Slávnostné prevezenie pozostatkov Rákócziho do Košíc

2016-04-05_09-17

29. októbra 1906 dorazil z Turecka do Košíc špeciálny vlak, ktorý viezol telesné pozostatky sedmohradského veľmoža a vodcu protihabsburgského stavovského povstania, Ferenca II. Rákócziho a jeho verných druhov. V menovaný deň sa mal uskutočniť slávnostný pohreb, počas ktorého sa telesné pozostatky Rákócziho uložili do katedrálnej krypty Dómu sv. Alžbety v Košiciach (Kassa). Pohreb sa konal za obrovského záujmu mnohotisícového davu zapĺňacúceho celé centrum Košíc.

Po uzavretí Satmárskeho mieru v roku 1711, ktorý ukončil Rákócziho protihabsburské povstanie, utiekol sedmohradský veľmož najprv do Poľska, neskôr do Francúzska. Od roku 1720 žil Rákóczi so svojimi druhmi vo vyhnanstve v tureckom meste Rodošto (dnes Tekirdağ), kde umiera 8. apríla 1735.

Na žiadosť Rákócziho boli po smrti jeho pozostatky uložené vedľa jeho matky Ilony Zrínyi v jezuitskom kostole v Konštantínopole. Srdce Rákócziho (takisto na jeho žiadosť) bolo uložené vo francúzskom meste Grosbois (dnes Yerres), totiž v tomto meste našiel veľmož útočisko počas prvých rokov vyhnanstva.

Téma návratu telesných pozostatkov Rákócziho bola otvorená až v neskorších obdobiach a to roku 1862. Prvým iniciátorom prevezenia pozostatkov bol historik a politik Kálmán Thaly, avšak do obdobia prelomu 19. a 20. storočia boli všetky snahy o realizáciu tohto plánu márne.

Zásadným problémom sa ukazoval fakt, ako sa môže dosiahnuť slávnostný prevoz pozostatkov Rákócziho, ktorý sa preslávil práve tým, že sa vzbúril proti predkovi vtedajšieho cisára Františka Jozefa? Získať povolenie od cisára teda nebolo jednoduché. Práve kvôli tvrdohlavosti cisára Františka Jozefa sa už aj predtým vyskytli problémy v prípade iných politických osobností, cisár totiž odmietol znovu pochovanie a rehabilitáciu predsedu vlády Lajosa Batthyánya po roku 1867. Napokon sa však predsa len podarilo dosiahnuť, aby 18. apríla 1904 cisár povolil prevoz pozostatkov sedmohradského veľmoža.

Slávnostný pohrebný koč vezúci pozostatky Ferenca II. Rákócziho (Keleti Pályaudvar, Budapešť).

Slávnostný pohrebný koč vezúci pozostatky Ferenca II. Rákócziho (Keleti Pályaudvar, Budapešť).

Cisár František Jozef uviedol, že v prípade Rákócziho je jeho osoba odstupom času vnímaná už nie ako politická, ale ako historická osobnosť. Cisár zároveň povolil aj oficiálnu rehabilitáciu Rákócziho.

Privezenie telesných pozostatkov sedmohradského veľmoža do jeho vlasti nastalo až po niekoľkých mesiacoch. 7. októbra 1889 našiel Kálmán Thaly hrob Rákócziho v Konštantínopole, kedy dal jeho pozostatky uložiť do truhly z cédrového dreva. Prevezenie však sťažovali zdĺhavé rokovania s tureckou vládou ako aj s domácou cirkvou, mimo toho dlho trvalo aj celkové zorganizovanie prevezenia telesných pozostatkov veľmoža a jeho druhov a naplánovanie s tým spojeného slávnostného pohrebu.

Päťčlenná komisia odcestovala 14. októbra 1906 z Budapešti do Konštantínopola. Po otvorení hrobky exhumovali telá Ferenca II. Rákócziho, jeho syna Józsefa Rákócziho, Ilony Zrínyi, a Krisztiny Csáky. Na druhý deň exhumovali telá Imreho Thökölya, Miklósa Bercsényiho, Antala Esterházyho a Miklósa Sibrika. 23. októbra bolo sedem rakiev odvezených na loď, ktorá bola zakotvená v prístave v Konštantínopole. Prevezenie pozostatkov začalo na druhý deň. Rakvy boli prenesené do špeciálneho vlaku 25. októbra 1906. Slávnostné prijatie pozostatkov sa uskutočnilo v prvom maďarskom meste v Oršovej (dnes súčasť Rumunska).

Smútočný koč vezúci pozostatky Ferenca II. Rákócziho pred Dómom sv. Alžbety v Košiciach

Smútočný koč vezúci pozostatky Ferenca II. Rákócziho pred Dómom sv. Alžbety v Košiciach

Vlak dorazil na Keleti Pályaudvar (Východná železničná stanica) v Budapešti 28. októbra v ranných hodinách. Následne vystúpil István Bárczy, primátor hlavného mesta so slávnostným príhovorom, po ktorom nastal prevoz telesných pozostatkov Rákócziho a jeho druhov do Baziliky sv. Štefana, pozostatky Thökölya previezli do evanjelického kostola. V oboch kostoloch bola na počesť návratu pozostatkov celebrovaná slávnostná omša. Rakvy boli uchovávané v kostole do 16:00 hodiny, následne ich opäť previezli na železničnú stanicu, kde bol už prichystaný vlak na cestu do Košíc. Vlak došiel do Košíc 29. októbra v ranných hodinách.

Pri košickej železničnej stanici bol už pripravený smútočný stan, kde boli skrze cirkevný obrad slávnostne privítané ostatky veľmoža a jeho druhov. Sprievod sa potom presunul do Dómu sv. Alžbety, kde košický pomocný biskup Ágoston Fischer-Colbrie celebroval smútočnú bohoslužbu. Rakvy s ostatkami Rákócziho a jeho druhov umiestnili v katedrálnej krypte len v popoludňajších hodinách. Dovtedy si mohli ľudia uctiť pamiatku slávneho veľmoža priamo pri jeho rakve.

V katedrálnej krypte otvorili rakvu z cédrového dreva s ostatkami Ferenca II. Rákócziho. Ostatky Rákócziho, jeho matky Ilony Zríny, ako aj Rákócziho syna boli uložené do kamenného sarkofágu. Taktiež do kamenného sarkofágu uložili ostatky Miklósa Bercsényiho a jeho manželky a osobitne uložili ostatky Antala Esterházyho a Miklósa Sibrika. Pozostatky Imreho Thökölya boli 30. októbra 1906 prevezené do Kežmarku (Késmárk), kde ich uložili do miestnosti nachádzajúcou sa pod svätyňou evanjelického kostola (zostali tu dovtedy, kým sa nedokončila osobitná pohrebná kaplnka).

Privezenie pozostatkov Ferenca II. Rákócziho do jeho vlasti sprevádzal obrovský záujem, udalosť prakticky zmobilizovala verejnosť v celej krajine. Návrat slávneho veľmoža prežívali mnohí ako katarziu. Znovu pochovanie sedmohradského veľmoža a jeho druhov bolo náležitým pietnym aktom a zároveň splnením dávno vytúženého želania vyživovaného vlasteneckými citmi, zároveň aj aktuálny politický krok.

Preložené z originálu: Ünnepélyes újratemetés – II. Rákóczi Ferenc és társai