Majsterka sveta v hádzanej na akademických majstrovstvách


Katarína Gilbert mala vzťah k športovaniu v rodine. Preto nemusela chodiť k susedom po inšpiráciu, po rôzne zážitky zo športových podujatí. Vo vlastnom rodinnom kruhu totiž videla, aký je prístup k športovaniu jej najbližších. Nemožno sa teda čudovať, že aj ona sa vybrala na športovú dráhu. Samozrejme, potrebovala aj nadanie. Mala šťastie, že jej absolútne nechýbalo…

Jednoznačne je výhodou, ak rodina holduje športovaniu. Aj ty to tak vnímaš?

Áno, je to jednoznačne obrovská výhoda. Moja rodinka veru mala veľmi blízko k športovým činnostiam, a to k rôznorodým. Môžem povedať, že aj táto všestrannosť pridala v mojom prípade ešte väčšie povzbudenie do aktívnej činnosti. Matka hrala hádzanú, ocino bol vynikajúcim atlétom a hral aj futbal, starý otec holdoval zápaseniu a strýko hral hádzanú.

Určite však z týchto rodinných príslušníkov mal niektorý na teba najväčší vplyv. Kto z rodiny to bol?

Bola to, žiaľ, už nebohá mamička. Aj tak by som mohla povedať, že vlastne ona položila základy mojej športovej kariéry. Všetko sa začalo v základnej škole, matka bola telocvikárka a ako prvá si všimla, že mám vynikajúci pohyb, som vytrvalá, rýchlejšie si osvojujem rôzne športové detaily než tí ostatní. A všimla si aj to, akú mám fantastickú kondíciu a výdrž. Ako desaťročná som začala navštevovať športový krúžok, hoci oficiálne to bolo povolené od jedenástich rokov. Teda, v tých začiatkoch som bola štvrtáčka na základnej škole. Ale ten vekový rozdiel medzi mnou a mojimi staršími spolužiačkami vôbec nebol viditeľný. Obstála som medzi nimi, hrala som minimálne tak dobre, agresívne, bojovne ako ony. Športový krúžok viedol pán učiteľ László Mészáros, ktorý bol vynikajúcim odborníkom na rôzne športové disciplíny. V základnej škole však sústreďoval pozornosť hlavne na hádzanú. Okrem tejto hry sme trénovali aj iné disciplíny, pán Mészáros tiež veľmi vedel rozoznať, kto z nás je na danú disciplínu vhodný, kto patrí k najlepším. Keď som bola šiestačka, na celoštátnej súťaži som obsadila 2. miesto v sedemboji a keď som bola ôsmačka, vyhrala som slovenskú súťaž s československým rekordom. Tento môj rekord je dodnes platný, nikto ho neprekonal a nedosiahol lepší výsledok. Je to ozaj náročná športová disciplína, ktorá pozostáva z týchto zložiek: 100-metrový beh cez prekážky, beh na 200 metrov a na 400 metrov, vrh guľou, hod oštepom a skokanské disciplíny, to znamená skok do diaľky a skok do výšky. So športom som pokračovala aj v seneckom gymnáziu, počas prvého ročníka som vyhrala celoslovenskú súťaž v sedemboji, pričom som aktívne hrala aj hádzanú.

Počas štúdia v základnej škole si hrala „iba“ školské majstrovstvá. Pamätáš si na svoj prvý zápas?

Vlastne si pamätám na jeden turnaj, bola som šiestačka alebo siedmačka, na spomenutom turnaji som sa stala najlepšou strelkyňou, v štyroch zápasoch som bola úspešná osemnásťkrát. Aj v dorasteneckom družstve sme hrávali iba školské majstrovstvá, mojím trénerom bol František Gábris. Ale potom nastal obrovský prevrat v histórii seneckej hádzanej. Po dlhoročnej prestávke vzniklo družstvo žien, a tým celý náš dorastenecký kolektív zlúčili s družstvom žien. A vtedy sa začala moja profesionálna kariéra, mala som iba 16 rokov. V tom období sme hrávali iba 2. slovenskú ligu, no naším jednoznačným cieľom bolo dosiahnuť postup medzi slovenskú elitu. Aj sa nám to podarilo, bol to obrovský úspech seneckej hádzanej. Žiaľ, nemali sme športovú halu, naše domáce zápasy sme hrávali na asfaltovom ihrisku v Základnej škole na Tajovského ulici v Senci. Aj tak nám chodilo drukovať v priemere do 200 fanúšikov. Bol to vynikajúci pocit, boli to krásne roky seneckej hádzanej.

Spoločensko-politické zmeny v roku 1989 však seneckej hádzanej nepridali na dôstojnosti. Aké zmeny nastali vtedy v tvojom klube?

Žiaľ, nastali negatívne zmeny. Na hádzanú sa nenašli peniaze, chýbali aj sponzori, a tak sa senecké ženské družstvo po štyroch rokoch rozpadlo. Vo svojej hádzanárskej kariére som pokračovala v Topoľníkoch, kde sa vtedy hrala 1. československá liga. Na Žitnom ostrove som pôsobila rok, hrávala som na poste rozohrávačky. Aj ten rok považujem za významný medzník vo svojej kariére, získala som ďalšie vzácne prvoligové skúsenosti, zdokonaľovala som sa aj po fyzickej, aj po technickej stránke.

