnom jazyku“.[54] Odvolávajúc sa na citovanú časť zákona ministerstvo v roku 1997 zakázalo vydávanie dvojjazyčných vysvedčení, čo vyvolalo ďalšie protesty, veď podľa §1 odseku 4     toho istého zákona „Zákon neupravuje používanie jazykov národnostných menšín a etnických skupín. Používanie týchto jazykov upravujú osobitné zákony“. V tomto prípade však odpor maďarskej komunity už nebol taký jednotný ako predtým. Vo väčšine škôl s vyučovacím jazykom maďarským boli vydané jednojazyčné vysvedčenia.

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17