Po Topoľníkoch nasledovalo hádzanárske obdobie v hlavnom meste. Prečo?

Keďže som chcela študovať v Bratislave, nasledovala zmena, prestup do Štartu. V tomto družstve som sa dostala na krídlo, lebo som dosť nízkej postavy. Bola to zmena na hráčskom poste, našťastie, tento post mi nerobil vážnejšie problémy. Keď ma prijali na vysokú školu na odbor telesná výchova, nominovali ma do akademického družstva. Zostávala som na svojom novom poste, na krídle. Stali sme sa majsterkami sveta, prvýkrát  som oficiálne ako hráčka počula štátnu hymnu. No to vám ani určite nemusím zdôrazňovať: bol to fantastický pocit. Na také momenty sa v živote človeka nezabúda. Neskôr nasledovalo ešte niečo krajšie, priam senzačné obdobie, a to opäť v Senci.

Po štúdiu na vysokej škole si mala dlhšiu pauzu. Ako mladá mamička si netrénovala, vynechala si niekoľko rokov. Čo bolo to senzačné v Senci?

Bola som na materskej dovolenke, potom som začala pracovať… Trénovanie teda šlo bokom. Ale v hlave sa mi mnohokrát krútili myšlienky okolo hádzanej. Rozmýšľala som nad tým, ako oživiť seneckú ženskú hádzanú, tú veľkú tradíciu v meste. A začala som konať. Vybrala som sa za svojím bývalým trénerom Františkom Gábrisom. Zvolala som aj ženy, s ktorými som hrávala v niekdajšom družstve. Mala som 27 rokov. Moje najkrajšie športové zážitky sú práve z tohto pokračovania. Aj keď hovorím veľmi skromne, môžem vyhlásiť, že som položila, presnejšie, položili sme nové základy seneckej ženskej hádzanej, vďaka čomu družstvo toho času účinkuje vo WHIL. Profesionálne som hrávala do svojich 36 rokov.

Vtedy si sa rozhodla, že to už je definitívny koniec?

Mohla som ešte pokračovať, ale družstvo, ten vynikajúci kolektív, sa rozpadlo, dostali sme nového trénera a mne to nevyhovovalo. Namiesto starších hráčok nastúpila mladšia generácia, a to pre mňa už ozaj nebolo ono. Samozrejme, na hádzanú som nezanevrela, stále som v „obraze“, sledujem udalosti, chodievam na zápasy seneckého družstva. Ak sa vyskytne príležitosť, rada si zahrám plážovú hádzanú, aby som si aspoň občas znova vychutnala nádherné chvíle tohto krásneho športu.

Cítila si sa tak, že by si už kondične či fyzicky nestačila na mladšie hráčky?

To by som nepovedala, lebo po kondičnej stránke som dodnes na slušnej úrovni. Jednoducho, chýbal mi ten predchádzajúci kolektív, preto som sa rozhodla tak, že ukončím svoju profesionálnu kariéru.

Telocvik je tvoj učiteľský odbor, aj momentálne učíš na seneckom gymnáziu. V akých športoch naberáš silu, kondíciu, kde okrem školských hodín telesnej výchovy vydávaš zo seba energiu?

Určite je to tak, že ak človek chce, vždy si nájde príležitosť na športové aktivity. Ja pravidelne navštevujem fitnesklub, špecializujem sa na trampolínu a na flowin. Týždenne mám 6 hodín, no napriek tomu mi chýba aj hádzaná. Cítim sa tak, že by som úspešne obstála v hociktorom elitnom družstve spoločnej česko-slovenskej ligy.

V tvojej vlastnej rodinke to vyzerá ako? Bude niektoré z tvojich detí pokračovať v tvojej dlhoročnej športovej aktivite?

Je to mojím obrovským snom, aby to tak bolo. Dcérka Tamara má na to všetky predpoklady. Je veľmi šikovná, má cit na kvalitný pohyb, rýchlo sa učí a dá sa povedať, že je hyperaktívne dievča. Má teda podobné nadanie a vlastnosti, ako som mala ja. Syn už nemá také schopnosti, takže on asi ťažko bude športovcom. Ale všetci nemôžeme byť rovnakí. To by nebolo vôbec zaujímavé v našom živote. Neustále však zdôrazňujem, že každé dieťa má schopnosti, nadanie, v každom z nich sa skrýva určitý talent. A tento talent si treba všimnúť čo najskôr – a sústreďovať sa na to, aby dieťa vždy robilo to, čo má najradšej, v čom je najlepšie. Je totiž úplne zbytočné niekoho nútiť napríklad do futbalu či do basketbalu, ak ten dotyčný na to vôbec nemá talent a keď sa mu vôbec nechce športovať. Nech potom svoje nadania využíva v iných oblastiach života. Veď je toľko krásnych vecí na svete…

Béla Susla

Foto: Archív K. G.